Plav

Kanadský básnik George Elliott Clarke tvrdí: „Poézia spovede dokáže byť dosť nudná, lebo básnik pracuje s príliš osobnými autobiografickými odkazmi, ktoré často majú význam len preňho.“ Ak aplikujem tento citát na slovenskú literárnu scénu, uvedomím si, že som sa už viackrát stretol s básnickou produkciou, pre ktorú je spomenutý prístup charakteristický. Najčastejšie ide o tzv. poéziu súkromia či, v menšej miere, duchovnú poéziu. K uvedenému typu poézie patrí aj debutová zbierka básní Ladislava Lipcseia Svätým mečom. Horeuvedený citát sa na túto zbierku, paradoxne, hodí aj nehodí.

Hoci sa Lipcseiovo písanie v intenciách spomenutých poetík pohybuje, nezotrváva v ich limitoch. Vykazuje ich charakteristické znaky, ako sú prevažujúca introspekcia, tematizácia bežných až nevýznamných životných situácií, či motivický a tematický repertoár úzko spojený s kresťanstvom alebo duchovnom vo všeobecnosti. Avšak pravdepodobne najradikálnejší posun predstavuje absencia pokory lyrického subjektu voči svetu a akejkoľvek vyššej moci. Lipcseiov lyrický subjekt však nie je od podstaty vyhranene rebelský, skôr tak pôsobí v opozícii voči bežne prijímanému obrazu duchovne založeného a hĺbavého človeka.

Príbuznosť s duchovnou poéziou je očividná na formálnej úrovni: Lipcseiove básnické útvary pripomínajú kázne, cez ktoré lyrický subjekt hlása svoju víziu sveta a priamo sa prihovára čitateľovi. Časté je využitie anafor a refrénov, ktoré na určitých miestach vytvára silný, nie však otravný pátos, inde však nadužívaním prechádza do vyčerpávajúcej enumerácie asociácií, ako v básni nájdi mysľou svätý priestor. Iné básne majú charakter spovede. Ide však o značne hybridné útvary, ktoré sa prekrývajú aj so žánrom pásma a ktoré nesmerujú k velebeniu Boha, ale skôr k hľadaniu istej duchovnej opory nad sebou alebo k snahe definovať povahu vzťahu k nej. Paradoxne potom vyznieva fakt, že Lipcseiov lyrický subjekt toto duchovno v konečnom dôsledku nachádza jedine v sebe a nikdy mimo seba: „ponor lyžicu do taniera / ktorý je prázdny / a napi sa ničoty / budeš osvietený / ako ten tanier / a prázdny no pripravený / na plnú várku horúcej polievky / ktorá ti dá všetko čo potrebuješ“ (ponor lyžicu do taniera, s. 14).

Askéza a prázdnota predstavujú u Lipcseia základné ľudské situácie, v ktorých nachádza poznanie a ktoré predchádzajú momentu duchovného osvietenia, čo najjasnejšie ukazuje v básni kráčanie: „ulica je tichá / tichšia ako tvoje myšlienky / keď po nej kráčaš / je to akoby skackala / celá Zem / si tu sám nič / sa nedeje // zrazu dovidíš až na koniec / všetkých ulíc sveta“ (s. 29). Cez introspekciu lyrický subjekt neustále prechádza procesom premeny, ktorá predstavuje u Lipcseia silný transcendentný zážitok. Impulzom pre ňu sú výhradne zážitky a podnety z vlastných reflexií a úvah subjektu. Tu sa dostávam k odkazu na citát zo začiatku recenzie: za ťažiskové básne celej zbierky možno považovať ponor lyžicu do taniera, hlavy sakúr na hladine a básnik cestovateľ, nie pre ich rozsah, ale pre ich viacvrstvovosť a závažnosť výpovede. Práve v tretej nachádzame rôznorodosť, rozvrstvenosť významov a situácie, ktoré cez spovedný charakter zahmlievajú čitateľovi svoj význam a miestami sa redukujú na spomínaný výpočet asociácií. Kým vo väčšine básní je Lipcsei schopný udržať výpoveď zrozumiteľnú, básnik cestovateľ sa stáva spoveďou par excellence: čitateľ už nemusí byť schopný dekódovať narážky na udalosti zo života lyrického subjektu a sám sa dostáva do polohy osoby počúvajúcej spoveď. Na druhej strane subjekt akoby nepočítal s akýmkoľvek cudzím rozhrešením, pretože si ho napokon môže udeliť on sám v momente stotožnenia seba s Bohom: „počúvaj / to chvenie / tvoja chvíľa / príď a ponúkni mi / ja som tvoja spása“ (my a Boh, s. 68).

Okrem vysokej polohy, ktorá využíva prostriedky klasickej duchovnej poézie, je v zbierke prítomná aj poloha nízka. V nej autor zaostruje na detaily z bežného života, ktoré za normálnych okolností nestoja za pozornosť, a doťahuje ich do extrému – vytvára z nich udalosti veľkého duchovného významu. S touto polohou súvisí aj silný individualistický princíp, pre ktorý je zbierka pozoruhodná v kontexte duchovnej poézie. Individualizmus lyrického subjektu sa manifestuje najmä vyššie spomínaným stotožnením sa s Bohom – ten nie je subjekt, autorita, ktorá má nad ním bdieť a strážiť ho. Vníma Boha ako seberovného, so všetkými ľudskými chybami: „,Boh je všetkým‘ povie mama ,ale už mlč / nechaj ho prísť je veľmi hanblivý / nesmieš si o ňom nič myslieť / nič‘“ (návšteva, s. 15) „nikto sa nepýta / ako Boh trpí / nikto to nechce vedieť“ (nikto, s. 93). Lyrický subjekt sa však neusiluje Boha prekonať, stáť nad ním – pokúša sa definovať vzťah s ním a cezeň definovať samého seba. V tom sa zhoduje aj s inými básnikmi kresťanskej proveniencie. Lipcsei však neostáva len pri nej – cez rozpor s Bohom nadobúda jeho poézia duchovné presahy a dostáva sa tak k náboženskému synkretizmu.

