Plav

Nasledujúce texty sú spojené s projektom Mapy fikcie (http://mapa.5me.eu/?mapa), ktorý vznikol z podnetu organizátorky literárnej ceny Anasoft litera Jany Ondíkovej. Jeho výstupom je mapa vo vizualizácii grafickej dizajnérky Kataríny Balážikovej, založená na vstupných údajoch zo 117 próz, ktoré sa v priebehu dvanástich rokov dostali do finále Anasoft litery. Z jednotlivých knižných titulov sme zaznamenali lokality, do ktorých bol zasadený ich dej, tie grafička previedla na údaje GPS a následne ich zaznačila do mapy sveta, kde je možné po priblížení „rozkliknúť“ názov konkrétneho diela. Toto spracovanie sa však nevyhnutne muselo popasovať aj s istými nástrahami spojenými so skutočnosťou, že akokoľvek autenticky jednotlivé „miesta“ pôsobia, sú súčasťou sveta fikcie, zasadené do komplexnej štruktúry literárneho diela.

Keďže na spracovanie týchto údajov sme boli oslovené ako literárne vedkyne, súčasťou nášho zadania bola aj úloha vygenerovanú mapu interpretovať – ukázať, čo zobrazené „miesta“ fikcie o slovenskej próze, resp. literatúre hovoria. Samozrejme, sme si vedomé, že mapa vznikla na základe vybranej vzorky, hoci aj istým spôsobom reprezentatívnej, keďže išlo o knihy finálových desiatok Anasoftu litery. Napriek tomu aj tieto tituly symptomaticky ukazujú, akým spôsobom literárne texty pracujú s priestorom, miestami, ktoré sa na mape nachádzajú reálne alebo ich autor modifikuje a vytvára. Výsledná mapa tak môže slúžiť ako podklad pre diskusie o topike v súčasnej slovenskej próze, ale aj o prípadných kultúrnych či sociologických presahoch aktuálnej literatúry. Poskytuje možnosť sledovať, akú podobu má v súčasnosti – pre slovenskú literatúru po stáročia konštantná – opozícia domova a sveta (variáciu na ňu predstavujú napríklad i skupiny autorov vyčlenených v knihe Hľadanie súčasnosti z roku 2014 ako „expati“ a „regionalisti“).

Skôr ako sa dostaneme ku konkrétnym úvahám o miestach slovenskej fikcie posledného viac ako jedného desaťročia, treba pripomenúť, že projekt Mapy fikcie je v mnohých momentoch analogický k najnovším iniciatívam literárnej vedy, v širšom zmysle humanitných odborov, založených na metóde tzv. dištančného čítania („distant reading“), ktorých základom je využitie kvantitatívnych metód a práce s „tvrdými dátami“ i v tejto oblasti. Tieto tendencie sú spojené najmä s prácou literárneho vedca Franca Morettiho, ktorý ich využitie predviedol v monografiách Atlas európskeho románu (1998) a Grafy, mapy, stromy. Abstraktné modely literárnej histórie (2005). Ako vo svojom sumarizujúcom článku o tejto problematike upozorňuje Marek Debnár^[1], koncept „dištančného čítania“ je reakciou na fenomén digitalizácie textových zdrojov, ktorý vedie k čoraz ťažšie zvládnuteľnému nárastu digitálnych archívov. Ten si napokon „vynútil“ vznik nových metodologických praktík známych pod názvom digital humanities. Podstatou ich prístupu – ak by sme to mali lapidárne zhrnúť – nie je veci vysvetľovať a interpretovať, ale registrovať a zaznamenávať a na základe vygenerovaných údajov potom konštruovať modely javov.

Ak sa vrátime k literárnej vede, digital humanities môžu pomáhať rozvíjať tie oblasti, ktoré s „tvrdými dátami“ už pracovali – napr. verzológia či štylistická analýza. Taktiež môžu rozširovať možnosti literárnej lexikografie či pomôcť modelovať rôzne štatisticky zachytiteľné javy: Moretti napríklad pomocou grafov predvádza vzostup a pád románového žánru, prípadne mapuje lokality anglického vidieckeho románu. Metódy digital humanities iniciujú aj nové mediálne stimuly pre textológiu – ako napokon dokazujú „hybridné“ textové edície. Popri všetkých týchto stimuloch pre náš odbor a všetkých predpovediach o tom, že literárna veda a humanitné odbory vôbec stoja pred neodvratnou zmenou, je dôležité pripomenúť si, že ich identita sa zakladá na interpretácii a práci s významami, bez ktorej by nám tu ostal iba akýsi technokratický pozitivizmus. K nej sa po spracovaní tvrdých dát dostáva aj sám Moretti a jeho prístup nie je odchodný od „klasickej“ semiotickej analýzy. Veď napokon, je aj autorom monografií založených na literárnovednom prístupe inšpirovaných hegelovskou estetikou (The Bourgeois: Between History and Literature, 2013).

