Plav

Vo vydavateľstve Kalligram vznikli počas jeho dvadsaťpäťročnej existencie viac ako dve desiatky knižných edícií. Niektoré priniesli len zopár titulov, lebo fungovali kratší čas, prípadne boli špecificky zamerané tematicky (napr. edícia Veda a náboženstvo), geograficky (ed. Balcanica), či dokonca personálne, teda na konkrétnu spisovateľskú osobnosť (ed. Márai).

KSL v kontexte iných edícií vydavateľstva Kalligram

Z tých edícií, ktoré tvorili hlavnú os, či skôr osi, okolo ktorých sa vydavateľstvo dlhodobo profilovalo, možno spomenúť povestnú Filozofiu do vrecka, edície Svetová próza, Ad fontes alebo Eseje. Pre literárnu vedu, zvlášť pre odbornú reflexiu súčasnej slovenskej literatúry, mala a má význam nerozsiahla edícia Váhy, kde v rokoch 2000 až 2008 vyšlo desať personálnych monografií o žijúcich (s výnimkou R. Slobodu) spisovateľoch, ale najmä podstatne rozsiahlejšia edícia Knižnica slovenskej literatúry (KSL). Tento spoločný vydavateľský projekt Ústavu slovenskej literatúry SAV a vydavateľstva Kalligram vznikol na základe zmluvy o spolupráci medzi Ministerstvom školstva SR, Ministerstvom kultúry SR a Slovenskou akadémiou vied v roku 2004 na obdobie desiatich rokov. Knižnica slovenskej literatúry potom vychádzala v rokoch 2005 až 2014, bola určená nielen odborníkom, ale predovšetkým širšej kultúrnej verejnosti, pedagógom, stredoškolským a vysokoškolským študentom. Deklarovala cieľ aktualizovať a revitalizovať diela vybraných spisovateľov v širšej čitateľskej obci. Dôležitým špecifikom veľkoryso naplánovaného projektu bolo, že časť nákladu vydavateľ bezodplatne poskytoval školským a verejným knižniciam. 

Odbornú garanciu zabezpečovala Programová a edičná rada, ktorá v roku 2005 pracovala v tomto zložení: Milan Hamada, Rudolf Chmel, Dana Kršáková (Hučková), Valér Mikula (predseda), Jelena Paštéková, Stanislav Rakús, Dagmar Robertsová, László Szigeti a Peter Zajac. Na záver projektu (v r. 2014) bolo zloženie rady nasledovné: Erika Brtáňová, Milan Hamada, Igor Hochel, Rudolf Chmel, Dana Hučková (predsedníčka), Stanislav Rakús, László Szigeti a Peter Zajac.

KSL ako čitateľská edícia so zbožným želaním na záver

Cieľom tohto článku nie je hodnotenie individuálnych výkonov editorov jednotlivých zväzkov, napokon, väčšinu z nich viac či menej detailne analyzovali recenzenti. Pokúsim sa len o pár poznámok k celkovému profilu tejto pomerne rozsiahlej edície, najmä vo vzťahu k jej vopred formulovaným cieľom a deklarovaným koncepčným východiskám. Samozrejme, iniciátori edície vychádzali z dovtedajších skúseností s podobnými, čitateľsky orientovanými edíciami slovenskej literatúry, vedomí si problémov, ktoré edičná prax na Slovensku aj textológia ako literárnovedná disciplína v predošlých desaťročiach riešili. Napokon, viacerí členovia Programovej a edičnej rady sa aj v predošlom období sami na vývine týchto disciplín rozličným spôsobom aktívne podieľali.[1]

Knižnica slovenskej literatúry mala v kontexte starších „čitateľských“ edícií pragmaticko-komunikačne najbližšie ku Hviezdoslavovej knižnici, ktorá vychádzala od polovice 20. storočia do začiatku 90. rokov a mnohé z jej zväzkov utrpeli dobovou ideologickou indoktrináciou. Nové čítanie diel slovenskej literatúry a z toho vyplývajúce prehodnotenie doterajšieho literárneho kánonu bolo teda logickou kultúrno-spoločenskou potrebou, po Novembri ´89 však na podobnú systematickú prácu dlho chýbali finančné prostriedky a po rozpade tradičných kamenných vydavateľstiev vlastne aj vydavateľsko-organizačný subjekt, ktorý by bol schopný podobný zámer realizovať. Po roku 1989 sa teda Knižnica slovenskej literatúry stala prvým edičným projektom tohto typu, aj preto vzbudzovala veľkú pozornosť a nádeje.

