Plav

Púšťam sa do hodnotenia knižného debutu, bude teda vhodné povedať pár slov aj o debutantovi. Jakub Juhás sa narodil v roku 1990 v Lučenci, študoval kulturológiu na FF UKF v Nitre a teóriu interaktívnych médií na FF MU v Brne, vo viacerých médiách sa s ním môžeme stretnúť ako s hudobným publicistom so záujmom o experimentálnu scénu, skúsenosti má aj z organizačných tímov rozličných umeleckých festivalov v Bratislave, Nitre či Prahe. Už niekoľko rokov sa pohybuje vo svete kultúry, ale v literatúre bol až do vydania svojej prvej knihy neznámy. Nie je to bežná východisková pozícia knižného debutanta so zjavnými umeleckými ambíciami, ale nemusí to byť ani pozícia úplne zlá: nejde pritom len o moment prekvapenia, ktorý môže zvýšiť potenciálny záujem o debut, pravda, ak tento aspoň elementárne „kooperuje“ s literárnou kvalitou. V časoch, keď je štandardom niekoľkonásobné zúročovanie tvorivých výstupov, keď sa na čítačkách pred svojimi potenciálnymi čitateľmi verejne prezentujú už aj autori jednej, dvoch poviedok, je mi toto gesto priameho vstupu do literárneho priestoru knihou sympatické bez ohľadu na to, či je len naivné alebo ide o zámer.

V roku 2014 sme sa v knihe Hľadanie súčasnosti v kapitole Identity v súčasnej próze pokúsili vyčleniť štyri takéto aktuálne produktívne línie, jednou z nich bol aj regionalizmus a „lokalizmus“, ktorého revitalizáciu v slovenskej próze považujem za dobovo príznakovú  (ďalšími témami boli feminizmy, expatovská próza, autobiografické písanie). V súvislosti s otázkami kolektívnej aj individuálnej identity hrá v lokalizme dôležitú úlohu zasadenie do mikrosveta, zvýraznenie priestorových kategórií literárneho diela, ktoré odkazujú na mimotextovo približne rekonštruovateľný či celkom konkrétne vymedzený geografický priestor. Z tohto faktu priamo vyplýva posilnenie „nefikčných“, napríklad dokumentárnych, ale aj (auto-)biografických prvkov týchto próz. Sociologickou zvláštnosťou lokalizmu je fakt, že ide v podstate o čisto mužskú líniu súčasnej mladej prózy, ktorá je v komplementárnom vzťahu k prakticky čisto ženskej „expatovskej próze“. Je stále produktívna a posilňuje sa o nové mená. K najstaršej generácii regionalistov (Dušan Dušek, Milan Zelinka) sa poetologicky odlišným spôsobom zaradili Agda Bavi Pain či Víťo Staviarsky a z mladších autorov Ján Púček, u nich sa miestopisné podnety nedajú interpretačne obísť. Neskôr pribudol román Peter Balka Vtedy v Lošonci a v kontexte súčasného lokalizmu, či skôr lokalizmov, možno premýšľať aj o debute Jakuba Juhása Novoročný výstup na Jaseninu.

Rodáci z Lučenca Juhás a Balko sú však ako spisovateľské typy, štýlovo, naturelom a poetikou, úplne odlišní. Juhás má však blízko k Marošovi Krajňakovi, do istej miery ide o regionálnu alternáciu jeho základného autorského gesta. Kým však Krajňakove cesty severovýchodným kútom Slovenska majú akýsi osvietensko-moralistický pôdorys, rozprávač tu vystupuje ako znalec a zapisovateľ tohto mikrosveta a „jeho“ ľudí v istom dejinnom zábere, ale aj ako moralista, kritik, napokon, jeho veľkou témou je zlo, jeho prežívanie a metamorfózy, Juhás k tejto hlbšej dejinnej ukotvenosti svojho pútnika/cestovateľa/turistu zatiaľ nedospel. No nepredbiehajme a vráťme sa k lokalizmu. Veď Juhásova debutová próza má názov, ktorý spolu s podtitulom len ťažko umožňuje začať o ňom uvažovať v kontexte súčasnej prózy inak: Novoročný výstup na Jaseninu cez Horné Fafáky, Sebedinú, Sedlo Prieraz, Šutovu jamu a Brložno. Na základe týchto indícií sa teda ocitáme v Slovenskom Rudohorí, presnejšie na pomedzí Veporských a Stolických vrchov, približne medzi Lovinobaňou a Kokavou nad Rimavicou, teda prakticky uprostred Slovenska, ale zároveň – opäť paralela s Krajňakom – na jeho vyľudňujúcej sa, sociálne frustrujúcej periférii.

