Plav

Aby sa o tejto – povedzme to hneď takto na úvod – výbornej knihe dalo vôbec zmysluplne hovoriť, je potrebné vykonať jednu mentálnu chirurgickú operáciu: a síce  odstrániť z čitateľskej pamäti celú druhú časť, teda posledných šesťdesiat strán. Táto druhá časť sa v knihe ocitla z nie celkom pochopiteľných príčin, zrejme je lepšie po nich nepátrať. Našťastie, tento čitateľsky nevďačný a pre význam knihy nepotrebný apendix nijako vážne nekontaminuje tú prvú, oveľa rozsiahlejšiu časť románu, ktorá je sama o sebe tým skvelým, uzavretým, konzistentným, a dokonca aj pointovaným textom. Takže odteraz sa budeme v tomto texte tváriť, že ona druhá časť neexistuje a reč tu bude iba o prvej časti Štefánikovho románu.

Jedným z definujúcich znakov tejto prózy je vytváranie a následne aj tematizovanie napätia medzi skutočnosťou a fikciou. A jedným z prejavov tohto napätia je už samotný názov, ktorý v spojení s menom autora už na obálke knihy otvára ironickú hru s „pravdou“ v umeleckom texte: Som Paula. Ondrej Štefánik – to sú jediné slová na obálke, ktoré môžeme prečítať hneď niekoľkými spôsobmi. Ak chceme, môžeme v nich vidieť  postmoderný prvok scudzovania, upozorňovania na fiktívnu podstatu literatúry, zdôrazňovanie princípu hry a zároveň nezáväznosti a nezávažnosti literatúry. Zodpovedalo by to napokon aj základnému gestu Štefánikových dvoch predchádzajúcich hravých kníh. Lenže čo ak je tá predvádzaná nezávažnosť len maskou, ktorú si tento závažný text cudne nasadzuje? Potom by sme jeho názov mohli čítať aj ako alúziu na starý dobrý bovaryovsko-flaubertovský realizmus a Štefánikovu ambíciu v tejto oblasti (čosi ako: „Paula, to som ja.“) by sme mohli zobrať celkom vážne. A zrejme by sme naozaj mali, pretože Paula – a to si povedzme tiež hneď takto na úvod – je jednou z najlepšie napísaných ženských postáv v novšej slovenskej literatúre. Je to živá, komplexná osobnosť; natoľko autentická, že keby sme si neboli istí Štefánikovou rodovou príslušnosťou, mohli by sme v nej hľadať aj autora samého. Po prečítaní knihy však už vieme aj to, že titulnú vetu románu „Som Paula“ máme vnímať najmä ako výraz Paulinej sebaidentifikácie, nájdenia seba samej, skutočnej ľudskej bytosti, zvyčajne ukrytej vo svete sociálnych rolí. Oblúkom sa tak vraciame k zmienenému napätiu medzi skutočným a fiktívnym – tentoraz však už nie v literatúre, ale v živote (i keď len v živote postavy). „Som Paula“ je veta taká jednoduchá, že sa k nej musí Paula zložito prepracovať. Zaplatí za ňu zamestnaním, rodinou a možno aj zdravým rozumom. Ale bolo potrebné ju nájsť a vysloviť. Nielen pre ňu, ale aj pre nás čitateľov. Prostredníctvom tejto jednoduchej vety si totiž uvedomíme hĺbku postavy i celej knihy. 

Na tú hĺbku napokon autor nepotreboval veľa. Čítame vlastne komorný príbeh jedného „obyčajného“ nefunkčného, rozpadávajúceho sa vzťahu spojeného s banálnou neverou, akých vidíme okolo seba nepočítane. Horšia ako nevera je však nuda a prázdnota tohto vzťahu, teda inými slovami jeho neautentickosť. Práve cez pociťovanú neautentickosť vzťahu si Paula uvedomí potrebu autentickosti svojho života. Hľadá ju v odchode od manžela i v náznaku nového vzťahu so spisovateľom, druhou dôležitou postavou románu.  Až prekvapujúcu jemnosť tohto príbehu demonštruje napokon aj to, že vzťah Pauly a spisovateľa ostane v platonickej rovine. Ani tento vzťah by totiž nebol skutočným, ozajstným, ale len náhradným, virtuálnym. Tak ako sociálne siete, ktoré tu tvoria významnú časť životného priestoru postáv a tiež reprezentujú virtuálny rozmer sveta skutočných ľudí.