Na začiatku projektu KSL ju vtedajší predseda Programovej a edičnej rady Valér Mikula charakterizoval v rozhovore s Olegom Pastierom pre časopis Romboid takto: „Vydania v tejto edícii budú čitateľské. Nepôjde teda o typ kritického vydania, v ktorom je podrobne komentovaný každý text a uvádzajú sa všetky jeho varianty a kde editorská zložka je často niekoľkonásobne rozsiahlejšia ako texty samotného autora. Nie žeby sme takéto vydania nepotrebovali, ale to je práca na dlhé roky pre celú jednu inštitúciu a nie je to ani účelom tejto edície. Kdesi v pozadí však tento v súčasnosti neuskutočniteľný ,ideálʻ stále máme, preto chceme, aby knihy Knižnice slovenskej literatúry predstavovali tzv. vyšší štandard čitateľského vydania.“[2] Predseda rady celkovo formoval svoje predstavy a plány dosť opatrne, okrem počtu zväzkov edície až tak veľa konkrétneho nesľuboval. Spätne sa ukazuje, že táto opatrnosť bola na mieste a projekt mal v sebe od počiatku moment istej improvizácie pokiaľ ide o všeobecnú záväznosť textologicko-edičných zásad a celkovú štruktúru edície, najmä jej odborného radu, ktorý mal pôvodne vyzerať inak:  „a celkom na záver edície sme – zatiaľ ako zbožné želanie – naplánovali dejiny slovenskej literatúry. Ale to je hudba budúcnosti a nevedno, či my ešte budeme sedieť v orchestri, rovnako ako nevedno – veď poznáme Slovensko – či sa edícia dožije svojich naplánovaných desiatich rokov...“[3] Keďže tieto „latentné“ dejiny slovenskej literatúry sa v rámci edície (doposiaľ ani mimo nej) nerealizovali, odborný rad sa postupne zaplnil inými, prevažne užšie zameranými titulmi, ktoré sú samy osobe relevantnými príspevkami do súčasnej literárnej vedy, možno však polemizovať o vhodnosti zaradenia niektorých z nich do tejto reprezentatívnej edície.

Knižnica slovenskej literatúry celkovo ponúkla 59 titulov v beletristickom (podľa farby obálky „červenom“) rade a 11 titulov v odbornom („sivom“) rade. Štruktúra jednotlivých zväzkov v odbornom rade bola individuálna, jednu jeho časť tvorili slovníkové diela a druhú klasické literárnovedné monografie. Beletristický rad možno v zásade rozdeliť na antologické zväzky (prevažne zo staršej slovenskej literatúry, ale aj antológie niektorých literárnych smerov a skupín 20. storočia) a na zväzky s relatívne ustálenou štruktúrou mapujúce dielo jedného spisovateľa. Tie ponúkajú okrem autorových textov aj kapitoly s prehľadom o kritickej, prípadne aj publicistickej či privátnej reflexii jeho diela, komentáre a vysvetlivky, kalendárium života a diela, doslov editora a obrazovú prílohu.

Pokiaľ ide o propagáciu a popularizáciu môžeme Knižnicu slovenskej literatúry považovať za úspešný projekt. Celú edíciu dlhodobo sledovali nielen kultúrne a literárne periodiká, ale aj denná tlač vo svojich kultúrnych rubrikách a elektronické médiá, hoci samozrejme miera reflektovania jednotlivých zväzkov bola dosť rozdielna. Čitateľský, mediálny a recenzný záujem sa sústreďoval predovšetkým na žijúcich spisovateľov a na klasikov 20. storočia (komerčne najúspešnejší zväzok edície bolo Básnické dielo Miroslava Válka), zo staršej a obrodeneckej etapy vývinu našej literatúry sa dostalo najväčšej pozornosti Ľudovítovi Štúrovi (Dielo), ktorého vydanie sa časovo stretlo so zvýšeným záujmom verejnosti o tohto dejateľa v súvislosti s jeho následnými jubilejnými výročiami v rokoch 2015 a 2016. K čitateľsky najúspešnejším, ale aj vedecky a všeobecne kultúrne najužitočnejším, patria slovníkové diela vydané v „sivom rade“, predovšetkým Slovník slovenských spisovateľov, Slovník diel slovenskej literatúry 19. storočia a Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia.

