Plav

Keď Stefan Zweig zachytáva premenu človeka konca 19. a 20. storočia (Svet včerajška), v týchto zvnútornených dejinách zániku nenecháva fenomény stratiť sa bez interpretácie. Zlyhanie kolektívnej morálky, ktorá doviedla kultúrnu Európu k dvom zdrvujúcim vojnám, neodbaví skratkou. Vidí ho v škole. Zastarané neadekvátne vzdelávanie, autority, ktoré prestali fungovať,  poučenia, čo netriafajú do duše mladého človeka, príkazy, čo nesmerujú nikam – a študent o tom dobre vie. Reflexia stavu vzdelávania prirodzene vyúsťuje do ďalšieho spoločenského diania. 

Napred sa ísť musí?

Vzdelávací systém sa musí vyvíjať, na tejto téze sa azda zhodne väčšina ľudí, aj napriek tomu, že  spoločnosť oceňuje aj tradičný hodnotový systém, vynakladá snahy na jeho zachovanie. Aktívni učitelia majú neraz ťažkosti vysvetliť rodičom žiakov zvolené metódy, odpovedať na otázky, prečo deti musia robiť „tie projekty“, prečo nemajú „normálne“ domáce úlohy a podobne. Aktívne učiteľky majú neraz problém vysvetliť to i svojim zriaďovateľom a metodickým mentorom.  Prečo? Lenivosť a ľahostajnosť voči zlepšeniu nestojí za dlhú úvahu, ale taká obava zo zmien má aj zaujímavejšiu, aktívnu polohu – slúži ako obrana pred nepoznaným, zdá sa, že je pre človeka prirodzená. Poháňa, akceleruje ju nostalgia, jav, ktorý núti uvažovať o svojej minulosti, i tej školskej, v pozitívnom svetle.

Nový rok  nostalgii praje, meruôsme roky, koniec monarchie, vojny, uvoľnenia režimu, ešte o tom všetkom bude počuť. Oslavujeme takisto sto rokov od prvého oficiálneho vyhlásenia slovenského jazyka ako vyučovacieho jazyka na Slovensku, bude aj jednodňová konferencia (Metodicko-pedagogické centrum). A akú kondíciu slovenčina v škole za ten čas nabrala? Platí i v jej prípade, že potenciu a životaschopnosť najlepšie dokazuje mnohosť, diverzita, tvárnosť? Má rôzne podoby i slovenčina v škole?

Nemálo ľudí si myslí, že stav  jazyka sa zhoršuje, že mladí ľudia už ten „svoj“ neovládajú, škodia mu médiá i herci...No celé zle! povedali by sme dnešným jazykom. Často sú tieto ponosy zásterkou občianskej či akejsi všeobecnej nespokojnosti, akiste i oprávnenej. Pre pokoj nás všetkých dobre poslúžia historické pramene. Majú upokojujúce účinky: veď podľa nich za posledných sto rokov tomu nebolo inak a mladí či iní „oní“ slovenčinu nevedeli, nevedia, škodia jej. Táto nedôvera voči zmenám a novotám tu bola s nami vždy a mnohé tzv. nesprávne jazykové výrazy, neuralgické body jazykového politikárčenia, majú už svoje dekády odžité a stále sú vitálne, žijú si svojím životom. Nechajme ich i my tam, oslavujme. Veď je to sto rokov, čo sa veľká časť detí obyvateľov Slovenskej republiky môže vzdelávať vo svojom materinskom jazyku. A že si to nevážia! Zaradili ho dokonca k svojim najmenej obľúbeným predmetom v škole. Dôvody sa nesledujú, neúspechy áno, o tom však neskôr. 

Jazyk matere ako od macochy

Vyhlasovatelia súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko si kladú za cieľ  „podchytiť, rozvíjať a prehlbovať záujem detí a mládeže o materinskú reč“ (...) a „vyjadriť vzťah k slovenčine a Slovensku“. Výraz materinský si tu uzurpuje iba jazyk väčšiny, slovenskej, akosi sme si už tak zvykli, že jej patrí.

„Slovenčina najdrahšia, / ty si poklad náš. / To preto, / že mamkino srdce v sebe máš,“ uvádzajú  súťaž verše Š. Moravčíka. Portfólio  atribútov slovenčiny sa tak okrem ideologicky motivovaných výrazov štátny, národný (v zmysle jednotného výraziva národa, nie súhrnu všetkých regionálnych či štylistických podôb slovenčiny) rozšíri i o kvetnatý výraz materinský a azda by  táto demonštrácia národného cítenia nebola dôležitá, keby neubližovala, nezatieňovala podstatu – náplň významu materinský.  Prívlastok materinský nie je hodnotiaci a netýka kolektívu, štátu a jeho občana, týka sa človeka, jeho kognitívnych zručností, úspešnosti v škole a možnosti ovplyvňovať budúcnosť. Veľkosť  materinskosti sa meria zvnútra.