Čo sú to vlastne za ľudia? Riešia typické problémy ľudí prvého sveta, majú dobré autá, chodia jesť do reštaurácií a majú atraktívne povolania. Je tu marketingový špecialista, ktorý sa navyše na istý čas zmení na spisovateľa, manažérka PR agentúry,  architekt či staviteľ výškových budov...  Mohli by to byť neuveriteľní, vymydlení, úspešní ľudkovia, ktorých poznáme zo seriálov. A predsa v nich na rozdiel od tých seriálových pajácov vidíme skutočných ľudí, i keď trochu čudných, excentrických či zľahka vyšinutých. „Dedo je šibnutý...“ myslí si o starom otcovi jeho vnuk Dávid, ale napokon to isté si myslí aj o Paule jej manžel. Tie zľahka čudné postavy sa však dostávajú do celkom zvyčajných a o to skutočnejších nešťastných situácií, v ktorých sa ukazuje, ako blízko je od normálnosti k šialenstvu. Aké uveriteľné a zároveň (a preto) desivé.  

Ondrej Štefánik je svojím autorským založením nepochybne ironik. Ani v tejto knihe sa irónie – našťastie – nezbavuje, ale nie je od nej závislý. Akoby stratil potrebu neustáleho nadhľadu a odstupu; jeho vtipnosť sa prestala vylučovať s empatiou. Možno je práve toto znakom vyzretého autora, ktorý vo svojej tretej knihe už nemusí nikomu –  ani sebe – dokazovať svoju zručnosť. Ostala mu iba zodpovednosť k vlastnému textu – slúži mu, nepredvádza sa cezeň. Dáva si dobrý pozor, aby preňho neplatila veta, ktorú sám sebe adresuje spisovateľ, postava jeho románu: „Ty tlčhuba, si protekčné decko snobskej kultúry, ktoré sa rozhodlo vykríknuť knihou.“

Bol ochotný zahodiť všetko, čo do jeho rozprávania nepatrí, i keď by to bolo impozantné, efektné, zaujímavé... alebo zábavné. To všetko dokázal zahodiť, aby mu napokon ostal vlastne celkom obyčajný príbeh akejsi ženy a k nemu tak trochu sebareferenčný príbeh spisovateľa, ktorý nevie, o čom písať, pretože žiadna téma nie je jeho – osobná, a preto ozajstná. Postava spisovateľa – a s ním azda tak trochu aj autor knihy – tak rozmýšľa najmä nad tým, o čom všetkom sa rozhodol nepísať. Nepíše o ničom, čo nie je osobné, čo nie je jeho téma, jeho príbeh. Z pohľadu autora knihy sa kapitoly o spisovateľovi dajú čítať aj ako metodologické uvažovanie nad literatúrou a jej zmyslom, je to tematizovanie hľadania témy, oprávnenej témy, tej správnej témy, ktorou napokon môže byť len on sám, i keď nie autobiografický, ale autentický. Štefánikov spisovateľ rovnako ako jeho Paula potrebuje nájsť sám seba. Vlastne len preto sa chce stať spisovateľom. Chce sa písaním vyliečiť z neautentickosti svojho doterajšieho života, ktorý bol taký podobný prázdnemu životu Paulinho manžela. Berie vážne radu svojej príležitostnej milenky Vandy: „Píš o sebe...“Nepodarí sa mu to síce, ale ten pokus stál za to. Najmä preto, že bol naozajstný, že sa neuspokojil so „zábavnosťou“, ale dokázal prijať „nemilosrdnú pravdu o živote (...), takú vážnu pravdu, že o nej ani nedokáže(m) vtipkovať“. Napokon teda radšej nepíše o ničom a so svojím spisovateľstvom končí.

A jeho autor? Ten písať dokáže, ale len vtedy, keď je vo svojom písaní angažovaný, ako by to od svojho spisovateľa chcela aj Paula: „Bez písania o Paule si už svoj život ani neviem predstaviť.“ Pri všetkej závažnosti píše Ondrej Štefánik ľahko, vie byť prenikavý, ironický, ale aj jemný. Má zábavné nápady (napríklad keď dedo navrhne svojmu vnukovi, aby šiel na karneval v maske predstavujúcej jeho samého, teda deda), ale zábavnosť mu už nestačí. Dokonca z toho spraví tému – jeho spisovateľ sa v rámci odmietnutia „zábavnosti“ svojho písania ešte aj rozíde so svojou milenkou. Rovnako nápadito ako o zábavných, milých bizarnostiach vie totiž Štefánik písať aj o ľudských tragédiách, dokonca aj o smrti (ako príklad môže opäť poslúžiť scéna s dedom, lenže tentoraz je to opis jeho umierania pri infarkte, v ktorom sa okrem iných silných viet vyskytne aj nenápadná, no neobyčajne evokačná veta: „Zabehol mu vzduch.“).    

Je to prekvapujúca kniha. Prekvapuje svojou ľudskosťou, skutočnosťou. Ironik Štefánik sa v nej zrazu nebojí citov, nostalgie, smútku, melanchólie, či dokonca pátosu, vie si aj tak trochu zamoralizovať – a knihe to pritom vôbec neubližuje, naopak, je o to ozajstnejšia, skutočnejšia. Ba dokonca chce ísť ešte hlbšie: „pod povrch skutočnosti“. Práve tam je priestor umenia. A tam sa aj Štefánik so svojou Paulou dostal.