Kniha sa skladá z desiatich krátkych kapitol, ktoré rozvíjajú relatívne samostatné obrazy či mikropríbehy, a z dvoch kratučkých, jedno- resp. dvojvetových apendixov, ktoré sa priestorovo viažu priamo k takmer tisíc metrov vysokej hore Jasenina a majú funkciu akýchsi kóanov, záverečných námetov na rozjímanie či meditáciu na tému osobnej identity rozprávača (autora). Názov knihy a názvy jednotlivých kapitol tu majú významnú úlohu, lebo tvoria špecifický a originálny konceptuálny rámec samotnému lyrizujúco-reflexívnemu rozprávaniu, ktoré svojím vyznením odkazuje až kdesi k slovenskému naturizmu. Názvy totiž napospol naznačujú vzťah k špecifickému „žánru“ turistického bedekra, presnejšie odbornému opisu peších turistických ciest, ako ho poznáme z knižných sprievodcov slovenskými pohoriami či hoci z webovej stránky venovanej slovenskej turistike hiking.sk. Napríklad úvodná kapitola má názov Z Matúšovie vrchu na Hrbáky po modrej, druhá kapitola Z Hrbákov na Fafáky po modrej atď. Názvami načrtnutá línia rozprávačovej osobnej cesty (čo, prirodzene, platí v doslovnom aj metaforickom pláne) je potom konfrontovaná s mikropríbehmi z jednotlivých kapitol. Tie ponúkajú panoptikum zvláštnych ľudských bytostí, lesných robotníkov, osamelých žien, obyvateľov opustených usadlostí či iných objektov, ľudí sociálne či zdravotne hendikepovaných. „Najstaršia generácia, pamätajúca si zlaté sklárske časy dediny, keď dôležité obchodné trasy presahovali mierku regionálnych máp, nevedome zanechala márny boj s tichom a rezignovane, zabúdajúc na svojho dávneho nepriateľa, vykonávala tie isté chorobné rituály, no akútnosť v ich prípade nahradila senilná zotrvačnosť. Ticho v dedine pohlcovalo zvuky a len raz za čas prenikol cez jej okrajové časti nepatrný zvuk“ (s. 31). Abstraktné uvažovanie o archetypálnych otázkach života a smrti sa v Juhásovej próze často dosť neorganicky spája s tradičným lyrizujúcim výrazivom: „Túžil som opäť vidieť lesy nad rodnou dedinou, lúky rozdeľujúce chotáre, počuť zvoniť zvon z červenej veže miestneho kostola a hlavne, dotknúť sa stien domu, v ktorom som prežil šťastné detstvo“ (s. 36 – 37).

Rámec vecnej literatúry (turistického sprievodcu) vhodne koriguje inak pomerne nadsadenú existenciálnu nástojčivosť tohto lyricko-reflexívneho textu, ktorý má aj isté filozofické ambície. No autor je presvedčivejší skôr v schopnosti evokovať atmosféru (ľudského a civilizačného zmaru, rozvratu, ale naopak aj obnovovania moci prírody). Spôsob, akým sa pokúša o „prehlbovanie“ textu prostredníctvom filozofických odkazov, možno ukázať na využití motívu heideggerovskej svetliny: „Na tomto mieste sa rozostúpila tma, aby sem vnikol pás svetla osvetľujúci ľudské plaholčenie sa, strácajúce dole v dedine všetok svoj význam, vieru, pravdu, lásku a iné vymierajúce hodnoty. Čistinka, presnejšie nazývaná aj svetlina vďaka svetlu valiacemu sa obrovskou silou medzi husté koruny stromov, bola miestom nevyhnutného nadhľadu oslobodzujúceho človeka od ťažkopádnosti vlastných skúseností a skalopevného rádu“ (s. 20). Z jazykovo a štylisticky kostrbatej, myšlienkovo skôr načrtnutej než prepracovanej výpovede presvitá základný motív sebahľadania. Les, pochod v ňom, odkrývanie a upadanie do jeho skrytosti, stretávanie sa s inými ľuďmi, to všetko sú nástroje sebapochopenia, návratu k sebe samému. Je to zároveň výstup novoročný, teda iniciačný, otvárajúci možnú premenu.

Juhásov jazyk možno stručne charakterizovať niekoľkými slovami: abstraktnosť, impresívnosť, naratívna fragmentárnosť, „literátskosť“, ale aj nepresnosť, ktorú by som „nitrianskym slovníkom“ nazval „chybovosťou výrazu“. Tá je daná čiastočne autorským idiolektom, ktorý sa napríklad vyžíva v pasívnych vetných konštrukciách, ale aj slabšou editorsko-korektorskou prípravou textu. Ak by s rovnakými chybami notoricky nezápasili aj knihy vydané na Slovensku, povedal by som, že problém je v tom, že knižka vyšla v pražskom vydavateľstve...

Knihu by som celkovo charakterizoval ako lyricko-reflexívnu topografiu, v ktorej sa na pozadí 31 kilometrov dlhej turistickej cesty na prelome jesene a zimy vynárajú temné obrazy chudoby, duchovnej prázdnoty a rôznorodých variantov rozkladu, ale zároveň aj akási nejasná nádej spojená s návratom rozprávača do rodného kraja.

Na záver možno povedať, že Novoročný výstup na Jaseninu má dve základné polohy – formálny experiment spočívajúci v prepojení funkčne, žánrovo a pragmaticky doteraz spolu nefungujúcich štruktúr. Od tematizácie viac-menej abstraktných kategórií (rozklad, chlad, ničota, priestor) na úrovni jednotlivých mizanscén a fragmentov próza smeruje ku konkrétnejším významom, ktoré otvárajú Juhásovu poetiku smerom k ľudskému, žitému, intersubjektívnemu svetu (duchovná apatia, nezáujem, chudoba). Druhá Juhásova poloha je tradičná: žáner iniciačného cestopisu s katarzným momentom návratu. Rozprávač sa vracia do rodného kraja, hľadá korene a nanovo nadväzuje komunikáciu s priestorom, ale aj s rodinnými predkami do tohto priestoru ukotvenými, ako to naznačuje už dedikácia knižky: Venované mojim dedom... Na rozdiel od Slobodovho Urbana Chromého, pre ktorého „roky, ktoré prežil mimo domova, sú jeho prehrou“, je návrat Juhásovho rozprávača striedmy, očakávania sú menšie a city tlmené: „Vidím steny rodného domu“ (s. 92), hovorí rozprávač na konci knihy po výstupe na vrchol Jaseniny.