Aj v súvislosti s projektom Mapy fikcie sa pri príprave vstupných údajov k vizualizácii pregnantne ukázalo, aké vratké sú pokusy generovať z literárnych textov „tvrdé dáta“, ktoré by presahovali lingvistickú rovinu, a akú dôležitú úlohu pri interpretácii zohráva staromódne „blízke“ čítanie a klasická literárna interpretácia. Lokalitu reprezentovanú v literárnom texte nemožno len tak stotožniť s jej reálnym predobrazom. Napríklad Košice Stanislava Rakúsa budú predsa len odlišným miestom ako Košice Agdu Bavi Paina. Paríž bude znamenať niečo iné pre hrdinku Alty Vášovej, pre ktorú je to idealizované a nedosiahnuteľné miesto slobody, a niečo iné pre hrdinky („expatky“) Zusky Kepplovej, kde dominuje deziluzívna podoba tejto metropoly ako priestoru prekariazovanej práce. Literárne miesto nadobúda v texte hneď niekoľko funkcií. Indikuje žánrové určenie textu – priestor dediny alebo malomesta bude vždy pozitívne či negatívne pracovať so žánrom idyly, tak ako putovanie exotickými lokalitami či pobyt vo veľkomeste budú pracovať s pôdorysom románu pikareskného či vývinového. Význam majú i miesta nepomenované, snové, alegorické alebo fiktívne, zachytiť  ich na reálnej mapeje  zložitejšie. Ich úlohou je byť reprezentantom slovenského mesta ako takého, nezriedka v konkrétnej historickej situácii – príkladom budú Veľké Roje Námestia kozmonautov Viliama Klimáčka.

Svoju úlohu pri literárnej reprezentácii konkrétnej lokality bude zohrávať generačná skúsenosť autora, rovnako ako i jeho poetika. Ako napokon ukazujú aj články Jaroslavy Šakovej a Lenky Macsaliovej, literárny priestor nie je neutrálnou textovou položkou, ale zohráva v štruktúre literárneho textu dôležitú úlohu. V prípade slovenskej prózy posledných rokov je neprehliadnuteľné, ako výrazne je prepojený s prežívaním literárneho subjektu, čo len dokazuje hypotézu o „egocentrickosti“ slovenskej literatúry posledných rokov.

Naše úvahy nad Mapami fikcie sú teda tvrdošijne staromilské – v protiklade k tzv. dištančnému čítaniu chcú pripomenúť dôležitosť čítania „blízkeho“ – na práci s významami, ktorými sú jednotlivé „miesta fikcie“ nasýtené, na vedomí, že je mnoho aspektov v literárnom texte, ktoré sa kvantifikácii vzpierajú a unikajú jej.

 

Ivana Taranenková

 

 

Kategória hranice/prechodu – „topos vchodu“

 

Česká literárna vedkyňa Daniela Hodrová vo svojej monografii Místa s tajemstvím popisuje topos vchodu ako „místa spjatého s průchodem z jednoho stavu do jiného, z jednoho světa do druhého, od známého k neznámému“ (s. 109). Či už ide o obraz brány, škáry či dverí, Hodrová tieto miesta opisuje ako hranice respektíve priechody, ktoré významovo predstavujú napríklad zrodenie, návrat do predchádzajúceho pôvodného života, prípadne iniciačnú skúšku. Nás v tomto prípade bude zaujímať, akým spôsobom je tento topos stvárnený vo vybraných dielach finalistov Anasoft litery, v prózach Moniky Kompaníkovej, Pavla Vilikovského, Ivany Gibovej, Ivany Dobrakovovej, Dušana Dušeka, Alexandry Salmely, Jakuba Juhása a Petra Krištúfka.

Prvú líniu predstavuje prechod od detstva k dospelosti, napríklad v prózach M. KompaníkovejBiele miesta (2006) a Piata loď (2010), prípadne v novele P. Vilikovského Silberputzen. Leštenie starého striebra (2006). Pri týchto textoch môžeme hovoriť o dvoch „prekročeniach hraníc“. Prvé v podobe fyzického prechodu, ktorý u Kompaníkovej predstavuje príchod hrdinov Terezy a Dávida z mesta do rodnej osady, dediny Medovarky v Bielych miestach: „Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pruh nepokosenej žltej trávy a kríkov...“ (s. 5). Podobný charakter má aj prechod Jarky v Piatej lodi z rušnej, obývanej časti Bratislavy do vinohradov cez železničnú stanicu, z ktorej si dievča odnáša kočík s opustenými dvojičkami: „Radšej som po prudkom schodisku vošla do dlhej, od podlahy po strop grafitmi počmáranej chodby železničnej stanice. Nad vchodom trčala rozbitá bezpečnostná kamera s vytrhanými káblami a dvere vécka, ktoré som chcela použiť, boli zamknuté“ (s. 85). Vo Vilikovského novele je to zasa odchod mladíka Andreasa Pohla z viedenského gymnázia na prešporské, ktorý sprevádza aj zmena bydliska – z väčšieho mesta do menšieho (Viedeň – Prešporok).

