Plav

Skoro v každej autorskej koncepcii sa skrýva aj predstava, ako má vyzerať kniha súčasnosti. V románe Michala Havrana Analfabet je obnažená, dobre čitateľná. Zviditeľnené ambície hovoria, čím všetkým by dielo chcelo byť. Okrem autorovej vízie vyjadrujú aj všeobecnejšiu predstavu knihy, ktorá je už vpísaná v predpokladanom čitateľovi, víziu, za ktorou stojí určitý kultúrno-spoločenský konsenzus týkajúci sa súčasnej podoby literatúry.

Jeho východiskom je absencia: niečo by v literatúre malo byť, a nie je, niečo jej chýba ku kompletnosti. Takýto pocit nie je niečím výnimočným a netýka sa iba súčasnej slovenskej prózy. V Česku v medzivojnovom období, ktoré iste nepatrilo k bezvýznamným epochám tamojšej literatúry, sa takýto pocit absencie artikuloval veľmi často. Bol takmer permanentnou témou kriticko-publicistickej prevádzky. Svedectvom môžu byť jednotlivé polemické glosy, ale aj celé cykly z kultúrnej publicistiky Karla Čapka: len v roku 1933 sa zapojil do diskusie nad absenciou „českého“ Liona Feuchtwangera (Proč nemáme Liona Feuchtwangera čili Do třetice o naší literatuře), riešil krízu českej literatúry a kritiky (Krize české literatury?; Rozhovor o kritice, Autor o kritikovi, Past kritiků a její důsledky…) a pokúsil sa odpovedať na otázku: Žije český autor nesprávně? (Zmienené aj ďalšie články sú k  dispozícii v  súbore publicistických textov, ktorý vyšiel ako súčasť autorových Spisov. Čapek, Karel: Spisy. O  umění a  kultuře III. Praha : Československý spisovatel, 1986.) Pocit absencie je permanentne prítomný v kultúre, ktorá si je vedomá samej seba. Odpoveďou naň je reflexia, napr. programová kritika, ktorá sa pokúša chýbajúce pojmovo artikulovať, odpoveďou je tiež tvorba ako pokus stvoriť to.

Výsledok takéhoto úsilia je neistý, asi málo vrcholných diel vzniklo ako priama odpoveď na spoločenskú objednávku. Väčšinou nastoľovali otázky, ktoré si v ich dobe nikto nekládol a naraz sa ukázali ako podstatné. Havranov Analfabet odpovedá na otázky, ktoré sú takpovediac vo vzduchu, alebo na tie, ktoré sa ani po jeho prečítaní nestanú relevantnými: pohybuje sa v priestore medzi publicistickým a bizarným. Pokúsim sa pozrieť na niektoré jeho významové vrstvy v súvislosti s predstavami o tom, aká je a aká by mala či mohla byť súčasná slovenská próza.

Analfabet je ďalším pokusom o  knihu Bratislavy, ambíciami porovnateľným s  Hevierovou Knihou, ktorá sa stane. Plán prostredia sa osamostatňuje a stáva sa aktérom, chce nadobudnúť podobné postavenie, aké má v štruktúre Ballekových Agátov Palánok. Priestorový pôdorys knihy vzniká kombináciou odkazovania na názvy bratislavských reálií a evokácie iného, „druhého“ mesta, situovaného sčasti vo vedomí protagonistu, sčasti v podzemí. Evokovaná je „Bratislava magická“ a snová: „Keď zostúpil dole, obzrel sa, či neuvidí mesto s pavlačovými palácmi, dlhými pasážami, kde sa do brán domov vstupovalo rozhrnutím onirického baldachýnu potlačeného operetnými vzormi priečelí a stien budov.“ (s. 22 a ď.) Evokovaná je Bratislava alternatívna, ktorá viac než Bratislavu pripomína akýsi univerzálny literárny model mesta, rodiaci sa zo snahy o ozvláštnenie a strácajúci spojenie s konkrétnym priestorom.

