Plav

Povolanie redaktor

(anketa)

Nespokojnosť s aktuálnou podobou redakčnej práce, ale aj s podmienkami, v akých prebieha (od časových požiadaviek po honorárové sadzby), je asi všeobecná. Porovnanie jej súčasnej kvality s érou prednovembrových štátnych vydavateľstiev, v ktorej na texte pracovali minimálne traja a často aj viacerí ľudia, akosi automaticky vyznieva v neprospech dneška. Pritom po rokoch, keď sa väčšina pôvodných kníh obišla bez zodpovedného redaktora a vystačila si napríklad s „jazykovou úpravou“, vracia sa táto funkcia do tiráží niektorých kníh (a verme, že aj do praxe).

Kritika nezvládnutej redakčnej práce s textom, počítanie nadbytočných či absentujúcich čiarok a iných smrteľných hriechov voči materinčine však stále zostávajú evergreenom a hlavným programom niektorých recenzných výkonov – a redaktor potom vďačným fackovacím panákom.

Dôležitou súčasťou problému je podiel vydavateľstva na kvalite redakčnej práce. V súčasnosti, až na výnimky, je povolanie redaktora obeťou „outsourcingu“. Prestáva byť profesiou, predstavuje len akúsi príležitosť na privyrobenie si popri hlavnom zamestnaní, v konečnom dôsledku sa amaterizuje a devalvuje.

V tejto ankete nás zaujíma podoba minulej a súčasnej redakčnej praxe, aj to, aké sú a mali by byť kompetencie knižného redaktora. Majú ešte stále platnosť určité predstavy, ktoré boli donedávna považované za samozrejmé (napr. tá, že redaktor nikdy nemôže zájsť ďalej, než mu autor dovolí)? Možnosti redigovania sa pohybujú medzi dvoma krajnosťami: na jednej strane sa zamieňa s jazykovou korektúrou, na druhej strane sa v prípade radikálnejších zásahov do významovej štruktúry diela približuje k spoluautorstvu. Možno trochu romanticky chápeme literárnu tvorbu ako osamelú prácu, prejav individuality, kde autor je ten, kto má úplnú kontrolu nad dielom, pričom zásahy redaktora a nároky vydavateľa akceptovať môže, ale nemusí (a ak tak urobí, nesie za ne zodpovednosť). Platí to ešte?

Ako túto problematiku vidia ľudia z praxe, teda redaktori, autori a prípadne redaktori a autori, vám priblíži naša anketa.

1. Otázka pre tých, ktorí majú skúsenosť s prednovembrovým obdobím: Porovnajte kvalitu a podmienky redakčnej práce pred rokom 1989 s 90. rokmi a s dneškom.

2. Ak hovoríme o vzťahu spisovateľa a redaktora, je možné viesť paralelu aj s inými druhmi umenia, napr. so vzťahom tvorcu a producenta v hudobnom alebo filmovom priemysle? Kde sa končí redigovanie a začína spoluautorstvo? Môže redaktor knihu pokaziť? A naopak: môže ju „zachrániť“?

3. Otázka pre redaktorov, ktorí sú aj autormi: Aké zásahy ste ochotní akceptovať pri redakcii svojho diela? Aká je vaša skúsenosť s redakčnou prácou? Pomohla spolupráca s vydavateľskými redaktormi vašim textom?

4. Ako vnímate súčasnú situáciu redaktorského povolania? Aký vplyv na skvalitnenie redaktorskej úpravy textu môžu mať vydavateľstvá? Ktoré faktory vnímate ako najväčšie riziká pre kvalitu redaktorského výkonu? Čo by, naopak, prispelo k jeho zlepšeniu?

(red.)

Jaroslav Šrank (1975), literárny kritik

2. Funkčné vzťahy v literatúre sú iné ako vo filme či vo výtvarnom umení, kde producent alebo kurátor sú k autorovi vo vzťahu neporovnateľnom s pozíciou knižného redaktora – nech už ide o kompetencie alebo o autonómiu. Veď nie tak dávno to už naozaj vyzeralo, že náš knižný priemysel i knižná kultúra sa zaobídu aj bez redaktorov. Medzičasom došlo k viacerým zmenám a aktuálne sa vydávanie umeleckej literatúry bez (aspoň formálne deklarovanej) redakčnej fázy nepestuje. Kontinuita, ktorá sa najprv pretrhla zánikom a transformáciou prednovembrových vydavateľských inštitúcií a vznikom hurákapitalistických vydavateľských firiem na jednej a tzv. vydavateľstiev jedného človeka na druhej strane, sa ako-tak znova formuje.