Druhý typ pohybu je podmienený vývojom jednotlivých charakterov. V Piatej lodi si Jarka prostredníctvom privlastnených dvojičiek vynahradzuje deficit, ktorý vyplýva zo stavu jej nekompletnej rodiny a z nedostatku matkinej pozornosti. Sama sa v záhradnom domčeku vo vinohradoch stavia do úlohy matky detí. Priestor záhrady oproti sídlisku veľkomesta tu tak pre dievča znamená útočisko, bezpečný prístav. V Bielych miestach sa Dávid a Tereza po návrate do rodného domu konfrontujú nielen so svojou minulosťou, s dospievaním v neúplnej rodine, ale aj osudom/životným príbehom svojej matky. Prechod Andreasa Pohla vo Vilikovského románe Silberputzen do iného mestského prostredia sprevádza chlapčenské dozrievanie a prvé ľúbostné avantúry či „školské prehrešky“.

Podobný pohyb v podobe „prekračovania“ hraníc štátov (Slovensko – Španielsko, Slovensko – Francúzsko), avšak s tematikou šialenstva a „normálnosti“, môžeme sledovať v knihách I. GibovejBarbora, Boch a Katarzia (2016) a I. Dobrakovovej Bellevue (2010). V próze I. Gibovej sa pracuje s rozdvojenou psychikou. U jej protagonistky Barbory dochádza následkom traumy z detstva, keď je svedkyňou vraždy a následnej samovraždy svojej matky, k rozštiepeniu osobnosti na umiernenú, kultúrnu, uhladenú Barboru a výstrednú až deštruktívnu Sylviu: „Sylvia mala celý život problémy so svojou beštialitou. Väčšinou ju namierila proti Barbore. (...) Takmer vždy jej naozaj niečo urobila, rozrezala jej brucho žiletkou, napríklad, alebo ju duševne bičovala predstavami... Často sa jej snažila vsugerovať, že by mala skočiť z okna“ (s. 23 – 24). Odchod Gibovej hrdinky do zahraničia, Španielska, jej izolácia od dobre známeho domovského prostredia ju oslobodzuje od detskej traumy, čím nachádza cestu k psychickému zjednoteniu. V próze I. Dobrakovovej hrdinka cestuje zo Slovenska do Francúzska za prácou. Blanka sa má starať o pacientov v liečebnom ústave. Prechod z jednej krajiny do druhej tu môže znamenať prekračovanie hranice duševného zdravia. Slovensko je reprezentované ako priestor domova, rodinného zázemia, „normálnosti“. Ten tu strieda francúzske prostredie: liečebný ústav je katalyzátorom toho, že sa devätnásťročná Blanka zblázni.

Významový a funkčný posun motívu cesty v porovnaní s textom Dobrakovovej a Gibovej možno pozorovať v próze D. Dušeka Zima na ruky (2006). Najmä v druhej časti je koncipovaná skôr ako žáner „road movie“. Hlavná postava učiteľ Pajo sa spolu s priateľkou Tamarou vydávajú na cestu po Amerike. Zreteľné tu tak nie je len prekonávanie hraníc medzi svetadielmi (Európa a Amerika), ale aj tých vnútri kontinentu – navštívia také miesta ako mestečko Flagstat, Grand Canyon, Las Vegas, San Francisco, L.A., San Diego a podobne. Dušek vovádza svojho hrdinu do pre neho neznámeho, cudzieho prostredia. Zahraničie sa stáva pre Paja miestom, kde nostalgicky spomína na detstvo či dospievanie na Slovensku. Ako príklad môže slúžiť scéna nákupu džínsov v zahraničí, keď si spomína na miesto domova: „Ich farba je modrá, blízka belasému nebu, aké doma nemáme. V jeho výškach sa zrkadlí oceán: ináč si to neviem vysvetliť. Hýbeme sa v inom vzduchu. A začiatok toho pohybu – to viem presne – vidím v prvom kroku za Tamarou, vybehnutím z piešťanského parku, aby som sa dostal do parku cez ulicu, čo kedysi dávno mala práve americké meno, čiže Rooseweltova...“ (s. 127 – 128). Naopak, pre hrdinku románu A. Salmely 27 čiže smrť robí umelca (2011) je príchod do zahraničia (Fínska) útekom pred povinnosťami, ktoré mala doma. Jej hrdinka chce prekračovať svoju komfortnú zónu a stať sa slávnou umelkyňou, ktorá by zomrela mladá. Zároveň sa tak zrieka života podľa spoločenských konvencií, nechce sa „usadiť, mať trvalý pracovný pomer, vydať sa, založiť si vlastnú rodinu“.

