Plav

Mária Modrovich sa po poviedkovej knižke Lu & Mira a románe Tichý režim vrátila svojou treťou knihouFlešbek ku kratšiemu žánru. Nazývať však túto knihu zbierkou poviedok nie je úplne presné: na zadnej strane obálky stojí označenie „texty“, čo útvary celkom vystihuje. Nespĺňajú celkom očakávanie na poviedkový žáner a nič nesľubujúcim pomenovaním si autorka vymedzuje pre svoje písanie dosť široké a nezáväzné hranice. V knihe vraj nájdeme (podľa obálky) „príbehy jednej ženy alebo jeden príbeh viacerých žien“, čo je alibi pre fakt, že jednotlivé texty nadobúdajú jasnejší zmysel až po prečítaní celku. Postupné vrstvenie celkového posolstva pomocou viacerých textov by mohlo byť, samozrejme, legitímnym konštrukčným postupom, pokiaľ by na záver knihy kamienky z mozaiky dosadli na svoje miesto a čitateľa by sa zmocnil pocit náhleho osvietenia a úžasu. Mozaika Márie Modrovich však na konci vyvoláva skôr rozpaky, lebo celkový obrázok je akýsi nezreteľný a chaotický a niečo konkrétnejšie sa z neho vynorí až z väčšieho odstupu, pri novom čítaní, ďalšom premýšľaní a domýšľaní, respektíve pod tlakom úsilia o napísanie recenzie.

Napriek tomu, že v textoch vystupuje jeden typ hrdinky, prostredia, v ktorých sa pohybuje, postavy, ktoré ju obklopujú, ako aj podoby jej samej, sú rôzne. Najčastejšie je to matka malého dieťaťa, stretávame ju však aj na pláži na dovolenke s priateľmi z mladosti, ako ženu s podivným zamestnaním, ktoré jej umožňuje relatívne nerušene hibernovať v exotickej krajine, alebo sa v jednom texte po nesúvisiacom úvode v kaviarni presunie rovno do spomienok na drogový zážitok z mladosti. (A jeden text by nezaškodilo zo zbierky celkom vyradiť, pretože s ostatnými nezdieľa ani atmosféru, ani hlavnú postavu, ani myšlienkový obsah, a sám osebe umelecky neobstojí.)

Čo teda tieto texty spája a k čomu spoločne smerujú? Tém, ktoré sa v nich obmieňajú, je viac (a ešte viac je tém, ktoré sú len načrtnuté), ale po prečítaní celej knihy sa z nich vykryštalizuje čosi ako centrálna téma: je to únik zo všednosti a zo svojho života či od samej seba, ku ktorému má hrdinka sklony, pričom si uvedomuje jeho smiešnosť či zbytočnosť. Hrdinku by sme mohli zovšeobecňujúco označiť za ženu po tridsiatke, ktorá sa v myšlienkach vracia do obdobia nezávislosti a divokej slobody v mladosti ako k niečomu naozajstnému, exotickému, čo jej však už nikdy nebude patriť. Keď sa na dovolenke s priateľmi pokúša o fyzický aj psychický návrat do časov bezstarostnosti, zlyháva: „To všetko ju míňalo. V duchu výjavy pomenúvala, katalogizovala si opisy na neskoršie použitie. To, čo sa dialo, nebolo súčasťou jej sveta a ona do toho nepatrila. Zážitky neprežívala, okamžite z nich robila budúce spomienky.“ (s. 29) Všetko zaujímavé, dobrodružné, zábavné, silné, pohlcujúce je niekde inde, v minulosti, či v inej krajine, z ktorej hrdinka uteká v momente, keď sa v nej začne cítiť doma. Kým „flashbacky“ („nečakané návraty do psychedélie“, s. 89) boli v hrdinkinej mladosti pozitívnym dôsledkom príležitostného užívania LSD, „flešbeky“ (spomienky na búrlivú mladosť, výlety do exotických krajín a dovoleniek, výlety za sexuálnymi dobrodružstvami či chvíle samoty) vtrhávajú do rodinného života zrejúcej ženy a ukazujú prstom na jej únavu, zmätok a neistotu z miesta vo svete, ktoré jej nakoniec pripadlo. O „svete inde“ sa dozvedáme viac ako o hrdinkinom tu a teraz. To vytušíme len z náznakov (niekedy ironických, niekedy vážnych), no najmä z vyhýbania sa priamemu, vážnemu rozprávaniu o každodennosti.

Pokus o postavenie sa prítomnosti a všednosti čelom sa však predsa len uskutoční, a to v posledných dvoch textoch knihy, kde sa hrdinka po čase stretáva so starou mamou a napokon so širšou rodinou pri príležitosti jej pohrebu. Uznáva, že po rokoch sú niektoré spomienky prekvapujúce trápne, „zredukované na súbor pamäťových klišé.“ (s. 111), akoby sa chceli hrdinke vysmiať za to, že na nich tak lipla. Na záver nás teda počká aj trochu nostalgie (ale zase nie sladkého pátosu), pokus o zmierenie a o nový začiatok tu a teraz. Upodozrievam autorku, že jednotlivé texty najprv písala osobitne, bez zámeru prepojiť ich, no za spomínanými poslednými dvoma je predsa len zámer spojiť knihu do akéhosi voľného celku.