Vzťah medzi tvorcom a redaktorom nie je celkom vyvážený, a to už z princípu, vzhľadom na ich odlišné funkcie a zodpovednosť, navyše ani časovo sa ich povinnosti celkom nekryjú. Predsa len by sa však mali dajako stretnúť a z vlastnej skúsenosti si myslím, že ideálne či blízko ideálu je, pokiaľ sa stretnú na báze vzájomného rešpektu, dôvery a ochoty reálne kooperovať. Darmo by mi autor bol priateľom (a naopak), keby sme sa na seba nemohli spoľahnúť vo vzťahu k rozrobenému rukopisu. Alebo – pateticky – keby sa na našu súčinnosť nemohlo spoľahnúť vznikajúce dielo. Konkrétne hranice zodpovednosti sú sčasti dané úzom a sčasti sa formujú prípad od prípadu. To, čo uvádzam, pravdaže, nasvedčuje, že uvažujem o redigovaní práve ako o doplnkovej, výberovej, a teda aj príležitostnej práci. Vo vydavateľstve by takýto prístup asi narazil na termínový kalendár a ekonomické prepočty.

Dovolím si teraz uviesť niekoľko drobných postrehov z praxe, ako ju poznám. Redaktor sa napríklad často dostáva k rukopisu, ktorý v danom okamihu už jeho tvorca považuje za uzavretú vec a minulosť, ku ktorej sa už nechce alebo nemôže autenticky hĺbkovo vracať. Môže však nastať aj situácia, že redaktor sa zaoberá rukopisom, ktorý je zo strany tvorcu ešte otvorený, živý, fakticky nedokončený. Zakaždým je možná iná miera kooperácie. Niektoré väčšie vydavateľstvá vedia zabezpečiť, že text viacnásobne koluje medzi viacerými realizátormi. Malí vydavatelia majú tendenciu jednotlivé operácie a kontrolu redukovať, nie je výnimkou, že text okrem autora pred vydaním videl už len redaktor. Pravdaže, dôležitým faktorom v celej veci je ten ľudský. Aj kvalitný redaktor s povesťou zlyhá, pokiaľ z existenčných dôvodov dlhodobo robí na viacerých textoch naraz. Iný úkaz predstavujú prísni kritici, ktorí v praxi sklamú ako redaktori. Pokiaľ ide o úvahy, či by autori nemohli delegovať na redaktorov viac autonómie, spomeňme si na prozaika, ktorý sa pred viacerými rokmi dištancoval od širokej škály chýb vo svojom románe s tým, že to bola starosť redaktorky. Alebo si predstavme, že by sa pri niektorom úspešnom spisovateľovi či spisovateľke „prevalilo“, že jeho/jej diela do čitateľnej podoby výrazne dorábajú redaktori. Nehanbili by sme sa za nich, za autorov, práve pre nedostatok zodpovednosti? Nuž a facky kritiky redaktorom, ktorí odviedli zlú robotu, môžu byť prejavom toho, že si kritika aspoň príležitostne uvedomuje význam tohto remesla. Len aby neboli jedinými výhradami, ktoré kritik dokáže pri hodnotení diela vyjadriť.

Pýtate sa ďalej práve na možný tvorivý príspevok redaktorov k výslednej podobe pripravovanej knihy. K zachraňovaniu asi toľkoto. Rukopis nie je dieťa, ktoré nevie plávať. Topiace sa dieťa treba zachrániť. Neschopný rukopis treba vrátiť autorovi. Nezávidím redaktorom, ktorí sa ocitajú pred úlohou resuscitovať životaneschopné texty. Opačná šanca, teda že redaktor svojou prácou pristrihne rukopisu krídla, ktoré by ho inak mohli odniesť kamsi na Parnas, sa zvyšuje v zásade dvojako. (Odhliadnime od ojedinelých eventualít, ako je napríklad sabotáž v realizačnom tíme.) Jednu možnosť na prvý pohľad predstavuje ten banálny prípad, keď je redaktor nekompetentný voči jazykovej norme a iným úzom a konvenciám, ktoré by mal ovládať, alebo mu okolnosti (šibeničný termín) znemožňujú tieto kompetencie náležite uplatniť. Naozaj však korektný pravopis zásadne určuje kvalitu diela? Druhú možnosť majú zasa k dispozícii redaktori, ktorí sú príliš kompetentní a každý nový rukopis podrobujú rastru svojich skúseností, riešení, postupov, na ktoré sú navyknutí, takže texty, ktoré prechádzajú popred ich rutinérske oči, chtiac-nechtiac nivelizujú. Aj takýmto redaktorom môžu priať vonkajšie okolnosti. Napríklad redaktori vo vydavateľskej firme orientovanej na určitý žáner môžu mať sklon „osekávať“ nové rukopisy podľa komerčne úspešných vzorov. Redaktor rutinér na voľnej nohe by už musel mať vlastný rukopis, aby sme ho rozpoznali ako škodcu. Nekvalifikovalo by ho to však zároveň priam na redaktorskú osobnosť?