V knihe J. Juhása Novoročný výstup na Jaseninu (2016) sa topos hranice uplatňuje v motíve turistického chodníka, ktorý pretína slovenskú krajinu. Po ňom kráčajúci turista rozprávač navštevuje rozličné miesta, ako napríklad Horné Fafáky, Sebedinú, Sedlo Prieraz, Šutovu jama a Brložno.K priestorovému určeniu pripája autor aj to časové – pretína sa tu tak minulosť a prítomnosť lokality, vzťahujúcej sa k príbehu miest. Tie rozprávač vníma ako iný, zakonzervovaný svet: „To, čo malo ostať dnu, ostalo dnu. Ten, kto chcel zistiť, čo je za plotom, jednoducho nahliadol pomedzi laty alebo plechové ornamenty a s ľahkosťou uvidel tajomný vesmír dvorov, do ktorého mu bolo dovolené len nahliadať a kochať sa“ (s. 52). K postupnému prechodu od vonkajšieho priestoru do vnútorného sveta postáv dochádza v Blížencoch a protinožcoch (2010) Petra Krištúfka. Spisovateľ Adrián vedie sprvoti pracovný rozhovor so ženským objektom N. Tá mu rozpráva svoj príbeh o tom, ako sa z nej stala prostitútka, v ňom sa zrkadlí prechod od hranice profesijného, pracovného vzťahu k súkromnému, blízkemu vzťahu: „S hrôzou som si uvedomil, že začínam používať rovnaké slovné spojenia ako ona. Ako N. Asi že sa často stretávame. (...) Pristihol som sa, že sa smejem ako ona... ´Veď my sa smejeme úplne rovnako!´ hovorí so smiechom N. Zarazilo ma to“ (s. 44).

Vybrané literárne prípady, v ktorých autori pracujú s motívom cesty, kde sa pohyb fyzickým priestorom spája so zmenami vo vnútornom svete postáv, korešponduje s Hodrovej charakteristikou miesta prechodu ako lokácie, kde sa môže buď prechádzať z jedného sveta do druhého, alebo kde dochádza k psychickej zmene z jedného stavu do iného. Prechod fyzickými hranicami – od prechodov domácou krajinou (z mesta do dediny, z rušného centra do periférnych záhrad veľkomesta) až po prekračovanie hraníc štátov (Fínsko, Francúzsko, Rakúsko, Španielsko) či kontinentov (Európa a Amerika) – často zastupuje proces dozrievania mladého človeka alebo, naopak, pomyselnú nostalgickú cestu späť do minulosti, detstva, prípadne je spojený s motívom duševnej choroby či psychického uzdravenia.

 

Lenka Macsaliová

 

Na ceste fikciou

 

Priestor v prozaickom texte prispieva k definovaniu identity postáv, ktoré ho však tiež pretvárajú a dávajú mu vlastné významy. Táto premena sa niekedy podarí, no inokedy im priestor vzdoruje, dáva najavo, kde sú hranice, a varuje, nech sa ich nepokúšajú prekročiť. Ak postavy hranice napriek tomu nerešpektujú, môžu sa na určitom území stať personou non grata. Ak sa rozhodnú toto miesto opustiť, môžu sa vydať na iniciačnú cestu a svoje pôvodné ukotvenie v jednom meste premeniť na návštevu série miest, ktorá im pomôže v sebarealizácii, ale aj pri hľadaní odpovedí na najrôznejšie otázky.

Príkladom toho je v rámci skúmaných próz^[2] prozaická kniha Erika Šimšíka  Hegemónia, v ktorej postupne prechádzame rôznymi mestami od Bratislavy cez Marseille, Benátky až po Madrid. Šimšíkove postavy pohyb bytostne potrebujú, dodáva im do života cieľ a zmysel, práve pri objavovaní nových miest žijú naplno.

Ďalšou z kníh, v ktorých navštívime viacero miest, je Pentcho Jaroslava Riháka – príbeh parníka, ktorý má podobu lodného denníka z Bratislavy, Lisabonu, Istanbulu a mnohých iných miest. Špecifickým príkladom nedobrovoľne opusteného mesta a následne putovania na miesto, kde subjekt nechce ostať, je román Petra Juščáka ...a nezabudni na labute, zobrazujúci život v gulagu v ruskom meste Magadan. To predstavuje symbolický priestor neslobody, utrpenia, istú verziu pekla na zemi. A práve rôzne významy, ktoré miestu možno pripísať, respektíve spôsoby, akým sa realizuje vzájomné pôsobenie protagonistov a priestoru, budeme vo vybraných prózach sledovať.