Nevenovala by som v recenzii toľko priestoru interpretácií, keby som si sama nepotrebovala ozrejmiť a usporiadať (a fixovať si to pomocou písania), o čo v knihe autorke asi ide. Vyčítala som z textov vyššie uvedené, no je to skôr len nezáväzný návrh z mojej strany, snaha presvedčiť o tom predovšetkým samu seba. Dôvodom je jednak to, že ani jednotlivé texty, z ktorých každý otvára vlastné témy a otázky, nemajú jednoznačnú pointu, čiže samostatne neprinesú čitateľské uspokojenie, no aj k spoločnému záveru sa tackajú neisto, okľukami, dramatický oblúk sa skôr točí po akejsi rozkolísanej špirále, ženie ho najmä sila čitateľovej vôle. Druhým dôvodom mojej interpretačnej neistoty je samotná motivická štruktúra textov, ktorá predstavuje jeden z najzávažnejších problémov knihy.

Takmer všetky texty pripomínajú svojou výstavbou knihu samotnú: rozličné motívy prichádzajú a znovu sa strácajú, na scénu vstupujú postavy, ktoré rýchlo miznú a už nikdy sa neobjavia, rozprávačka rozvíja svoje asociácie tak zoširoka a doďaleka, že aj zabudneme (a vyzerá, že aj ona zabudla), čo nám nimi chcela osvetliť,vsunuté historky preberajú nadvládu a trhajú predchádzajúcu príbehovú líniu. Dejovosť textov je zatlačená do úzadia a dôraz je kladený na emotívnosť jednotlivých obrazov, takže sa autorke ľahko (a často) stáva, že obrazy nedostatočne prepojí niťou, ktorá by ustanovila ich miesto a úlohu v rámci celku. Keby sme si niektoré časti odmysleli, texty by sa nezosypali (skôr vyčistili).

Mnohé z týchto dielikov mozaiky sú výborné, nájde sa medzi nimi množstvo silných a originálnych miest. Niekedy zarezonuje jedna veta, inokedy mikropríbeh alebo trefný komentár duševného rozpoloženia či vzťahov postáv. Oceňujem mnohé zaujímavé a objavné témy, neľútostné videnie sveta aj postáv vrátane hrdinky/hrdiniek, citovosť vyjadrenú vecne. Atmosféra celej knižky vyžaruje istý jemný smútok, ktorý je však okorenený humorom a sebairóniou. Za všetko uvediem jedno pôsobivé miesto: „Keď som sama, chvíľu trvá, kým sa povystieram, kým sa znovu vrátim do pôvodného tvaru. A nielen ja sa cítim ako pokrčený papierik, vidím to aj na ďalších ženách, hneď v tvári. Vrásky, ktoré sa objavia akoby z ničoho nič, najprv má človek dojem, že keď sa vyspí, tak tá zátvorka medzi obočím zmizne, no postupom času sa prehlbuje, napĺňa sa novým obsahom. Časom sa pridajú nové zárezy, širšia zátvorka okolo úst (nové (hlbšie (nejasnejšie obsahy)).“(s. 38)

V knižke sa však príliš často nájdu aj slabé miesta. Dovysvetľovanie miesto skratky, klišé, prílišná explicitnosť tam, kde sa žiada len náznak. Ako príklad, v prvom texte sa Modrovich pokúša rozšifrovať vzťah dnešného človeka k aktuálnym fenoménom. Hrdinka, mladá mamička Helena, sa snaží vo svojom živote nájsť nejaké miesto pre utečencov, ktorí zrazu prestali byť len abstraktným problémom z televízie a ocitli sa na miestach, kde sa aj ona bežne zdržiava. Pri prezeraní noviniek na sociálnej sieti narazí na prosbu o pomoc pre nich, ale informáciu o zbierke prekryje reklama na koberček do detskej izby. Utečencov sa však Helena v skutočnosti obáva a koberček (zástupný predmet pre život v komforte a pre problémy prvého sveta) ju aj trochu zaujíma, no za svoje pocity sa hanbí, „takto by sa nemala cítiť, nekorešponduje to s jej vyjadreniami na sociálnych sieťach.“ (s. 18) Nemožnosť nájsť si nejaký akceptovateľný postoj medzi hrdinstvom a ľahostajnosťou je silná téma dneška, ktorá si iste zaslúži literárne spracovanie, ale verzia Márie Modrovichovej nie je veľmi nápaditá. Ani manželský pár sediaci večer pred obrazovkami svojich elektronických zariadení na symbolizovanie povrchnosti doby nestačí, rozplýva sa niekde medzi vetchou iróniou a silným pátosom.

Kniha Márie Modrovich nudí svojou rozháranosťou, ktorá často vedie k únavnej nepochopiteľnosti, irituje, keď nepomáha čitateľovi zinterpretovať podstatu napísaného a núti ho uspokojiť sa s nepodloženými domnienkami, no zároveň priťahuje skrytými, ba možno skôr len potenciálnymi obsahmi. Na ich hľadanie/produkovanie sa však čitateľ musí motivovať sám. Niekoho zaujmú exotické motívy, iného homosexualita, rodičovstvo či návraty od oceána pod Kriváň, avšak ničoho nie je dosť a všetkého dokopy je príliš veľa. Flešbeky nasledujú za sebou príliš rýchlo a nezostávajú vryté hlboko pod kožu.

(29. 12. 2017)