Bratislava je témou početných reflexívnych pasáží románu. Nájdeme v  ňom veľa pokusov o historicko-typologickú charakteristiku mesta (s. 130 a  ď.) a jeho obyvateľov („Bratislavčania nepovažovali svoje mesto za finálnu destináciu, väčšina mala v meste ‚prechodné bydlisko‘, nemenili si značky zo svojich okresných domovín za bratislavskú...“, s. 132). Výkladový encyklopedizmus rozsiahlych pasáží knihy nie je obmedzený iba na mesto, názory na hocičo, čo sa ocitne v  zornom poli rozprávača, nás sprevádzajú románom od začiatku do konca. Nejde o pridanú hodnotu, iba o neorganický vpád publicistiky do priestorov epiky. Kniha príbehov sa mení na sumu názorov. Polemika s tézami, ktoré prináša román, by nebola produktívnym spôsobom, ako čítať prozaický text (rozprávač si myslí to, ja si myslím tiež to alebo niečo iné...). Výkladové pasáže, či už majú filozofické, publicistické alebo náučno-vlastivedné ambície, z diela takpovediac trčia, pýtajú si súhlas alebo polemiku. Próza však nie je sporom o nejakú vydiskutovateľnú pravdu, reflexívne pasáže v nej nadobúdajú inú funkciu než napr. vo filozofickom traktáte. „Pravda“ rozprávania má odlišnú podobu, narácia presviedča schopnosťou sugestívne nastoliť epickú skutočnosť, nie názorovou zhodou medzi rozprávačom (autorom) a čitateľom.

Vyzerá to tak, akoby mestskú líniu románu modelovala viac frustrácia z toho, čo nemôžeme mať, než pochopenie pre to, čo máme. Je zbytočné, aby Bratislava multiplikovala Prahu magickú či Ajvazovo „druhé mesto“; nebude ani Dublinom Jamesa Joycea, ani Parížom Huga, Balzaca, Prousta či Cortázara, Salzburgom či Viedňou Thomasa Bernharda, a napokon ani Košicami Stanislava Rakúsa. Zatiaľ by mohlo stačiť, ak si krok za krokom osvojíme Bratislavu Egona Bondyho či mesto Vilikovského Pešieho príbehu, ak zostaneme na povrchu. V podzemí, do ktorého nás zaviedol Michal Havran, sme neobjavili „iné mesto“, „nové mesto“, iba starú známu literatúru.

Analfabet nechce byť iba knihou mesta. Kríži sa v ňom viacero ďalších románových typov: kríži, nie synergicky prepája, skôr si prekážajú, než by kooperovali. Registrujeme tu stopy generačného, a teda aj výchovného románu („takí sme boli“), výpoveď o spoločnosti svojho času, román s tajomstvom, v  ktorom by sa mala prepojiť vzrušivosť trileru so závažnosťou iniciácie zažívanej pri vstupe do iných svetov; napokon je to aj kniha o knihe a knihách ako takých, odkazuje k borgesovskému poňatiu sveta ako knižnice a  knižnice ako sveta a  zároveň využíva zápletku pripomínajúcu Ecovo Meno ruže (pátranie po knihe, ktorá má byť z  určitých dôvodov zničená). Výsledkom tohto žánrovo-typologického mixu by malo byť dielo hlboké a čítavé zároveň.

Modalitu rozprávania určuje zvolená generačná štylizácia. Je asi náročné pozerať sa na svet ako zástupca či hovorca rovesníkov a  nebyť pritom patetický a  nemaskovať to cynizmom. Pátos Havranovho rozprávača je umocnený akousi osudovosťou, div, že nie dejinnou, veď jeho protagonista Michal ako Husákovo dieťa „bol z  jednej z  mnohých generácií prekliatej krajiny“ (s. 245). Takéto tragické predznačenie už človekom poriadne zamáva: ako sa potom nepoľutovať, ako nebyť sentimentálny? Spoveď dieťaťa svojho veku prechádza do kverulovania, pri ktorom rozprávač na viacerých miestach neváha využiť jazykovo-štylistické klišé. Zjavné je to v  ľúbostno-erotickej, zo vzťahov k  trom ženám poskladanej línii Michalovho príbehu. Čítame parafrázy červenej knižnice: rozprávač tu nie je tým, kto sa s  potrebnou dávkou literárnej virtuozity pohráva so žánrom spotrebného písania, on je jeho obeťou, zvlášť v  epizódke s  Katarínou, ktorú z panny zmenil „na dospelú ako v urýchľovači častíc“. Kúzlo týchto pasáží je kúzlom nechceného: „Objal ju a klesli k zemi. Zistil, že je panna, nevedel, čo má robiť, poprosila ho, aby do nej vošiel... (...) vytláčal z nej emócie v koncentrovanej podobe, modeloval ju podľa svojich túžob prstami, plecami, nohami. Za deň mu ukázala celé rozpätie svojej nenásytnosti, vysvetľovala mu anatómiu...“ (s. 251, 252)