 

Nevyhnutnosť cesty

Za cestovaním sa môže skrývať aj túžba uniknúť. V takejto situácii sa ocitá napríklad protagonistka prózy Zusky Kepplovej Reflux. Únik do amerického univerzitného mestečka predstavuje klasický prípad úteku z domova, ktorý je zároveň sprevádzaný neustálym porovnávaním týchto dvoch priestorov. Protagonisti poviedok Vandy Rozenbergovej z knižky Slobodu bažantom túžia navštíviť miesta, kde ešte neboli, a zmeniť tak svoju životnú situáciu: „Nie, nebola som pri mori, ale chcela by som byť, dúfam, že sa tam raz dostanem“ (postava Františky v poviedke Sauno Paulo, s. 7).

 

Návrat, príchod, pobyt – tam, kde (nie) je doma

V jednotlivých textoch býva často tematizovaný aj návrat z cudziny späť domov, napríklad z Viedne do Bratislavy v prípade Obrazov zo života M. Svetlany Žuchovej („Vtedy som už presne vedela, že sa z Rakúska vrátim.“ s. 43), prípadne príchod do nového mesta, ktorý nie je útekom ani návratom, ale je napríklad pragmaticky motivovaný priženením sa (Tinkovce v knihe Milana Zelinku Pristaš) alebo kúpou domu: „Nevedela som, či sa lúčim, alebo si zvykám“ (próza Jany Juráňovej Nevybavená záležitosť, s. 18). Návrat respektíve príchod sa výrazným spôsobom prejavujú v prežívaní postáv. Spájajú sa napríklad s pocitmi neistoty, rozorvanosti protagonistov, ktorí sú ešte jednou svojou časťou na predošlom mieste, no zároveň si už musia zvykať na miesto (staro)nové.

Opozícia domáce – cudzie sa manifestuje aj netypicky: na novom mieste sa subjekt môže cítiť oveľa viac doma ako „doma“: „Trópom on, chlapec z juhu a nížiny, akoby rozumel ľahšie než horalským idylkám, vzdialeným len pár sto kilometrov od jeho rodného mesta“ (Tantalópolis Petra Macsovszkého, s. 29). Konfrontácia domáceho (malomesto pri Bratislave) a cudzieho (americké univerzitné mestečko) priestoru však v konečnom dôsledku nemusí vždy splniť očakávania, čo prináša do textov motívy dezilúzie: „Ale prestaň s tým veľkým svetom! Bývala som v kukuričnom poli, široko-ďaleko nič. Zopár kaviarní a obchodov na hlavnej ceste. Tu máte väčšie námestie, tak čo“ (Reflux, s. 43). To, čo na prvý pohľad môže vyzerať „žiarivo“, na pohľad druhý už také vôbec nemusí byť – príkladom je švajčiarsky Bazilej v knihe Ireny Brežnej Nevďačná cudzinka, tematizujúcej exilovú skúsenosť: „V dôverne známej temnote sme za sebou zanechali svoju krajinu a blížili sa k žiariacej cudzine“ (s. 7). Protagonistka následne zažíva krízu identity spojenú s príznačným rozpadom životného priestoru: „Svet sa rozpadol na moje ja a cudziu krajinu“ (s. 21).

V súvislosti s identitou postáv jednu skupinu tvoria prózy, ktorých protagonisti odniekiaľ (z najrôznejších príčin) unikajú – a toto odmietnutie zohráva výraznú úlohu v ich sebaidentifikácii. V inej skupine zase priestor postavy definuje, stáva sa ich súčasťou. Túto funkciu plní napríklad Banská Bystrica v próze Rút Lichnerovej Hostina: „Syn Theo býval v Bystrici na Kollárovej ulici, na ktorú sa dalo zájsť pešo zo Skuteckého“ (s. 11). Autorka hovorí o „pripútanosti k rodnej hrude“, ktorá však postavy nedusí, naopak dodáva im slobodu: „Čím sme pripútanejší k rodnej zemi, tým let je slobodnejší, voľnejší“ (s. 18). Identitu nám však nemusí formovať len mesto rodné, ale aj to v cudzine. „Čakali na záchranu. Od iných miest,“ píše Jana Beňová vo svojej novele Preč! Preč! (s. 94) – mesto tu predstavuje pre protagonistov záchranu, opúšťajú rodné mesto, s ktorým sú doslova zrastení, aby objavili nové možné podoby samých seba. V jej ďalšej knihe Honeymoon sa týmto miestom stáva New York: „Až New York z nás urobil priateľov z detstva.“; „Lebo sú také miesta. Ako NY. Preniknú cez bunkové steny, zasiahnu štruktúru, zmenia DNA spomienky“ (s. 69). V domácom priestore Bratislavy sa však Beňovej protagonistka cíti cudzo, osamelo: „Hony, najortodoxnejšia samota“ (Honeymoon, s. 110). Obraz Bratislavy v jej knihe Preč! Preč!dopĺňa pestrá paleta iných miest (Krems, Berlín, Budapešť, Paríž, Rím, Melk, Velenje, Graz).

