Plav

Začnem od konca, tvojou novou, pred pár mesiacmi vydanou knihou. V Čiernom zošite sčasti nadväzuješ na prvotinu Návštevy, obe knihy prinášajú sociálne ladené prózy, zasadené zväčša do priestoru rodiny. Druhú si však doplnil o postupy žánrovej literatúry, konkrétne hororu, v cykle Petržalské rozprávky nadväzuješ na urbánne legendy. Vzťahy medzi postavami, väčšinou najbližšími, situácie, do ktorých sa vo svojich veľmi obyčajných životoch dostávajú, sú však samy osebe dosť hororové. Prečo si sa rozhodol „vystužiť“ túto implicitnú hrôzu priamym prihlásením sa k žánru s jeho konvenciami, postavami a rekvizitami, prečo si sa rozhodol pre takpovediac horor na druhú?

A ja začnem od začiatku. Vždy som mal rád strašidelné príbehy a práve pri ich čítaní som po prvýkrát zatúžil sám niečo napísať. Bolo to presne v piatej triede na základnej škole a knižka sa volala Strašidlá na dobrú noc z vydavateľstva Tatran. Dodnes s veľkou chuťou vyhľadávam takzvanú strašidelnú literatúru. Sám sa označeniu horor skôr vyhýbam, nie som s ním príliš spokojný – je priveľmi určujúce, na druhej strane nevystihuje presne všetko, čo mám na tomto type literatúry rád. Strašidelné príbehy môžu ísť naprieč žánrami, majú ohromné množstvo podôb a autorovi, ktorý nemá ambíciu napísať „čistokrvný horor“, ponúkajú oveľa viac možností. To, čo ich väčšinou spája, je zvláštna situácia, pri ktorej sa takpovediac vykĺbi realita. A nemusí to byť práve príchod upíra.

Keď píšem realistické poviedky, hlavne tie kratšie, snažím sa ich vtesnať do jednej zlomovej situácie. Niečo sa udeje a životy postáv už nebudú také ako predtým. Keď postavy vystavím situácii, ktorá by sa dala nazvať „strašidelnou“, umožňuje mi to o čosi viac utiahnuť skrutku, a zároveň popustiť uzdu predstavivosti. A to ma baví. Viac sa tiež musím spoľahnúť na budovanie príbehu. To je pri tomto type literatúry veľmi dôležité. Každopádne vždy zostávam aspoň jednou nohou v realite. Hrdinku Ivanu z poviedky Nožík so žltou rúčkou núti mužíček zo sna zabiť malého syna – ale možno je to ona, kto si želá smrť vlastného dieťaťa, a mužíček je len jej zlé svedomie. Takže odpoveď na otázku je, že mám rád strašidelné príbehy, vždy som ich chcel písať a najradšej mám tie, ktoré sa odohrávajú v reálnych kulisách.

Debutová kniha Návštevy mala priaznivý ohlas, čitateľský aj kritický. Debutoval si po štyridsiatke, dvadsať rokov po literárnych vrstovníkoch (niektorí boli aj tvoji kamaráti). Čakať sa vyplatilo – ale aj tak: prečo tak neskoro? Čo motivuje k písaniu človeka, ktorý má dospelú dcéru? A vtedy dávno, v prvej polovici 90. rokov, si nemal ambície písať a vydávať?

V tejto otázke je zároveň aj odpoveď. V prvej polovici 90. rokov, keď debutovali okrem iných aj niektorí moji kamaráti, sa nám narodila dcéra, založil som rodinu a popri štúdiu som musel rodinu aj nejako živiť. Ale aby tu nevznikol nejaký falošný dojem o smutnom údele predčasného dvadsaťročného otecka. Keby som veľmi, ozaj veľmi chcel, mohol som dať dohromady zbierku poviedok. Ale nedal som. Písal som po troške, keď som mal čas a keď mi to išlo, a celú zbierku som mal hotovú až po rokoch. Viem, že mi nič neušlo. To, že dcéra Tereza je už dospelá, s tým nesúvisí. Vždy som chcel písať a vedel som, že raz aj niečo „dám dohromady“.

Si poviedkar, autor kratších, často pointovaných rozprávaní, na malej ploche vieš stvoriť postavy aj náladu. U koho si sa „učil“, ktorí autori rozhodli, že sa z čitateľa stal spisovateľ?

Dnes to možno bude znieť aj trochu smiešne, ale určujúca bola pre mňa biografia Ernesta Hemingwaya od ruského autora Alexandra Gribanova, fascinovala ma, Hemingway bol hrdina, čítal som ju niekoľkokrát. Až potom som sa dostal k jeho vlastnému dielu. V tej biografii sa spomínali aj Hemingwayovi obľúbení autori a to bolo pre mňa odporúčanie, aby som čítal Maupassanta, Twaina, Tolstého, Turgeneva či Čechova. A tých mám rád doteraz. Ale asi najviac ma nakopol, aby som sa vážne pustil do písania poviedok, Raymond Carver. To je pre mňa najdôležitejší autor. Prvá poviedka, ktorú som od neho čítal, bol Tlstý muž a dodnes si pamätám, aký mala na mňa omračujúci účinok. Carvera čítam opakovane, pretože ma vždy dokáže nakopnúť.

Stručne, na malej ploche dokážeš sugestívne evokovať prostredie: väčšinou sú to panelákové byty alebo staré rozpadávajúce sa dedinské domy s minulosťou (pripomeniem začiatok záverečnej prózy Čierneho zošita Zrkadlo). Má to obrys, farbu aj smrad – atmosféru, najmä v porovnaní s tvorbou autorov, ktorí stavili na dej a ten zasadili do abstraktného, neurčitého priestoru. Vzniká táto vrstva tvojho rozprávania spontánne alebo ako vedomý základ pre určitý príbeh? Pracuješ pri tom s vlastnými spomienkami? Čo je vlastne u teba skôr – príbeh alebo atmosféra, pocit? Venoval si osobitnú pozornosť „poetike prostredia“ v prózach, ktoré boli pre teba čitateľsky určujúce?