Analfabet je aj literarizovanou modifikáciou konverzácií, spoločenského žánru, v ktorom sa voľne lieta z témy na tému bez ambície niečo riešiť či uzavrieť. Na rozdiel od kaviarenského rozhovoru si však Havranov rozprávač vystačí sám. Román je plný digresií, odbočuje k čomukoľvek, napr. k tomu, ako sa bozkávajú Slovenky (s. 246), aké boli osudy koní v Uhorsku a prednovembrovom režime (s. 172) a ako sa to má so starnutím a smrťou v strednej Európe (s. 168, 244). Chuťou poučiť pripomína rozprávač Havranovho románu svojho kolegu z knižky Večne je zelený...; u Vilikovského ide o autorský zámer, v Analfabetovi o stratu miery.

Rozvedením konverzačno-literárnych východísk je aj zápletka knihy. Točí sa okolo otázky, či „by ľudia dokázali bez jazyka myslieť“ (s. 314). Príbeh sa rozvíja prostredníctvom postupov žánrovej literatúry (román s tajomstvom, triler). Na tejto úrovni prestáva byť rozprávanie dôveryhodné už na začiatku, keď sa na scéne objaví postava tajomného Kalmana. Jeho prehistória (s. 28 a  ď.), zmes jarmočného exotizmu a parahistorického koketovania s  minulosťou stredoeurópskeho a balkánskeho priestoru, je akceptovateľná iba v  parodickom kľúči, prípadne ako relikt domácej verzie magického realizmu. Napríklad Kalmanovi rodičia ako potulní kúzelníci putujú „medzi vojnami“ Dalmáciou a jedno ich predstavenie mal vidieť „dva týždne pred smrťou aj Arcivojvoda František“ (s. 29). Nepýtajme sa teraz, prečo ide o arcivojvodu s  veľkým A, dôležitejšie je, na koho sa odkazuje. Ak na obeť sarajevského atentátu, je spochybnený predchádzajúci časový údaj („medzi vojnami“) a má to dôsledky aj pre hypotetický vek Kalmanových rodičov (ak jeho matka už ako vydatá vystupovala pred následníkom trónu, v aktuálnom čase rozprávania musí mať dobre cez deväťdesiat). Ak by malo ísť o nejakého iného neznámeho arcivojvodu Františka, potom je zmienka o jeho smrti celkom nepodstatná, pretože, čo sa arcivojvodov týka, iba smrť následníka trónu v Sarajeve má takú historickú a následne aj príbehovú významovú relevanciu, ktorá sa dá využiť v  rozprávaní obtierajúcom sa o dejiny. Na chvíľu som zobral knihu vážnejšie ako jej rozprávač, aby bolo zrejmé, ako ledabolo a približne sa tu s určitými skutočnosťami pracuje. Isteže, Havran nemal v úmysle napísať historickú prózu, ale aj v prípade, ak sa autor rozhodne s minulosťou a jej oficiálnym historickým stvárnením takpovediac poihrať, má tento prístup zmysel iba vtedy, ak do hry vloží svoju prevahu, nie deficity. Nie je napokon dôležité, či išlo v  prípade uvedenej pasáže o zámer alebo nepozornosť. Jedno i druhé je výzvou, aby sme rozprávané nebrali veľmi vážne. Žánrový plán knihy sa mení na paródiu, no táto modalita nie je zlučiteľná s pátosom iných vrstiev románu a  prestáva byť dôveryhodnou. Stráca sa záujem o to, čo nasleduje, a to je hrob tohto druhu písania: kniha prestáva byť čitateľná tak, ako by čitateľnou byť chcela (ide o  ambíciu vpísanú vo vnútornej štruktúre diela).