Domnievam sa, že pri tejto príležitosti treba aspoň pripomenúť aj redaktorov literárnych časopisov. Príde mi, že ich pozícia je ešte tristnejšia, kondícia ešte horšia a vyhliadky ešte temnejšie. Je až poburujúce, že popri všetkej konjunktúre, ktorou sa na naša literatúra navonok hrdí, také veľké skupiny jej aktérov pracujú v úpadkových podmienkach.

4. Ani redaktori, ktorí sú zamestnancami väčších vydavateľstiev, ani externí redaktorskí spolupracovníci, po ktorých siaha väčšina našich vydavateľov bez rozdielu veľkosti, nie sú dostatočne finančne ohodnotení vzhľadom na úlohy, ktoré plnia, ani nepracujú v podmienkach, ktoré by priali sústredeniu a tvorivosti. Zamestnaným redaktorom som nikdy nebol, predpokladám však, že inteligentní vydavatelia sa z ekonomických dôvodov snažia svojich ľudí maximálne vyťažiť. Externý redaktor máva súčasne dva, tri aj štyri pracovné angažmány. A platí to nielen o začiatočníkovi, ktorý sa ešte len rozhliada po takom uplatnení, ktoré by mu konvenovalo. Väčšina „zabehaných“ externých redaktorov podľa všetkého túto svoju aktivitu nemá za prioritu. Vykonávajú ju naozaj skôr príležitostne, ako vedľajší džob. Zamestnaní aj najímaní redaktori tak majú nanajvýš čas pracovať na konkrétnom texte a problémoch, ktoré prináša momentálny záväzok. Aj redaktor sa však musí priebežne vzdelávať, pracovať na sebe, kultivovať svoje znalosti a kompetencie, a to nielen tie jazykové či literárne. Obávam sa, že práve chýbajúca systematická výchova a slabá sebavýchova redaktorov nás do budúcna vystaví ešte mnohým problémom.

S redaktorstvom sa dnes do veľkej miery spája hybridnosť. Stačí si pozrieť tiráže prednovembrových kníh s celou škálou redaktorských špecializácií a vziať do úvahy rozvetvenú organizačnú štruktúru vtedajších vydavateľstiev. Ak je dnes táto škála a štruktúra navonok zredukovaná, zároveň sa vyznačuje novým prerozdelením a kombináciou pôsobnosti a zodpovednosti jednotlivých členov realizačného tímu. Redaktorské príležitosti sa potom rôznia z prípadu na prípad, v škále od úlohy vykonať len jazykovú korektúru (redaktorstvo ako apretácia textu, textový dizajn) cez jeho konzultačno-kibicovskú participáciu na príprave rukopisu až po mieru, ktorú dávame do súvisu so spoluautorstvom a ghostwritingom. To tiež znamená, že redaktorskú prácu vieme a sme ochotní aspoň v niektorých prípadoch vnímať aj ako tvorivú činnosť. K takémuto nazeraniu by nás mohla viesť aj druhá stránka hybridnosti dnešného redaktorského remesla. Spočíva v tom, že redaktori sa z veľkej časti grupujú ako ľudia, ktorí sa v literárnej sfére primárne uplatňujú v tvorivých pozíciách, napríklad ako autori, prekladatelia, vedci, kritici, učitelia, novinári atď. Bolo by veľmi zvláštne, keby si z tejto svojej tvorivosti do svojich redaktorských angažmánov nič užitočné nepreniesli.

