Plav

Vanda Rozenbergová píše dobré prózy. Konštatovanie sa nateraz netýka  umeleckej hodnoty, ale základného významového smerovania jej diel, ktoré neproklamovane a  prirodzene tiahnu k  dobru. Postavy Rozenbergovej próz ním síce nedisponujú, no ich konanie je motivované presvedčením, že niečo také aspoň na horizontoch našich životov existuje a  má zmysel sa k  tomu približovať, vzťahovať. Touto cestou sa vydávali protagonisti poviedok v  autorkinej predchádzajúcej knihe Slobodu bažantom, rovnakým smerom putujú aj postavy románu Muž z  jamy a  deti z  lásky. Dobro sa na rozdiel od prospechu napĺňa vo vzťahu. V  tomto zmysle sú aj Rozenbergovej prózy sociálne, hoci si väčšinou – i  teraz v  najnovšej knihe – vystačí so spoločenským mikrosvetom rodiny, ktorá je hodnotovým základom jej epického sveta. V  ambicióznejšej časti súčasnej slovenskej prózy ide skôr o  výnimku, podobné východiská nájdeme asi už len u  Šikulovej, inak je rodina skôr zdrojom všemožných tráum či minimálne niečím, čo brzdí protagonistov v  rozlete.

 Pozitívne zhodnotenie rodiny v  Rozenbergovej prózach neprináša idylu či neproblémovosť, na vzťahoch v  základnej bunke spoločnosti sa tu stále pracuje, sú niečím, o  čo je potrebné sa pričiniť. Rozprávanie sa začína krízou, neočakávanou smrťou matky, ktorá dokázala deťom vyčarovať ilúziu domova aj v  zanedbanom dome a v  prítomnosti čudáckeho otca. Rozenbergová ako už v  niektorých z  predchádzajúcich kratších próz i tu nápadito pracuje s  motívom generačnej inverzie. Infantilný otec závislý od počítačových hier, zvestovateľ nových technológií a sociálny autista, „muž z  jamy“, ktorú vysedel na gauči, prilepený očami na obrazovku, prenášajúci si úraz a  traumu z  detstva do dospelosti ako alibi a dostatočný dôvod, prečo na všetkých kašľať, má všetky vlastnosti, ktoré sme náchylní prisudzovať mladým. Zodpovednosť za ostatných preberá najstarší syn, hoci s  úlohou hlavy rodiny sa stotožňuje až do tej miery, že by chvíľami najradšej za druhých žil ich životy. Najmä za beznádejne zamilovanú sestru Valériu, ale aj za mladšieho brata – do Jakubovej vnímavosti vkladá nádeje bezmála rodičovské a  robí všetko, aby si chlapec na prahu puberty otvorenosť voči svetu zachoval.

Ako sa však román líši od tej línie sentimentálnej ženskej literatúry, ktorá tiež tematicky a  hodnotovo preferuje rodinu? V  prvom rade tým, že nie je sentimentálny, nepracuje s  tradičnými, pre zmienený typ literatúry charakteristickými klišé, ktoré produkujú „cit“ (kontrastne čierno-biely rozvrh plánu postáv, rozvíjanie deja ako postupnosti prekonávania prekážok, ktorá ústi do  šťastnému záveru, monologický rozprávač...). Rozenbergová vytvára pozoruhodné, svojou obyčajnosťou neobyčajné postavy. Možno sa niekomu budú zdať priemerné – a  asi by proti tejto charakteristike neprotestovali, veď nemajú potrebu ani čas sústavne sa ubezpečovať o  vlastnej originalite –, no lepšie ich vystihneme ako ľudí miery, ktorí disponujú schopnosťou žiť s  tým a  v  tom, čo im bolo dané. Nepoznajú ničivé napätie medzi skutočnosťou a  predstavami, no dokážu svoju skutočnosť kultivovať, vedia – ako Peter – čo všetko môže pomôcť premeniť dom na domov. Vyznávajú staré, pre niekoho možno konzervatívne cnosti a  hodnoty, ku ktorým patrí napr. zodpovednosť za druhého. Sú iní než na seba zameraní hrdinovia, typickí pre slovenskú prózu posledného dvadsaťročia. Rozenbergovej postavy pritom nie sú jednoznačné. Autorka dokáže diskrétne evokovať tajomstvo za horizontom bezprostredného diania (väčšinou ide o  prehistóriu niektorej postavy). Niečo rozvinie do zápletky (príbeh starej mamy, v  dome spočiatku skôr nevítanej), ale mnohé dokáže nechať nedopovedané (Petrov vzťah k  ženám, k  staršej kolegyni...). Otvorenosť, nedoslovnosť patrí k  prednostiam Rozenbergovej písania. Už v  kratších prózach dokázala prepojiť viacero perspektív a  výpovede postáv navzájom relativizovať, na väčšej ploche románu rozvíja naráciu ako mozaiku výpovedí viacerých protagonistov. Základom je dialóg tých, ktorí si nevedia porozumieť, Petra a  starej mamy, menší priestor dostane aj Valéria.    

