Nespokojnosť s aktuálnou podobou redakčnej práce, ale aj s podmienkami, v akých prebieha (od časových požiadaviek po honorárové sadzby), je asi všeobecná. Porovnanie jej súčasnej kvality s érou prednovembrových štátnych vydavateľstiev, v ktorej na texte pracovali minimálne traja a často aj viacerí ľudia, akosi automaticky vyznieva v neprospech dneška. Pritom po rokoch, keď sa väčšina pôvodných kníh obišla bez zodpovedného redaktora a vystačila si napríklad s „jazykovou úpravou“, vracia sa táto funkcia do tiráží niektorých kníh (a verme, že aj do praxe).
Kritika nezvládnutej redakčnej práce s textom, počítanie nadbytočných či absentujúcich čiarok a iných smrteľných hriechov voči materinčine však stále zostávajú evergreenom a hlavným programom niektorých recenzných výkonov – a redaktor potom vďačným fackovacím panákom.
Dôležitou súčasťou problému je podiel vydavateľstva na kvalite redakčnej práce. V súčasnosti, až na výnimky, je povolanie redaktora obeťou „outsourcingu“. Prestáva byť profesiou, predstavuje len akúsi príležitosť na privyrobenie si popri hlavnom zamestnaní, v konečnom dôsledku sa amaterizuje a devalvuje.
V tejto ankete nás zaujíma podoba minulej a súčasnej redakčnej praxe, aj to, aké sú a mali by byť kompetencie knižného redaktora. Majú ešte stále platnosť určité predstavy, ktoré boli donedávna považované za samozrejmé (napr. tá, že redaktor nikdy nemôže zájsť ďalej, než mu autor dovolí)? Možnosti redigovania sa pohybujú medzi dvoma krajnosťami: na jednej strane sa zamieňa s jazykovou korektúrou, na druhej strane sa v prípade radikálnejších zásahov do významovej štruktúry diela približuje k spoluautorstvu. Možno trochu romanticky chápeme literárnu tvorbu ako osamelú prácu, prejav individuality, kde autor je ten, kto má úplnú kontrolu nad dielom, pričom zásahy redaktora a nároky vydavateľa akceptovať môže, ale nemusí (a ak tak urobí, nesie za ne zodpovednosť). Platí to ešte?
Ako túto problematiku vidia ľudia z praxe, teda redaktori, autori a prípadne redaktori a autori, vám priblíži naša anketa.
1. Otázka pre tých, ktorí majú skúsenosť s prednovembrovým obdobím: Porovnajte kvalitu a podmienky redakčnej práce pred rokom 1989 s 90. rokmi a s dneškom.
2. Ak hovoríme o vzťahu spisovateľa a redaktora, je možné viesť paralelu aj s inými druhmi umenia, napr. so vzťahom tvorcu a producenta v hudobnom alebo filmovom priemysle? Kde sa končí redigovanie a začína spoluautorstvo? Môže redaktor knihu pokaziť? A naopak: môže ju „zachrániť“?
3. Otázka pre redaktorov, ktorí sú aj autormi: Aké zásahy ste ochotní akceptovať pri redakcii svojho diela? Aká je vaša skúsenosť s redakčnou prácou? Pomohla spolupráca s vydavateľskými redaktormi vašim textom?
4. Ako vnímate súčasnú situáciu redaktorského povolania? Aký vplyv na skvalitnenie redaktorskej úpravy textu môžu mať vydavateľstvá? Ktoré faktory vnímate ako najväčšie riziká pre kvalitu redaktorského výkonu? Čo by, naopak, prispelo k jeho zlepšeniu?
(red.)
Zuzana Šeršeňová (1969), redaktorka vydavateľstva Slovart
2. Nemám skúsenosť s hudobným ani s filmovým priemyslom, takže nepoznám presne úlohu producenta. Redaktor by nemal byť spoluautor, jeho hlas je poradný a je len na autorovi, nakoľko si nechá do svojho textu „kecať“. Moja skúsenosť je, že s redaktormi najviac bojujú debutanti. Nemyslím, že by redaktor mal prepisovať autorov text. Môže navrhnúť hoci aj väčšie úpravy textu, upozorniť na veci, ktoré nefungujú, ale je len na autorovi, čo je ochotný akceptovať. Redaktor môže knihe pomôcť, či ju môže pokaziť, neviem. Ak je redaktor aj autorom, môže mať tendenciu prerábať text na svoj obraz.
4. Je v záujme vydavateľa vybrať na daný text vhodného redaktora. A to nehovorím len o jazykových schopnostiach. Redaktorovi musí text „sadnúť“. A ideálne je, ak si s autorom porozumejú. Problém je nedostatok kvalitných redaktorov a ochota redaktorov pracovať s textom viac ako len opravovať gramatické chyby. Redaktorský výkon môže ovplyvniť nedostatok času, aj keď dostatok času nezaručuje kvalitný výkon. Vydavateľ nemá veľmi priestor skúšať „nové tváre“, dobrého redaktora robí najmä prax a cit pre jazyk. V bežnej vydavateľskej prevádzke nie je čas na zaúčanie nových redaktorov.