 

Mesto detstva, mesto spomienok

Mesto môže pre postavu predstavovať tiež priestor spomienok, návratov do detstva, mladosti či iného životného obdobia. Pokojné, bezpečné miesto detstva zastupuje v knihe Veroniky Šikulovej Medzerový plod Modra. Ako zmyslovo spomienkové mesto sa v Krasojazdkyni Uršuly Kovalyk objavuje Miškovec: „Miškolc v lete voňal marhuľami“ (s. 16).

Výrazným motívom u mnohých autorov je prázdninový pobyt u starých rodičov, či už je to Jaroslava Blažková s jej fiktívnou Moravskou Polanou (To decko je blázon, s. 22) alebo Dušan Dušek so Šaštínom, „kam som odmalička chodieval na prázdniny a neskôr tam zreparoval dom po starých rodičoch“ (Ponožky pred odletom, s. 81).

Balla spomienky protagonistu ohraničí len názvom oblasti: „V jeho detstve na dolniakoch – toto označenie juhoslovenskej roviny sa mu hnusilo – určite pochádzalo z horniakov – toto označenie sa mu takisto hnusilo – v jeho detstve dolu na juhu bývalo snehu sotva po jeho štvorročné kolená“ (Veľká láska, s. 13). Práve v novele Veľká láska však nájdeme okrem návratu do detstva aj spomienky na iné životné obdobie, spojené s priestorom Novej Viesky, ktorá predstavuje idylické prostredie: „Keby sedel v Novej Vieske pri Štúrove, v krčme by sa teraz kúdolil hustý dym ako za starých dobrých čias“ (Veľká láska, s. 134), prípadne ostáva tento idylický priestor pevným bodom aj v čase protagonistovej neistoty: „On sám sa stratil, v priebehu deja sa niekam zamotal, neostal v Novej Vieske?“ (s. 136). Obdobne spomína hrdina Zelinkovej prózy Pristaš: „Spomínam na všetko, čo som prežil nielen na západnom Slovensku, ale aj na Morave a v Čechách“ (s. 51).

Autori sa nevyhýbajú ani zobrazovaniu negatívnych spomienok zviazaných s nejakým priestorom, uveďme príklad Krištúfkových fiktívnych Brežian: „Vždy, keď som utekal z tohto domu, spadla zo mňa úzkosť, ktorú som si začal uvedomovať až vo chvíli, ako prestala. Vrátila sa, len čo som sa znova priblížil, akoby sa niečo temné a zvláštne zahniezdilo v stenách“ (Dom hluchého, s. 527).

Miesto sa napokon môže stať aj zdrojom možných spomienok, ktoré sa človeku ešte len zapíšu do pamäti, stať sa centrom nostalgiou podfarbeného prežívania prítomnosti. S takýmito „budúcimi spomienkami“ pracuje napr. Balla pri výlete hrdinu do Starého Smokovca: „A potom sa pozrel na okolité hory, domy, vily, hotely a uvažoval, či si niekedy po rokoch on sám spomenie na toto tatranské mestečko, na tento Starý Smokovec“ (Veľká láska, s. 135).

Spomienky – či už tie minulé alebo tie, ktoré sa ešte len s priestorom spoja, môžu vyvolať v protagonistovi zmätok, tak ako aj striedanie miest: „On sám sa stratil, v priebehu deja sa niekam zamotal, neostal v Novej Vieske?“ (Veľká láska, s. 136). Jeho percepcia môže ozvláštniť mesto, resp. ho doslova v očiach subjektu premeniť na iné, tak sa mení nepomenované mesto v Menoslove Alty Vášovej, napríklad na Paríž: „Aj ona si tu doma zažije vlastný Paríž“ (Menoslov, s. 33) a zároveň sa stáva pocitom protagonistu, odrazom stavu jeho bytia.

Podoba mesta je do istej miery formovaná spôsobom, aký ho subjekt vníma. Dokazuje to nielen Macsovszkého Tantalópolis („Szoborkay stojí na balkóne a díva sa na rozsvietený Tantalópolis. Nuž áno: aj toto mesto je len stav,“ s. 276), ale aj bližšie neurčené britské mesto u Juraja Briškára: „Postavy ako tá moja prichádzajú a odchádzajú, ale naše pohľady zostávajú natrvalo zarámované v oknách a vo výkladoch obchodov. Toto mesto by bez nich spustlo“ (Sprievodca nezrozumiteľnosťou, s. 23). Zobrazenie mesta cez záblesky vnemov korešponduje s fragmentárnym vnímaním protagonistky v novele Honeymoon, ktorá sa takto ocitá vo viacerých mestách (Budapešť, Paríž, Chicago, New York) a z každého z nich nás poskytne len detail, výsek skutočnosti, svoj jedinečný pocit z nich, to, ako sa jej mestá dotkli, čo z nich jej utkvelo v pamäti: „V budapeštianskom metre chlapec s loptou“ (s. 25).

