Vladimír Barborík
O medzidruhovej (a)symetrii, zmysle cien a podpore štátu
glosa o literárnych cenách
glosy

V rozhovore publikovanom v časopise Vlna sa pýta Mária Ferenčuhová Kataríny Kucbelovej: „Možno – ako poetka, ktorá založila najvýznamnejšiu cenu pre autorov prózy – implicitne očakávaš, že o cenu za poéziu sa zasadia, napríklad, prozaici, vydavatelia alebo literárni... ak nie vedci, tak aspoň projektoví manažéri? ...“ – odpoveď K. Kucbelovej: „Mohol by to byť napríklad nejaký literárny časopis alebo web, napríklad Platforma pre literatúru a výskum. A nemusela by to byť hneď cena, možno nejaký dôveryhodný a trochu lepšie spromovaný výber.“ (Vlna, roč. 19 (2017), č. 72, s. 12 – 13)

Citovaná časť rozhovoru reaguje na nespravodlivú asymetriu, ktorú pociťuje viacero účastníkov literárneho diania. Najúspešnejšia ponovembrová literárna cena je iba pre prozaikov, básnickej tvorby – a teda paradoxne aj tvorby iniciátorky ceny Anasoft Litera – sa netýka. Táto nekompletnosť napokon limituje aj literárny dosah Anasoftu ako univerzálnej literárnej ceny, no poslední, ktorým by to bolo treba vytýkať, sú jeho organizátori (tým patrí iba uznanie – nielen za cenu samotnú, ale aj za to, čo jej prostredníctvom dokázali urobiť pre propagáciou aktuálnej domácej prózy). Asymetria, o ktorej je reč, má svoje dôvody, azda prvým bude rozdiel medzi čitateľským i spoločenským postavením poézie a prózy.

Poézia je už dlhšie „iba“ umením, a ak ním nie je, je ničím. Ak sa nepodarí stať sa umením próze, ešte stále môže byť zábavou či poučením. Má svoju „oddychovú zónu“, ktorú poézii zabrala popkultúra (pokiaľ ide o lyriku, u nás asi ako posledné prenikli do tohto priestoru  Rúfusove Modlitbičky). Je dosť próz, ktoré sa zvýznamnili skôr šikovne zvolenou témou (napr. aktualizačným prepisom „silného príbehu“ z dodnes živej minulosti) než imanentnými literárnymi kvalitami, niektoré z nich sa ocitli aj v anasoftovskej desiatke. O prózu je proste väčší záujem, o. i. aj preto, že sa o nej dá nezáväznejšie tárať, že pre reklamné potreby skôr vyrobíte ako-tak gramotnú anotáciu románu než básnickej zbierky – že, ak si pomôžem rozhovorom citovaným v úvode, lepšie sa „promuje“. Próza, samozrejme, nie je viac ako poézia, má iba väčší marketingový potenciál. Z hľadiska trhovej ekonomiky sú to dve neporovnateľné veci, z hľadiska symbolickej hodnoty, ktorá zakladá kultúru, patria k sebe. Pri uvažovaní nad nejakými budúcimi cenami za literatúru na to netreba zabúdať. Asymetriu v oceňovaní poézie a prózy neprekoná ustanovenie nejakého „lyrického“ Anasoftu. Viedlo by to skôr k potvrdeniu mimobežného spoločenského pohybu dvoch spôsobov práce so slovom, ktoré už nepotrebujú ani spoločné zaštítenie termínom „literatúra“, k uznaniu ekonomicko-marketingového princípu v oblasti, ktorá by mu mala vzdorovať. Naopak, cena, ktorá by poéziu a prózu postavila vedľa seba do symetrickej pozície, by implicitne deklarovala univerzálnosť, to, čoho sa literatúra v mene deľby práce a na svoju škodu vzdáva. Ako sa k niečomu takémuto dopracovať?