Viktor Suchý (1976), redaktor, recenzent, autor
2. Mal som to šťastie či privilégium stretnúť sa ako redaktor s autorkami a autormi, ktorí ma rešpektovali ako partnera pri finalizácii svojich textov. Dali si poradiť, neraz i zasiahnuť do kompozičnej i štylistickej roviny. Keď som si dovolil navrhnúť, aby určitú pasáž prepísali, neakceptovali mnou navrhnutú formuláciu, ale sformulovali ju po svojom. Myslím si, že tak je to správne. Pokaziť možno ľahko, no zachrániť len veľmi ťažko.
3. Skúsenosť mám zatiaľ jednu, čerstvú. Za redaktora som si vybral môjho učiteľa a obľúbeného autora v jednej osobe. Nabádal ma hľadať stále presnejší a priliehavejší výraz a tvar, pomohol mi nájsť najlepšie riešenia. So spoluprácou i s výsledkom som spokojný.
4. Väčšine slovenských vydavateľov na kvalitnej redakčnej úprave publikácií nezáleží. Súdim tak podľa osôb, ktoré si na túto prácu externe najímajú, šibeničných termínov, ktoré na dokončenie stanovujú, i na základe honorárov, ktoré vyplácajú, ba neraz i vyplatiť zabudnú. Mrzí ma, že redaktor a korektor nevidia poslednú verziu textu a sú prví, na ktorých sa v zhone (alebo pri šetrení nákladov) zabudne. Nevyhnutne sa slovenskí vydavatelia musia vrátiť k dávno overenej praxi viacerých párov očí. Prekladateľ, editor, redaktor a korektor musia byť štyri rozličné osoby, navyše odborníci, a nie jeden nadšený amatér. Som ochotný k náprave prispieť a vyškoliť niekoľko záujemcov o toto náročné povolanie.
Matúš Mikšík (1988), šéfredaktor časopisu Knižná revue a doktorand
2. S kolegom na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK Matejom Masarykom sa otázkou kompetencie knižného redaktora výdatne zaoberáme už dlhšie (zväčša v kombinácii s pivom), k ničomu zásadnému sme však ešte nedospeli. Snažiť sa určiť hranicu medzi redigovaním a spoluautorstvom sa potom javí ako bludný kruh.
Dôležitou zložkou redakčnej práce je pridŕžanie sa autorského idiolektu – redaktor by mal do textu preniknúť, osvojiť si ho a pri zásahoch by sa mal pohybovať iba v mantineloch toho, čo mu dovolí špecifická autorova poetika. Tú by redaktor nemal zásadne meniť – práve otázka toho, čo už je a čo ešte nie je zásadné, sa zrejme nedá uspokojivo zodpovedať. Redaktor by však mal byť prvý človek, ktorý pristúpi na autorovu hru – nemôže autorský výraz apriórne neprijať (resp. môže, v takom prípade však musí vydavateľovi odporučiť rukopis nepublikovať). V zmysle autorskej intencie môže redaktor text dotvárať, nesmie ho však v smere proti nej pretvárať (ak toto robí, už sa asi dá hovoriť o spoluautorstve).
Zásahy by nemal robiť svojvoľne, ale po konzultácii s autorom – o sporných bodoch by mala rozhodovať „argumentačná bitka“. Autor by si mal niektoré „napadnuté“ miesta vedieť obhájiť, ak ich chce ponechať v pôvodnom tvare, redaktor zasa musí vedieť vyargumentovať väčšie zásahy – všetko potom podlieha konsenzu medzi týmito dvoma osobami.
Na výslednej podobe nesie väčší diel zodpovednosti autor, preto otázka o tom, či redaktor vie „zachrániť“ alebo „potopiť“ rukopis, je trocha skresľujúca. Pekné by bolo povedať, že s textom obaja – autor i redaktor – stoja a padajú spoločne, skutočnosť je však taká, že ak je kniha dobre urobená, máme tendenciu pripísať výsledok autorovi, ak je kniha zlá, často hľadáme chybu nie v autorovi, ale v nedôslednej redakčnej práci. Alebo sa vám už stalo, že ste chytili do ruky knihu a povedali ste si: „Wow, tak toto je naozaj fantasticky zredigované!“?
4. Myslím, že tento problém sa dá odbaviť dvoma slovami: čas a peniaze. V súčasnosti však nielen knižný redaktor nedostane na/za prácu ani jedno, ani druhé, takto podvyživené sú aj ďalšie oblasti (aj) v kultúre. Pomohlo by, ak by napríklad knihy finančne podporené z FPU museli vyčleniť istý objem prostriedkov práve na redakčnú prácu. Tú by mali vykonávať minimálne dve osoby – knižný redaktor a jazykový korektor. Ja osobne vždy žiadam vydavateľa o to, aby finálna zredigovaná verzia rukopisu prešla ešte cez jazykovú korektúru.
Vyjsť v ústrety by sa dalo redaktorom aj tým, že by mali adekvátne množstvo času nielen na redakciu textu, ale aj na konzultácie s autorom – tvrdé termíny, najmä v súvislosti s (ne)vyplatením finančných prostriedkov na knižný titul často urobia z redaktora pracovníka pri páse (nič proti pracujúcim za pásom). Mimochodom, takéto pracovné pozície zrejme vinou automatizácie a technologického pokroku v priebehu niekoľkých rokov postupne vymiznú, mali by sme sa však usilovať o to, aby sa takto neskončila aj práca knižného redaktora, pretože tá má oproti práci pri páse predsa len istú nadstavbu. Vlastne – má?
(anketa bude pokračovať v pondelok 10. 7. 2017)
- prečítané 3364x