Áno, z minulosti do súčasnosti sa stále prenáša nízky či nulový rešpekt voči redaktorskej profesii. Niektoré lastovičky však naznačujú, že tento stav nemusí byť posledným štádiom v úrovni spoločenského uznania pre redaktorov. Nájdeme vydavateľstvá, ktoré pri angažovaní externých redaktorov vychádzajú v ústrety želaniu autora. Už táto vec predstavuje narušenie našej predstavy o vydavateľskej mašinérii, kde redaktora vidíme len ako úbohú pracovnú jednotku. Záujemca o literatúru čas od času narazí v mediálnom priestore na výroky autorov, ktorí si uvedomujú význam redaktorskej práce, prípadne s redaktormi solidarizujú. Je na čitateľoch – vrátane píšucich čitateľov, vulgo kritikov –, aby s predmetným dielom v ruke sami posúdili, nakoľko má to či ono poďakovanie len rituálny zmysel a nakoľko je opodstatnené. Pravdaže, systematické zviditeľňovanie kvalitnej práce redaktorov má oproti iným viac či menej tvorivým profesiám z našej oblasti (oceňujeme najlepšie pôvodné aj prekladové diela, najpredávanejšie aj najobľúbenejšie tituly, výtvarne a graficky najkrajšie knihy, vydavateľsky náročné projekty atď.) obrovské medzery.

Redaktorom sa jednotlivo môže dariť pri výbere práce a dohadovaní termínov a veľmi obmedzene aj pri rokovaniach o výške odmeny. Sami – veď sú to z veľkej časti ochotníci, samoukovia a amatéri – však svoje postavenie ani kredit svojho remesla nezmenia. A vydavatelia? Ak by aj na zmenu mali vôľu, nepustia ich rozpočty. Myslím, že sme v patovej situácii, ktorá neuspokojuje nikoho, akokoľvek navonok vyzerá všetko v poriadku – kníh vychádza čoraz viac. Aspoň vo sfére literárneho umenia by sa asi mal angažovať náš verejnoprávny aparát na podporu vydávania kníh a časopisov. Fond na podporu umenia by mal svoj záujem na rozvoji knižnej kultúry definovať aj ako priamy záujem na kultivovaní redaktorského remesla. Ale priestor tu je aj pre Literárny fond a iné jestvujúce orgány.

Konkrétny návrh? Možno stanovenie minimálnej jednotkovej odmeny pre redaktora, ktorú by garantovala dotácia pridelená vydavateľovi. Ale uvedomujem si, že sa tým ocitáme na vratkej pôde zasahovania do slobodnej cenotvorby, že sa to dotýka aj iných tvorivých profesií, napríklad grafikov, nehovoriac o samotných autoroch či prekladateľoch. Ak by okrem toho malo – a to by teda malo – ísť o podstatne vyššiu sumu, aká je bežná dnes, znamenalo by to, že pri zachovanej celkovej výške dotácií by vydavateľom nezostávali prostriedky napríklad na kvalitnú tlač. Nevyhnutné by teda bolo zvyšovanie objemu prostriedkov na podporu vydavateľskej činnosti. Kto z nás by si niečo také nechcel predstaviť! Viac prostriedkov pre tvorivé profesie zapojené do realizácie jednotlivých dotovaných titulov by ešte bolo možné získať výberovým prístupom k udeľovaniu dotácií. Menej podporených titulov – vieme si to vôbec predstaviť?

Iný nápad? Zaplniť prázdne miesto a popri jestvujúcich štipendijných a dotačných možnostiach pre spisovateľov, prekladateľov či vedcov založiť aj osobitný podporný program pre redaktorov, viazaný na prácu na konkrétnom titule. Kvalitu redaktorovej práce možno spätne pomerne ľahko overiť a vyhodnotiť – jedno kritérium udeľovania podpory už teda máme. Vzhľadom na termínový kalendár, do ktorého býva redaktor so svojou úlohou začlenený, by však rozhodovanie príslušnej komisie muselo byť priam neslovensky bleskové.

Stále len samá voda? Koncepčne sledovať a vyhodnocovať činnosť jednotlivých vydavateľov a tých najlepších – najlepších aj z hľadiska podmienok a kvality redakčnej práce – potom angažovať na strategické edičné projekty, pri ktorých by bolo zabezpečené aj vyššie finančné ohodnotenie zainteresovaných vrátane redaktorov. Dlhodobý cyklus takýchto edičných projektov by svojím príkladom mohol zmeniť vydavateľsko-redakčnú kultúru vrátane postoja nás všetkých k tomu, aké pracovné podmienky sú akceptovateľné, dôstojné, primerané.

Pravdaže, moje návrhy sú čiastkové, deravé a nedomyslené, veď len amatérsky improvizujem, aj to len v miere, ktorú mi dovolia moje štyri zamestnania, z ktorých žiadne tieto otázky nemá v náplni práce.