Počúvame rôznych ľudí, no tí hovoria dosť podobnými hlasmi. Tento problém sa objavil už v  predchádzajúcich autorkiných knihách kratších próz, ktoré boli podané z  perspektívy rozdielnych postáv (muži, ženy, deti, starí ľudia...), no za každou sme mohli tušiť jeden sympatický vnímavý subjekt, s  najväčšou pravdepodobnosťou autorku. V  ich prejave sa spája naivita a  jasnozrivosť, pripomína vyjadrovanie detí, ktoré chcú hovoriť ako dospelí a používajú odborné výrazy, pričom výpovede pôsobia miestami kŕčovito, neprirodzene: „... to nie je fyziologické. Mám o  ňu starosť po praktickej stránke“ (s. 110). Niekedy nie je zrejmé, či ide o  nešikovnosť alebo ozvláštňujúcu štylizáciu: „Ľudia sa zoznamujú a  niekedy spolu zostanú, no celý ten proces pozostáva z  toľkých čiastok, že len hrubý obrys toho, ako sa môj otec zoznámil s  mojou matkou, by bolo rozprávanie na desiatky minút“ (s. 38).

S  výnimkou záveru je rozprávanie zasadené do povedomého prostredia menšieho slovenského mesta, prostredia neexkluzívneho, vyskladaného z  výrečných, akoby mimochodom a  predsa presvedčivo, so znalosťou veci podaných detailov. Malomestský svet je u  Rozenbergovej pozoruhodne obsiahly, otvára sa čitateľovi v  širokej perspektíve, s viacerými vedľajšími živo podanými postavami. V  perspektíve, ktorá sama osebe román nezaručí, patrí však k  jeho predpokladom.

Fatálna skúsenosť pofebruárovej domácej prózy s  nanúteným nadosobným spoločensko-historickým prístupom ku skutočnosti vyvolala pochopiteľný odpor voči všetkým formám kolektivizmu. Ten sa preniesol na sociabilitu ako takú. Východiskom tvorby ambicióznejších, potenciálne subverzívnych prozaických výkonov sa od 60. rokov stal individualizovaný subjekt v  existenciálnom či modelovo existencialistickom zvecnení. Každá podoba vzťahovania sa k  niečomu nadosobnému bola ako apriórne podozrivá podrobená analýze, pričom výsledok sa dal očakávať: potvrdzoval východiskovú tézu o  kríze, ktorá sa týkala rovnako viery, sociálnych vzťahov, veľkých spoločenských utopických projektov – a last but not least rodiny. Nešlo pritom len o  kratšie, už vo svojej funkčnej podstate analytické, a  teda aj deziluzívne prozaické žánre. Posledným veľkým dielom domácej epiky, v  ktorom je ešte presvedčivo zúročená bazálna, analýzou nespochybňovaná naivná viera v  rodinu a  hodnoty s  ňou spojené (láska a  práca), je Červené víno, neskôr sa už takýto model uplatnil iba vo sfére oddychového čítania a postupne sa ho zmocnili iné médiá. Vo väčšine relevantných románových diel našej literatúry posledného polstoročia, kde rodina zohráva nejakú podstatnejšiu úlohu, ide o  rodinu v  kríze, rozpadávajúcu sa: stačí si spomenúť na Balleka (Pomocník,Agáty), Šikulu (Vilma, Veterná ružica) či Kopcsaya (Domov). Má to aj svoje takpovediac technické dôvody, kríza je epicky vďačnejším a  presvedčivejším východiskom tvorby než idyla. S  tou napokon nepracuje ani Rozenbergová – a  predsa: napísala román, ktorý je svojou odlišnosťou relevantný nielen aktuálne, ale prináša podnety na uvažovanie aj v  širšej vývinovej perspektíve domácej literatúry.

(8. 2. 2018)