Plav

Najdiskutovanejšou literárnou udalosťou anglofónneho sveta na internete sklonkom roka nebol ani posledný román Salmana Rushdieho, ani nobelovka Kaziua Ishiguru, ani povedzme víťazná próza Man Bookerovej ceny Lincoln in Bardo. Stala sa ňou poviedka Cat Person doteraz neznámej debutujúcej Američanky Kristen Roupenian(ovej), ktorú uverejnil časopis New Yorker na svojom webe 11. decembra.

O niekoľko dní neskôr sa v amerických a britských relevantných médiách nenašla kultúrna rubrika, kde by sa o tomto literárnom texte nepísalo. Poviedka sa zaradila medzi najčítanejšie texty New Yorkeru, desaťtisíc čitateliek a čitateľov sa o nej na sociálnych sieťach neúnavne a vášnivo prelo. Vyslovili sa k nej literárni vedci, publicisti, politickí komentátori, feministky aj konzervatívci. Prekročila hranice literatúry, stal sa z nej kultúrny fenomén a internetový virál. Jej autorka bola necelý týždeň po zverejnení na dobrej ceste predať práva na svoju prvú knihu vydavateľstvám v USA a Veľkej Británii za pre debutantku pozoruhodnú sumu atakujúcu miliónovú hranicu. Takýto úspech je pozoruhodnejší o to viac, že Cat Person nie je textom populárnej literatúry, teda ani detektívka, fantasy, prípadne erotická poviedka na spôsob 50 odtieňov sivej. Vykazuje znaky toho, čo už v tejto post-postmodernej dobe môžeme bez začervenania označiť za vysoké umenie. Čo sa teda za všetkým tým rozruchom skrýva?

Najprv k samotnej poviedke – napísaná je nepochybne slušne, v duchu najlepšej tradície anglofónnej short story. Lakonicky vyrozprávaný príbeh (v tretej osobe) o nevydarenom rande ukončenom – aspoň pre partnerku – trápnym sexom, sprostredkovaný výlučne optikou mladej protagonistky, by mohol byť prieskumom rozpačitosti ľudskej sexuality, aký v omnoho viac manieristickej a mizantropickej podobe poznáme z próz Milana Kunderu.

Dvadsaťročná univerzitná študentka Margot flirtuje s o generáciu starším Robertom, vymieňa si s ním esemesky plné smajlíkov, nakoniec s ním ide na rande a skončí uňho doma. Iniciuje sex, uprostred ktorého sa jej partner náhle sprotiví. Zdá sa jej však schodnejšie a asi aj zdvorilejšie celý akt pretrpieť. On si však nič nevšimne a má záujem vo vzťahu pokračovať. Niekoľko dní bombarduje Margot láskyplnými textovými správami, ktoré však ona previnilo ignoruje. Situáciu napokon vyrieši Margotina spolubývajúca, ktorá v jej mene a z jej telefónu napíše správu, že nemá záujem. Robert celú situáciu prijme pokojne a odmlčí sa. Po mesiaci, keď Margot so svojím trápnym zážitkom oboznámi celý campus, zahliadne Roberta v študentskom podniku. On jej hneď v ten večer napíše sled esemesiek, ktoré od zdvorilého, ľútostivého tónu prejdú k agresívnym invektívam.

Napriek všetkým zvratom, ktorými prechádza Margotin vzťah k nemu, ostáva postava Roberta nejednoznačná. Čitateľovi je sprostredkovaná výlučne očami hrdinky, ktorá ho najprv vníma ako neohrabaného, ale sympatického introverta, potom ako čoraz zlovestnejšiu a potom už len trápnu figúru. Veľa konkrétneho sa o ňom nedozvieme – prezradí len to, koľko má rokov a že má dve mačky (napokon, titul poviedky Cat Person neodkazuje len k tejto skutočnosti, ale evokuje i anglický výraz „cat lady“, čo je označenie pre čudácku osamelú starenu).

Margot neprejavuje záujem Roberta spoznať, skôr jej imponuje jeho náklonnosť k nej, vzrušuje ju ako osoba, pre ktorú ona sama predstavuje predmet túžby. Túto príťažlivosť však striedajú nutkavé myšlienky, že ide o cudzieho človeka, z ktorého sa pokojne môže vykľuť i sériový vrah. Práve vedomie, že sa ocitla v intímnej situácii s niekým, koho vlastne ani nepozná a kto jej vlastne nie je ani len sympatický, zanecháva v protagonistke nepríjemnú pachuť. Z celej rozpačitej avantúry podvedome viní Roberta, ktorý jej znechutenie nedokázal vnímať dostatočne empaticky.