Skromné diskusie nad KSL

Kým mimo odbornej obce bola KSL prijímaná napospol pozitívne a médiá si všímali predovšetkým jej dobovú unikátnosť z hľadiska propagácie slovenskej literatúry, rozsahu edície, financovania a pod., literárnovedná obec síce sporadicky, ale predsa len diskutovala aj o kvalitatívnej stránke veci. Ako dôležitá sa ukázala už spomínaná edično-textologická problematika a otvorenosť niektorých s ňou súvisiacich otázok, ktoré zjavne neboli konsenzuálne prediskutované. Podoba jednotlivých zväzkov potom nebola celkom ustálená, pričom edičná rada nedokázala eliminovať či skôr zjednotiť rozličné názory na podobu edície. Kritické hlasy o nedostatočne koncepčnej textologicko-edičnej príprave edície sa ozývali priebežne vo vzťahu k celému projektu, no prirodzene sa vypuklejšie týkali vydávania staršej literatúry.[4] Ďalšie problémy edície sa týkali predovšetkým sklzov v časovom harmonograme, nevyrovnaného rozsahu zväzkov (takmer 900-stranový výber z diela Pavla Vilikovského), prípadne aj editorskej koncepcie niektorých zväzkov z literatúry 20. storočia. Okrem nepublikovaných „kuloárnych“ diskusií tu treba zaznamenať aj zverejnené kritické názory na vydanie poézie Jána Ondruša, ktorá, ako je známe, existuje vo viacerých verziách.[5] Okrajovo sa téma KSL, resp. jednotlivých zväzkov, dostala aj do vedeckej diskusie o problematike literárneho kánonu.[6] Navrhnutá grafická podoba edície tiež nepatrila k jej najsilnejším stránkam a v porovnaní s inými podobnými projektmi (napr. Česká knižnica) bola výtvarne konzervatívna. Spätne možno len odhadovať, či za niektorými problémami nestálo aj dosť výrazné prepojenie autorského kolektívu editorov jednotlivých zväzkov s Programovou a edičnou radou KSL, ktorej koordinačno-kontrolná funkcia bolo takto oslabená.

Pravdaže, nie všetky spomínané riziká či problémy sa aj reálne odrazili na podobe a kvalite jednotlivých zväzkov edície. Naopak, mnohé sú príkladom slušného editorského aj literárnovedného výkonu (v podobe doslovov, ktoré často nemajú len interpretačno-popularizačný charakter, ale prinášajú poznatky na aktuálnej vedeckej úrovni). Edícia navyše verejnosti sprístupnila niektoré slabo dostupné diela, ponúkla viaceré nové, inovatívne interpretácie kanonických autorov, ale aj jednotlivých literárno- a kultúrnohistorických javov, a podarilo sa jej organicky obohatiť kánon slovenskej literatúry o niektorých nových autorov. A napokon, ale nie v poslednom rade, tento náročný kolektívny projekt preukázal svoju vnútornú silu a opodstatnenosť už tým, že sa ho podarilo aj reálne uzavrieť v plánovanom rozsahu, čo dnes na Slovensku pri iných akademických edičných projektoch nie je také samozrejmé. Aká je a bude ďalšia rezonancia Knižnice slovenskej literatúry, napríklad v podobe prípadného pokračovania, už nie je tak celkom v rukách editorov ani autorov projektu, tento problém súvisí skôr s celospoločenským významom a prestížou kultúry, umenia a literatúry a s ďalšími perspektívami humanitného diskurzu na Slovensku...

(27. 12. 2017)

Literatúra

Gáfriková, Gizela: Niekoľko poznámok k textologicko-edičnej problematike literárnych textov 17. – 18. storočia. In: Slovenská literatúra, roč. 59, 2012, č. 3, s. 246 – 257.

Hašková, Zuzana: Slovenská textológia a editorstvo v druhej polovici 20. storočia. In: Slovenská literatúra, roč. 60, 2013, č. 2, s. 143 – 155.

Hučková, Dana: Aktuálne otázky textológie. In: Slovenská literatúra, roč. 59, 2012, č. 1, s. 51 – 53.  

Mikula, Valér: ...to nie my si osvojujeme klasické dielo, ale ono si osvojuje nás. Otázky Romboidu Valérovi Mikulovi k projektu vydávania slovenskej klasiky. Otázky položil Oleg Pastier. In: Romboid, roč. 41, 2006, č. 2, s. 57 – 62.

Rehúš, Michal: Proti fetišu poslednej ruky. In: Kloaka, roč. 2, 2012, č. 1, s. 45 – 47.

Rédey, Zoltán: O sile a slabosti poslednej ruky. In: Romboid, roč. 47, 2012, č. 4, s. 20 – 21.

Rédey, Zoltán: Kánon slovenskej literatúry a kanonický status literárneho diela. In: World Literature Studies, Vol. 7, 2015, č. 3, s. 16 – 29.

[4] Pozri Gáfriková, 2012, s. 246 – 248.