Pri príbehoch, ktorými sa cielene snažíte vytvoriť nejaký pocit, napríklad znepokojenia alebo ohrozenia, je atmosféra veľmi dôležitá. Pomáha vtiahnuť do deja – zvlášť ak sa snažíte vytvoriť situáciu, ktoré nielenže nie je bežná, ale je dokonca nereálna. Veľmi si vážim autorov, ktorí vedia cez opisy vytvoriť správnu atmosféru, hoci dnes sa to možno považuje za niečo zastarané, spomaľujúce dej. Neviem sa nabažiť Turgenevových opisov prírody, v tom bol naozaj majstrom. Alebo „spoločenských“ opisov Henryho Jamesa, to ma fakt baví, hoci pre niekoho to môže byť smrteľná nuda. Ale opisy nemusia byť dlhé, niekedy stačí pár „ťahov“, niekoľko správne použitých slov.

Ak mám hovoriť o sebe, máločo u mňa vzniká spontánne. Nedokážem si len tak sadnúť a vytlačiť zo seba hotový príbeh. Každý jeden si najprv potrebujem dôkladne premyslieť, precítiť, tak trochu prežiť, kým začnem písať. Rozhodne nie som spontánny autor. A potom píšem nanečisto, skúšam si vety a odseky a veľa škrtám a prepisujem. Takže keď sa púšťam do príbehu, už viem, kam ho umiestnim a akú atmosféru potrebujem vytvoriť. Samozrejme, občas sa niečo mení aj v procese. Ale všetky príbehy, ktoré som doteraz napísal, som umiestňoval do prostredí, ktoré dôverne poznám, určite mi to pomáha. Či je to sídlisko, panelákový byt alebo dom na vidieku. Každý priestor v mojich poviedkach má svoj skutočný predobraz. Starý dom v poviedke Zrkadlo je laznícka chalupa môjho kamaráta Emana Erdélyiho. Dokonca aj to zrkadlo mu z nej zmizlo a tak vznikol nápad na príbeh.

Máš pracovnú i študijnú skúsenosť s inými médiami – vyštudoval si scenáristiku na VŠMU, pracoval si pre televízie (ďalšie žánre a oblasti môžeš doplniť). Ako – ak vôbec – to ovplyvnilo tvoje písanie? A ako máš „nastavený“ vzťah literárnej tvorby a písania, ktoré vychádza zo zadania a z objednávky?

Písanie scenára je odlišné od písania prózy, lebo má pevne určené pravidlá. Ak by som to mal zjednodušiť, v scenári sa píše len to, čo vidíme a čo počujeme. Myšlienky ani pocity v texte scenára nemajú čo robiť – no musíte ich vytvoriť v situáciách alebo dialógoch. A je to metóda, ktorá má niečo spoločné s metódou, ktorá je vlastná poviedke: keďže nemáte veľa priestoru a k dispozícii tak veľa slov ako v románe, viete vkladať významy pomedzi riadky. Skrátka, nemusíte všetko chrstnúť čitateľovi do ksichtu lopatou. A myslím, že veľa dobrých poviedok funguje práve takto. V scenári je dobré, keď ste stručný a jasný, a ja to mám rád aj pri poviedkach.

A čo sa týka toho nastavenia vzťahu: Keď si spravím prácu, ktorá ma živí (teda scenár alebo dramaturgiu nejakej relácie), mám šancu, že si nájdem čas na písanie poviedok. Televízna práca mi poskytuje prostriedky, práca na poviedkach mi dáva zmysel.

Pred nedlhým časom si sa ocitol v slovenskom literárnom svete (napr. prvá kniha sa dostala do finálovej desiatky súťaže Anasoft litera). Aké si mal, pokiaľ ide o toto prostredie, pred vydaním Návštev očakávania a ako to bolo naozaj?

Nemal som očakávania. S niektorými literátmi aj vydavateľmi sa poznám už veľmi dlho a prostredie, v ktorom sa pohybovali skôr ako ja, nie je nejaké bájne miesto, ku ktorému by som vzhliadal z diaľky a bez dychu. Mám rád čítačky a keď ma niekam pozvú, som vďačný. Rád sa stretnem s ľuďmi, ktorí majú radi literatúru a dá sa s nimi o nej pozhovárať. Ale o literatúre som sa vedel pozhovárať aj predtým.

Nakoniec skúsim otázku, ktorá bola pred desaťročiami v takomto type rozhovorov priam povinná. Od 90. rokov sa veľmi nekladie, ošúchala sa, no jej problémové jadro môže byť aktuálne aj dnes. Tak teda, aj s rizikom pátosu: aký má, aký by mohla mať literatúra zmysel v dnešnej ľudskej situácii? Môže nám pomôcť?

Tá otázka sa možno nekladie preto, lebo je na ňu veľmi ťažké odpovedať. Ja neviem. Rozhodne si nerobím ilúzie. Asi platí, že kto veľa číta, tak sa aj niečo dozvie – ale to, že niekto niečo vie, nemusí znamenať, že z toho iní ľudia padnú na zadok. Prevláda taký názor, že kedysi mali slávni literáti v spoločnosti väčší význam, a z toho vzniká aj dojem, akoby mali akýsi morálne silný hlas, ktorému ľud načúval. Nie som si tým istý. Ani také esá svojej doby ako Rolland či Mann – a mohli sa snažiť, ako chceli – nezabránili druhej svetovej. Každopádne, čítať je lepšieako nečítať.   

(17. 12. 2017)