Keď sa  v USA deti pôvodných obyvateľov začlenili do vzdelávacieho systému, ich výsledky neboli dobré. Bolo prirodzené, že deti z kmeňa Navajo zaostávali za rovesníkmi, pre ktoré bola angličtina materinským jazykom. A hoci sa angličtinu učili adresnejšími metódami – učili sa ju ako nematerinský, cudzí jazyk – v škole stále zaostávali. Edukátori v USA sa preto uchýlili k experimentu a od 70. rokov sa začalo zavádzať aj vyučovanie v jazyku Navajo. Bol to úspešný experiment, deti sa postupne zbavili  biľagu „tichých, pasívnych a hlúpych“ žiakov a po istom čase (dlhšom, než jedno volebné obdobie) dokonca predčili aj väčšinové deti v ovládaní ich materinského jazyka. Školská a jazyková politika sa  namiesto politiky riadila a stále riadi rozumom napríklad v Holandsku, kde sa marocké a turecké deti  učili vo svojom materinskom jazyku s rovnako potešujúcimi výsledkami.

U nás ešte i dnes panuje mienka, že úspech v škole a živote zaručí jedine slovenská škola. Traduje sa falošná dichotómia v ovládaní väčšinového či menšinového jazyka – buď sa naučíme jedno, alebo druhé. A aj z tohto dôvodu rodičia čoraz menej detí zapisujú do menšinových škôl, nové sa neotvárajú, rómska nie je ani jedna. Mimochodom, rómske, rusínske, mnohé maďarské či inojazyčné deti nových menšín, ktorých počty sa uvádzajú v tisíckach, sa v „slovenských školách“ slovenčinu učia rovnakými metódami ako deti slovensky hovoriacich rodičov, podliehajú tiež rovnakým kritériám a testovaniam.

 A hoci sme v minulom roku zaznamenali hlasy z Úradu splnomocnenca pre rómske menšiny, ktorý tlmočil potrebu adekvátnej metódy pri učení sa slovenčiny ako druhého, resp. cudzieho jazyka, pokus o novelizáciu zákona v tomto duchu z dielne opozičnej poslankyne arénu poslancov NR SR nezaujal.

Prepáčte, ja nerozumiem otázke

Podstata učenia sa v materinskom jazyku, a je jedno, či ide o  maďarčinu, rómčinu alebo slovenčinu, spočíva v rozvoji rozumových a argumentačných zručností a má obrovský vplyv na učenie sa ako také, aj na učenie druhého či cudzieho jazyka. Nanešťastie, zodpovedné školské úrady nerozlišujú, či sa dieťa učilo slovenčinu od mamy alebo ju počuje prvýkrát až v škole. Rovnako učitelia prosia o podporu, nikto ich neučil, ako vzdelávať deti, ktoré nerozumejú vyučovaciemu jazyku. A tak bez ohľadu na to, či pred vstupom do školy dieťa s jazykom do kontaktu vôbec prišlo, musí sa zároveň s učením základných pozdravov  v neznámom jazyku venovať významom prvých abstraktných systémov (čo je to slabika, slovo, veta). Čuduje sa niekto, že zaostáva?

Čuduje. Slovensko zaplavili správy o zhoršení výsledkov piatakov v národnom testovaní. Tak ako pri výsledkoch medzinárodného testovania  PISA, i teraz sme opäť raz pokrčili ramenami, interpretácií sa nevenovali, akurát médiá prebrali analýzu ministerstva školstva, podľa ktorej chudobní žiaci stále kazia priemery. Gelnica, Kežmarok, Vranov nad Topľou, Dunajská Streda, Komárno, deti v týchto okresoch napísali testy zo slovenčiny horšie ako deti na Orave či Kysuciach. Vraj sociálne znevýhodňujúce prostredie. Je to však naozaj jediný dôvod? Postačí i zbežná orientácia v jazykovej situácii týchto okresov na to, aby sme sformulovali otázku, či existuje vzťah medzi výsledkami testovania v slovenskom jazyku a tým, či je slovenský jazyk pre deti materinským, druhým či až tretím jazykom?

Ignorovanie výskumu a neintegrovanie  poznatkov aplikovanej lingvistiky a psychológie v školskom systéme usvedčuje štát z nepochopenia podstaty toho, čoho podporu sám deklaruje. Toho, že materinský jazyk nie je dôležitý preto, že je oficiálny, väčšinový či nebodaj národný. Táto jazyková ideológia zohrala v istej etape spoločenského vývinu svoju rolu, je však najvyšší čas postaviť ju na nohy a postupne zbierať plody vynaloženej snahy (napríklad v podobe lepších výsledkov testovaní). Dokonca sa môže stať, že vďaka pochopeniu problematiky sa inovuje aj metodika výučby neobľúbeného predmetu – a aj slovenské deti sa začnú reálne učiť svoj materinský jazyk namiesto drilovania vedomostí o ňom. A možno aj na tú oslavu slovenčiny dôjde. Ja ju už vidím: Namiesto oslavných rečí ideológov súťaž poézie v meste, slam poetry, mestá medzi sebou súťažia v ovládaní nárečí, v originalite verejných nápisov, deti pátrajú po viacjazyčnosti v rodine... Možno aj súťaž Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko raz nebude vyžadovať, aby deti o svojej láske k jazyku hovorili, ale pomôže školám prežívať ju ako oslavu jazykovej tvorivosti, zvedavosti a hravosti. Lebo anachronizmus do školy nepatrí, môže mať fatálne dôsledky.

 (5. 2. 2018)