Problém niekoľkých vzájomne neprepojených vrstiev knihy je napokon aj problémom rozprávača. Ide o kompetenčný spor medzi autorskou a personálnou perspektívou, prebiehajúci na ploche celého textu. Najprv ho signalizujú výpovede začínajúce sa v tretej a končiace v prvej osobe (s. 22, 25 a ď.), keď nie je jasné, či ide o zámer alebo nedôslednosť pri záverečnom zjednocujúcom redigovaní textu (niektoré kapitoly mohli byť pôvodne napísané v prvej osobe). Autorský zámer potvrdzuje záver knihy (s. 328 – 322, zhodnotenie udalostí s  odstupom času), v ktorom sa protagonista Michal stane aj rozprávačom, ale aj spôsob, akým sa v knihe rieši obmedzenosť personálnej perspektívy. Dejové sekvencie, pri ktorých Michal vzhľadom na rozvrh príbehu nemohol byť a o ktorých sa nemohol dozvedieť ani sprostredkovane z výpovedí iných postáv (napríklad preto, lebo už boli mŕtve – ako Borbély zavraždený v  Rochátschekovom byte), sa sprostredkúvajú ako protagonistove „projekcie“. Vo vzťahu ku generačno-výpovednej línii knihy ide do určitej miery funkčný postup, prostredníctvom ktorého sa zachováva Michalova personálna dominancia v rozprávaní a udržiava jednotná perspektíva, alebo aspoň jej racionálne obhájiteľné zdanie. Riešenie však má zároveň devastujúce účinky na presvedčivosť základnej konšpiračnej príbehovej línie, ktorá asi mala byť epickým jadrom románu. Platnosť a závažnosť toho, čo sa v próze nastoľuje ako „skutočnosť“, sa líši od možností, ktoré ponúka „projekcia“ niektorej z  postáv. Príbeh vyskladaný na striedačku zo „skutočností“ (samozrejme, „skutočností“ v  rámci fikčného univerza) a „projekcií“ je potom spochybniteľný už nie iba na úrovni projekcií, ale vo svojom základe: neberieme ho vážne.

Presvedčivosť dielu zabezpečuje aj autorova schopnosť obmedziť sa, vzdať sa akokoľvek lákavých nápadov, viet a motívov v prospech významovej súdržnosti celku. Michalovi Havranovi sa to v románe Analfabet nepodarilo. Čítanie tejto knihy nás nevdojak odkazuje na citát z Kukučína, ktorý si zobral Oskár Čepan ako motto k  Stimulom realizmu: „Nezaputnaný kôň zbrúsi celý chotár ... a zostane nenapasený. Zaputnaný uspokojí sa s málom, ale vypasie všetko, čo môže.“

Vrátim sa k  predstavám, aké mohli stáť pri vzniku Havranovho románu. Aktuálna vízia ideálnej knihy dneška by potom vyzerala asi takto: Bude to,  samozrejme, román, tradičná prestíž žánru v našej kultúre v spojení s čitateľským dopytom nedáva prozaikom veľmi na výber. Bude to román mesta, konkrétne Bratislavy, pretože v tomto proste zaostávame nielen za Prahou, ale aj za Brnom. Román čitateľsky príťažlivý (strhujúci, dych berúci) a  intelektuálne plodný (múdry) zároveň. Román súčasný a  zároveň schopný povedať niečo o  minulosti. Napokon, kniha sebareflexívna, vypovedajúca aj o  sebe samej a  svojej knižnej podstate. Ambície Havranovho Analfabeta by možno dokázal naplniť autor s  erudíciou a  intelektuálnym formátom Umberta Eca. Ten nám už, bohužiaľ, takúto knihu, náš Bratislavský cintorín, nenapíše.