 

Čas mesta, čas postavy – spojené nádoby

Už so spomínanou identitou, resp. spomienkami postáv môžu súvisieť aj zachytené zmeny mesta v čase. Na mesto je nazerané prostredníctvom životného osudu postavy. Niekdajšia podoba mesta býva prepojená s osobnou minulosťou protagonistov, čo je badateľné napríklad pri motíve zničenia spomienok spojených s minulou podobou Bratislavy u viacerých autorov: „Bary našich priateľstiev sú zrútené. (...) Kaviareň U Michala neexistuje“ (v próze Až do nirvány Ivana Koleniča, s. 43), „Šafárikovo námestie nie je dnes veľmi romantické miesto: zo zastávky pri novinovom stánku s hlasnými vzdychmi a poštekávaním vyrážajú petržalské autobusy“ (novela Letmý sneh Pavla Vilikovského, s. 30). Knihu jedného mesta so zachytením jeho atmosféry, špecifickej podoby v istom období, predstavujú niektoré poviedky z knihy Život je krátkyLucie Piussi, spojené s bratislavskou Pribinovou ulicou, na ktorej sa nachádzalo divadlo Stoka.

So zmenou podoby Bratislavy súvisí aj zmena názvov ulíc: „Neskôr ulicu premenovali na Obchodnú. Pôvodne sa volala Uhorská“ (Dušekove Ponožky pred odletom, s. 58). Dostávame sa tu k motívu zrkadlenia dejín v priestore konkrétnej lokality. Mesto tak slúži ako reprezentácia krajiny a zrkadlo jej postupných zmien aj v prípade fiktívneho Považského Sokolca Lukáša Luka: „Neviem ako u vás, ale v Považskom Sokolci sa posledné roky nesú v znamení rýchleho úbytku starých košatých stromov. Okolitá krajina stráca svoj niekdajší charakter“ (Záhada Považského bula, s. 17) alebo ukrajinských oblastí Halič a Kurdybanivka u Maroša Krajňáka: „Takmer všetko je z jedného kusa, z jednej veľkej skaly, do ktorej raz začali tesať zobákmi veľké čierne havrany. Vyzobali tak všetko, čo je teraz prázdnym priestorom, nechali iba pretrvávajúce tvary mesta“ (Entropia, s. 6).

 

Svojrázne priestory bytia

Ďalším spôsobom zobrazenia mesta je predstaviť ho ako dôverne známy životný priestor, mesto pre život, ktoré je pre postavy už tak trochu kulisou, priestorom osobným, napríklad pre detstvo, ktoré tam prežili (svojrázny Lučenec/Lošonc postáv Petra Balka v knihe Vtedy v Lošonci). Takýmto takpovediac samozrejmým mestom je Bratislava v Dušekovej knihe Melón sa vždy smeje alebo v Bezprstom mesteOndreja Štefánika: „Bratislavu má rád. Nevadí mu. Je to jeho večná milenka, drží sa ho ako kliešť. Ani s ňou, ani bez nej“ (Bezprsté mesto, s. 18).

Taktiež Pavel Vilikovský sa vo svojej dvojnovele Prvá a posledná láska prechádza Bratislavou, vytvára jej veľmi osobnú mapu, pričom jeho postavy v nej majú pevné miesto, sú tu naozaj doma, mesto im patrí, poznajú jeho tajné zákutia, vyznajú sa v ňom. Podobne postupuje aj Jana Beňová („S rozčítanou knihou som chodila po Palisádach, uličkách Jadra a kaviarňach“ Preč! Preč!, s. 14) a Márius Kopcsay: „Prišli prázdniny a Augustín sa prechádzal len tak naverímboha Bratislavou“ (Jednouholník, s. 12). „Obyčajným“ priestorom existencie sú okrem Bratislavy Levice v knihe Tomáša Vargu Grázel alebo Balkov Lošonc, ktorý akoby predstavoval mesto samo pre seba, fungujúce podľa akejsi svojbytnej logiky a zákonitostí: „V Lošonci všetko po starom. Otec hovorí, že túto zem zmení iba nukleárna katastrofa“ (Vtedy v Lošonci, s. 8).

Špecifické sú prípady, keď próza neobsahuje presné určenie miesta a predstavuje pokus o zachytenie atmosféry „všade a nikde“ (Menoslov). Modifikáciou takéhoto priestoru je potom aj koncept akéhosi prototypu mesta, ktoré už neplní funkciu konkrétneho miesta, ale je skôr reprezentantom modelu, konštruktu. Dalo by sa charakterizovať ako  mesto„zástupné“ pre všetky ostatné, reprezentatívny model mesta, akým je Tantalópolis, ale aj Bratislava. Medzi mestami je tak možné hľadať paralely: „Všetci v tomto meste sa zbláznili, ale vraj sa všetci zbláznili aj v iných mestách, takže nie je čo riešiť“ (Bezprsté mesto, s. 18) alebo naopak charakteristiky, ktoré dané mesto dokážu od ostatných odlíšiť: „Je rytmus Bratislavy tak radikálne odlišný od ostatných miest? Pomalý až anestetizujúci“ (Spolu, s. 9).