Individualizmus lyrického subjektu nie je principiálne radikálny. Autor ho povyšuje na najvyšší a najdôležitejší princíp bytia – nadobúda tak podoby, ktoré hraničia s egocentrizmom (ten je však vzhľadom na introspektívnosť ako základný pilier Lipcseiovej tvorby opodstatnený), ba až so solipsizmom. Práve ten sa javí byť kľúčový pri recepcii básní – že realita je len akousi simuláciou mimo Ja, subjekt na viacerých miestach implikuje, napríklad v básni hlavy sakúr na hladine: „stačí sa len pozerať / na odrazy ľudstva na hladine / a spoznať že sú to všetko / len odrazy“ (s. 52). Takéto vnímanie sveta u Lipcseia môže napokon byť dôsledkom naivity subjektu či jeho až detskej nevinnosti. S ňou sa spája neurčité tušenie blízkej zmeny – všetky tieto podnety sa stretávajú v básni ten osemročný chlapec, v ktorej sa exemplárne mieša naivná radosť z vlastného, „malého“ sveta s úzkosťou z „veľkého“ sveta: „zobral do ruky farebné husle a hral / až kým mi po lícach nestekali farebné slzy / a dúha zmenila poradie svojich farieb / […] / nevedel ešte vôbec nič / o nociach plných nostalgie / o depresii a schizofrénii / o slabostiach a sklamaniach / o všetkých ktorí ma odmietli milovať / nevedel / a predsa hral / […] / nevedel čo si na nás svet prichystal / vedel iba ako správne držať tie farebné husle / a keď dohral vybral som sa domov / navždy iný“ (s. 90 – 91). Týmto spájaním detského nezaťaženého pohľadu na svet s vedomím očakávania neutešenej dospelej budúcnosti sa tvorí jeden z množstva protikladov, na ktorých zbierka stojí.

Najmarkantnejší protiklad voči detskému svetu nevinnosti a zároveň voči duchovnému podložiu zbierky tvorí téma homosexuality. Dalo by sa o nej hovoriť ako o marginálnej, keďže v niektorých básňach je len letmo naznačená napríklad použitím slova frajer alebo mužského rodu. Lipcsei však tejto problematike prikladá predsa len väčšiu váhu, ako to ukazuje v básni buzeranti. V nej sa cez danú tému otvorene štylizuje do roly rebela, pretože si uvedomuje akúsi neprístojnosť svojho vzťahu v očiach ostatných ľudí: „a myslíme na ulice / ktoré nás počas dňa / túžia zašliapnuť či zabiť“ (s. 36). Je to azda práve tento problém, spojený s neistotou a úzkosťou zo sveta dospelých, ktorý spôsobuje rozkol subjektu s jeho duchovnou stránkou a ktorý ho núti k snahe definovať svoj vzťah k Bohu. Metódu, ktorou sa o to subjekt pokúša, som už spomenul: ponáranie sa do seba a hľadanie odpovedí vo vlastnom prežívaní skutočnosti.

V globálnom meradle nejde o nič nové: Lipcsei svojou poetikou nadväzuje na poéziu beatnikov (na niektorých miestach je zreteľne inšpirovaná Ginsbergom – básnik cestovateľ kompozične aj motivicky pripomína jeho najznámejšiu báseň Howl), aj v slovenskej poézii sa podobné písanie už sem-tam objavilo, napríklad v ranej tvorbe Petra Repku. Ak možno ešte pracovať s pojmami takými vágnymi ako spontánnosť a autenticita, isto ich pri opise Lipcseiovej tvorby možno spomenúť – spoľahlivejšie však bude o zbierke povedať, že je produktom zúrivého a energického hľadania stratenej istoty subjektu, ktorý cíti, že „naša“ realita nie je preňho. Nezabúdajme však na istý podiel štylizácie do tohto pocitu – okrem epizódy z gej baru vo väčšine situácií, pri ktorých sa subjekt vyčleňuje zo spoločnosti a reality, ide o vnútorne motivovaný impulz či názor. Spovedať sa v poézii nie je žiadna novinka, napokon, možno povedať, že poézia obsahuje vo svojej podstate istý stupeň spovede – Lipcsei však čitateľa neunudí nič nehovoriacimi odkazmi na banality svojho života. Tam, kde to spraví, aspoň zanecháva v čitateľovi pocit, že nemá čo skrývať.

S knihou Ladislava Lipcseia Svätým mečom prichádza nielen zmena v dizajne čitateľom poézie známej edície Mušľa od vydavateľstva Modrý Peter, ale aj debutant, ktorého sa oplatí sledovať aj v budúcnosti. Zatiaľ má čo povedať a chce to povedať – snáď nevyústi do stavu príznačného pre množstvo spisovateľov a spisovateliek, ktorí chcú povedať všetko, ale nemajú čo.