Privítal by som privátnu iniciatívu, no zároveň je zrejmé, v akej neľahkej situácii by sa ocitla. Nie najmenšou prekážkou by bolo vyrovnávanie sa s už existujúcim a dobre zabehnutým Anasoftom, pričom „poetická“ časť veci, to, o čom už vieme, že sa zle „promuje“, by sa paradoxne stala ekonomickým závažím na krku projektu, ktorý chce poézii pomôcť.

Cena za literatúru (ako celok) by pomohla vyrovnať nepomer medzi prózou a poéziou. Bola by organizovaná a dotovaná z verejných zdrojov. Takýto návrh pravdepodobne vyvolá odpor, alebo aspoň mnohé výhrady. Dlho sme počúvali, že štát je „najhorší vlastník“ a „najhorší správca“ (až sa jeden čuduje, že sa ním nechávame spravovať dodnes), že niektoré jeho funkcie by mali byť nahradené súkromnou iniciatívou – v kultúre predovšetkým. Systém ocenení, ktorý sa ukrýval pod hlavičkou Štátnych cien, nie je výmyslom pofebruárového komunistického režimu (ten k názvu pridal iba Klementa Gottwalda), fungoval – s problémami a neustále kritizovaný – počas celého trvania medzivojnového Československa. V Česku sa k nemu po rozdelení spoločného štátu vrátili. Iné výhrady voči takto zabezpečenej cene môžu vyplývať z aktuálnej situácie. V súčasnosti, keď sa zdá, že štátna podpora kultúry a umenia po období okato straníckeho mečiarizmu a dlhých rokoch improvizácií nadobudla konečne akceptovateľnú fazónu, odstúpil z postu ministra kultúry Marek Maďarič, človek, s ktorého menom sa systémový posun spája. Asi dosť ľudí, ktorí pôsobia v oblasti umenia a kultúry, neverí, že v prípade cien zabezpečovaných z verejných zdrojov a spravovaných štátom by bolo možné vytvoriť mechanizmus garantujúci nestrannosť podujatia. Nečudujem sa im, takisto si viem predstaviť katastrofický scenár takejto iniciatívy: ovládne ju skupina ľudí vyznačujúcich sa nie tvorivými schopnosťami, ale čiperným pohybom v štruktúrach, kde sa delia verejné prostriedky.

Napriek týmto rizikám si možno položiť otázku, aká by mohla byť cena takejto ceny. Nejde ani tak o toho, kto ju dostane, ale o jej širší spoločenský zmysel a dosah. Ten závisí na ohlase, ktorý cena vzbudí, a nemusí to byť iba ohlas pozitívny. Pri návrate do obdobia prvej republiky zistíme, že štátne a krajinské ceny za literatúru podnecovali polemiky. V roku 1929 Ladislav Novomeský ostro napadol Josefa Horu, ktorý prijal štátnu cenu – komunista sa dal podplatiť buržoáznym štátom! O sedem rokov neskôr dostal komunista Novomeský štátnu cenu za Otvorené okná – a prijal ju... Krajinské ceny viackrát udelili bez ohľadu na rozhodnutie poroty, ktorá vybrala ideovo nevhodného autora (vtedy komunistu), F. X. Šalda kritizoval zloženie i verdikt poroty, ale sám štátnu cenu dostal. Na margo tejto a ďalších cien sa vyjadril spôsobom, ktorý je aktuálny aj v súčasnosti: Literárních cen je dnes tolik, že se brzy nebude na ně dostávat porotců nebo soudců (…) A přece to nějak s tou českou literaturou, zvláště prózovou, nechce hýbat.Nemám ilúzie o dokonalosti a objektívnosti udeľovania cien, ide o mechanizmus príliš krehký a ľudský, závislý od aktuálneho zloženia a kondície poroty. Na rozdiel od súkromnej iniciatívy však cena garantovaná štátom môže a mala by byť verejne kontrolovaná – od štatútu cez výber porotcov až po ich verdikt. Iste nám nepovie, kto je najlepší básnik a ktoré je najlepšie dielo daného roka, určite neovplyvní podobu a úroveň domácej literatúry (bola by to úbohá literatúra, keby jej vývoj určovali ceny). Môže však nastoliť otázky iného typu.

(4. 4. 2018)