 

Postavy mestu, mesto postavám

Každé mesto, miesto či priestor je svojím spôsobom jedinečné a s prihliadnutím na tento fakt sa s obrazom mesta v súčasnej slovenskej literatúre aj pracuje – priestor plní dôležitú funkciu v procese formovania identity protagonistov, ale zároveň je nimi formovaný, dochádza tu k neustálemu ovplyvňovaniu oboma smermi, postavy v mestách nielen žijú, ale ich doslova prežívajú, ich existencie vzájomne korelujú. Literárne reprezentácie miest, ktoré sme v prózach z finálových desiatok súťaže Anasoft litera ruka v ruke s ich postavami sledovali, nás presvedčili o tom, že na ceste mapami fikcie stále možno objaviť veľa nečakaného.

           

PRAMENE:

BALKO, Peter: Vtedy v Lošonci. Levice : Koloman Kertész Bagala, 2014.

BALLA, Vladimír: Veľká láska. Levice: Koloman Kertész Bagala, 2015.

BEŇOVÁ, Jana: Honeymoon. Bratislava : Marenčin, 2015.

BEŇOVÁ, Jana: Preč! Preč! Bratislava : Marenčin PT, 2012.      

BLAŽKOVÁ, Jaroslava: To decko je blázon. Bratislava : Q111, 2013.

BREŽNÁ, Irena: Nevďačná cudzinka. Bratislava : Aspekt, 2016.

BRIŠKÁR, Juraj: Sprievodca nezrozumiteľnosťou. Levoča : Modrý Peter, 2014.

CIGÁNOVÁ, Zuzana: Špaky v tŕní. Bratislava : Vydavateľstvo SSS, 2012.

DUŠEK, Dušan: Ponožky pred odletom. Bratislava : Slovart, 2015.

JURÁŇOVÁ, Jana: Nevybavená záležitosť. Bratislava : Aspekt, 2013.

JUŠČÁK, Peter: ...a nezabudni na labute. Bratislava : Kalligram, 2014.

KEPPLOVÁ, Zuska: Reflux. Levice: Koloman Kertész Bagala, 2015.

KOLENIČ, Ivan: Až do nirvány. Bratislava : Agentúra Signum, 2014.

KOPCSAY, Márius: Jednouholník. Levice : Koloman Kertész Bagala, 2014.                                                                 

KOVALYK, Uršula: Krasojazdkyňa. Bratislava : Divadlo bez domova, 2013.

KRAJŇAK, Maroš: Entropia. Bratislava : Trio Publishing, 2012.

KRIŠTÚFEK, Peter: Dom hluchého. Bratislava : Marenčin PT, 2012.

LICHNEROVÁ, Rút: Hostina. Bratislava : Marenčin PT, 2015.

LUK, Lukáš: Záhada Považského bula. Bratislava : Petrus, 2013.

MACSOVSZKY, Peter: Tantalópolis. Bratislava : Drewo a srd, 2015.

PIUSSI, Lucia: Život je krátky. Bratislava : Limerick, 2012.

RIHÁK, Jaroslav: Pentcho (Príbeh parníka). Bratislava : Marenčin PT, 2015.

ROZENBERGOVÁ, Vanda: Slobodu bažantom. Bratislava : Slovart, 2015.

ŠIKULOVÁ, Veronika: Medzerový plod. Bratislava : Slovart, 2014.

ŠIMŠÍK, Erik: Hegemónia. Bratislava : Drewo a srd, 2014.

ŠTEFÁNIK, Ondrej: Bezprsté mesto. Bratislava : Tatran, 2012.

ŠULEJ, Peter: Spolu. Bratislava : Marenčin PT, 2015.

TAUSSIG, Pavel: Hana. Bratislava : Rak, 2012.

VARGA, Tomáš: Grázel. Levice : Koloman Kertész Bagala, 2014.

VÁŠOVÁ, Alta: Menoslov. Ivanka pri Dunaji : F. R. & G., 2014.

VILIKOVSKÝ, Pavel: Letmý sneh. Bratislava : Slovart, 2014.

VILIKOVSKÝ, Pavel: Prvá a posledná láska. Bratislava : Slovart, 2013.

ZELINKA, Milan: Pristaš. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2012.

ŽUCHOVÁ, Svetlana: Obrazy zo života M. Bratislava : Marenčin PT, 2013.

 

Jaroslava Šaková

 

^[1]Marek Debnár: Čítanie z druhej ruky. In: World Literature Studies, roč. 9, 2017, č. 3, s. 87 – 97.

^[2]Ide o knihy, ktoré sa v rokoch 2013, 2014, 2015 a 2016 dostali do finálovej desiatky literárnej ceny Anasoft litera.