Poviedku by sme teda mohli čítať ako príbeh dvoch míňajúcich sa egocentrikov a trápnosti, do ktorej sa dostali vďaka „vymoženostiam“ randenia v digitálnej ére. Tie síce rozširujú možnosti zoznamovania sa a komunikácie, na druhej strane zvyšujú riziko nepríjemných až traumatických zážitkov. Práve týmto momentom zarezonovala poviedka u generácie „mileniálov“, pre ktorých je tento typ vzťahov každodennou realitou. Navyše, celkom prirodzene sa vztiahla k naratívu, ktorý sprevádza súčasnú kampaň proti sexuálnemu obťažovaniu známu pod označením #metoo. K žiadnemu explicitnému násiliu tu síce nedochádza, napriek tomu – ako to sama autorka v jednom zo svojich rozhovorov potvrdila – hrdinka sa tu prezentuje ako obeť kultúry, kde žena namiesto svojich pocitov, záujmov a túžob uprednostňuje ohľad voči mužom a bojí sa povedať nie, kým muž skôr či neskôr prejaví to, čo sa v aktuálnom diskurze označuje ako „toxická maskulinita“. Intimita a sexualita sa i tu prezentujú ako oblasť mocenských vzťahov, kde je jedna strana systematicky znevýhodňovaná.

Až komicky vyzneli tie reakcie, ktoré prehliadli, že poviedka Cat person  je zaradená v rubrike fikcia, a považovali ju za osobnú spoveď či blog. Následne sa vyrojili komentáre žien, ktorí sa zverovali s podobnými skúsenosťami, ako i urazené hlasy mužov, ktorí na sociálnych sieťach zakladali skupiny obhajujúce mužskú postavu (na jednom kultúrnom serveri sa objavila poviedka opisujúca udalosti z Robertovho pohľadu). Istý republikánsky komentátor v tlači adresoval protagonistke otvorený list, kde jej vyčítal promiskuitu.

Poviedka Cat Person sa teda nečítala ako autonómny umelecký text o konkrétnom vzťahu zbabranom skôr, ako sa vôbec začal, ale ako komentár k aktuálnej téme, ako argument do diskusie o spoločenskom postavení žien, resp. o podobe rodových vzťahoch. Zreteľne sa tu prejavila akási nová „morálna panika“, ktorá sa dnes čoraz viditeľnejšie prejavuje pri recepcii umeleckých diel, spojená s požiadavkou, aby literatúra a umenie boli ohľaduplné, citlivé (ak chceme, korektné) voči všetkému a všetkým. Keď sa Margot zhnusí pri pohľade na Robertovo tučné chlpaté brucho, čitatelia sa pozastavia, či autorka nehanobí tučných ľudí. Keď Robert na konci poviedky stratí nervy a Margot vynadá do kuriev, je mizogýn nenávidiaci ženy. (Mimochodom, celkom by ma zaujímalo, ako by v takomto „čítaní“ dopadla Mitanova poviedka V električke.)

Je teraz ťažké predpovedať, či máme do činenia s jednou z ďalších podenkových internetových udalostí alebo s prvým textom výrazného talentu. Ohlasy na poviedku však symptomaticky predvádzajú, ako splošťujúco – v súčasnosti aj vplyvom internetu a sociálnych sietí, ale, samozrejme, aj aktuálnej politickej situácie – sa v súčasnosti literatúra a umenie vôbec chápe. Čoraz zreteľnejšie tu zaznieva požiadavka, aby bol literárny text garantovaný osobným zážitkom, s ktorým sa čitatelia bezvýhradne stotožnia alebo ho odmietnu (na čo napokon poukázali i viaceré komentáre upozorňujúce na fakt, že mnohí čitatelia nedokázali pristupovať k poviedke ako k umeleckému textu). Akoby umenie už nemohlo existovať inak ako autobiograficky a zobrazovať medziľudské vzťahy inak ako politicky. V tomto ohľade je potom interpretovateľný aj úspech opulentného životopisného opusu nórskeho spisovateľa Karla Oveho Knausgårda či autobiograficky čítaná tetralógie Eleny Ferrante, prípadne návrat dystópie Margaret Atwoodovej Príbeh služobníčky na výslnie.

(31. 12. 2017)