Plav

Vanda Rozenbergová (nar. 1971) vydala tri knihy v priebehu piatich rokov: zbierku krátkych próz Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011), ako román avizované Moje more (2012) a poviedkový súbor Slobodu bažantom (2015). Malo by to stačiť, aby sa autorka etablovala v aktuálnej domácej próze. Tretia kniha – nasledujúca po debute, ktorý by mal byť nádejný, a po druhej knihe, ktorá by mala očakávania potvrdiť, – môže stabilizovať postavenie autorky; pri nej už nebude reč o talente, ale skôr o výsledkoch. Knihy Vandy Rozenbergovej mali pozitívny ohlas (zatiaľ posledná sa dostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera, autorka za ňu v minulom roku získala aj Cenu Bibliotéky), no podstatnejšie bude, čo priniesli domácej prozaickej súčasnosti. Pre mňa predovšetkým hlas, ktorý sa od ostatných okázalo neodlišoval a predsa bol niečím trochu iný: napríklad tým, že dokázal rozprávať o veciach prekračujúcich individuálny horizont jediného, do seba uzavretého a zahľadeného Ja; ale možno aj návratom k tradičnejšej poviedkovej forme, k fabulácii, k pointe...; schopnosťou nabúrať určité stereotypy, tradované v intelektuálnom prostredí (napr. ten o výlučne pozitívnej podobe tvorivosti), a prepožičať sa tým, ktorých nepočuť. Našli by sa aj ďalšie dobré dôvody, prečo sa porozprávať s Vandou Rozenbergovou (z osobných by som spomenul jej nevtieravú charizmu). Tak som to skúsil:

V prvej knihe máte takúto postavu: „Bola šťastná, lebo nikdy nechcela ísť do Paríža, netúžila po zlatej retiazke a netrápila sa tým, že má hrubé lýtka. Nevyčítala nikomu, že nikdy neletela lietadlom, a nekomentovala životy iných.“ Dnes sa to ešte dá? Dokážete to?

Aj v mojej blízkosti existujú vyrovnaní jednotlivci, ktorí si nepripúšťajú masové nálady a konvencie a ani si pocit vyrovnanosti nenahovárajú. Sú tak normálne spokojní s tým, čo je. Dá sa to. Pokiaľ ide o mňa osobne, pocity radosti sa mi, žiaľ, alebo vlastne našťastie, prelínajú s cestami, a to aj do Paríža a rozhodne lietadlom. Zlatá retiazka aj hrubé lýtka sú v poriadku – ani jedno nemám. Viete, vždy začiatkom roku sa usilujem naladiť na pocit, že prechádzky po okolí, naša záhrada a scrabble s deťmi mi budú stačiť, že to mám brať ako svoje cnosti. Takýmto sebaklamom sa opájam maximálne do marca. Potom samu seba presvedčím, že sú to veľmi relatívne cnosti, strhnem záves a vezmem si všetko, na čo mám chuť, čas a peniaze.

Vyštudovali ste žurnalistiku, no nestali ste sa novinárkou. Dali ste prednosť písaniu iného druhu, próze. Čo rozhodlo? Ktorý z rozdielov medzi „písaním“ (novinárčinou) a „písaním“ (prózou) bol pre vás tým zásadným?

Pravdepodobne trpím syndrómom selektívnej trémy, to je jeden z novších syndrómov. Ak by som mala zaklopať na dvere úradníka alebo hoci režiséra s úlohou napísať o ňom reportáž, nezaklopem, a keby som sa aj dostala dovnútra, ani neotvorím ústa. Nemôžem byť novinárka v teréne, hanbím sa a mám trému. Ak však mám vystúpiť pred publikom ako autorka textov, je to v poriadku. Tam sa neostýcham, naopak. Je dobre, že som na to prišla.

Píšete od detstva a veľmi spontánne. Keď sme sa rozprávali na jeseň, prirovnali ste svoju tvorbu k otvorenému kohútiku, z ktorého „to“ tečie. Kedy ste sa rozhodli ponúknuť napísané čitateľom? Akými cestami ste sa k nim dostávali? Ako vyzerali vaše publikačné začiatky – od uverejnenia jednotlivých próz až k prvej knihe?

Na prvom stupni základnej školy som vydala dve ilustrované básnické zbierky v samizdate, tieto verše boli najmä o mieri. Na druhom stupni základnej školy vyšli v tom istom vydavateľstve ďalšie básne, tiež o mieri, tie už sporadicky vychádzali v

časopise Kamarát. Na gymnaziálne básne si nespomínam, viem len , že už neboli o mieri. Prvé prózy ležali v zásuvkách dlho, nevedela som sa trafiť do formy ani do kože. Potom som ich prihlásila do súťaže Poviedka, pomohlo mi to nadobudnúť určité sebavedomie a bez konkrétneho cieľa či ambície som sa rozpísala. Ponuka na prvú knižku poviedok prišla z jasného neba.

Podnetom pre vlastnú literárnu tvorbu býva väčšinou čítanie. Ktorí spisovatelia a ktoré knihy utvárali vašu predstavu o svete a o literatúre? Nájdu sa medzi nimi aj slovenskí autori, súčasní alebo minulí?

Meno Julian Tuwim som si zapamätala už z čítanky v druhej triede, tak sa mi jeho básničky páčili, niektoré mi navždy utkveli v pamäti. Gymnaziálne časy boli poznačené predčasným čítaním ruských klasikov, ktorých som pochopila až po dvadsiatke, a vďaka hodine literatúry som zbožňovala Karla Čapka, toho som pochopila hneď. Dookola som čítala jeho poviedky a počúvala rozhlasové dramatizácie próz. Slovenskí autori, to boli pre mňa u nás doma hlavne a asi aj jedine Rudolf Sloboda (obývačka) a Jozef Urban a Peter Pišťanek (moja izba). Slobodove knižky sú úplne obdraté. Bohato sme však mali zastúpený segment horolezeckej literatúry – to bol taký fenomén osemdesiatych rokov. Strmé cesty k Himalájam, Diamír – kráľ vrchov, Za vrcholom vrchol... Toto sme doma ovládali, v našich policiach ešte stále ležia priekopníci horolezectva, objavitelia, moreplavci, polárnici, celé expedície, Scott, Amundsen, Nansen, Peary, Edmund Hillary, Walter Bonnati, Reinhold Messner, Jerzy Kukuczka, stany, póly, ľadoborce, cepíny, základné tábory a šerpovia. To bola naša potrava.

Môžem sa pridať? Hermann Buhl: Od Álp po Himaláje, Gaston Rébuffat: Hviezdy a búrky (Šesť alpských stien), Medzi zemou a nebom... Liezli ste? Kde a s kým? A báli ste sa?

Hermann Buhl, na toho som zabudla! Tá kniha má krásnu farebnú obálku, však? Absolvovala som kurz lozenia po skalách a som majiteľkou preukazu členky klubu vysokohorskej turistiky, ale nezúčastňujem sa spoločných akcií, a teda neleziem. Uprednostňujem chôdzu aj prechádzky osamote, mám rada mlčanie, najmä svoje a užívam si ho. Vonku sa najpohodlnejšie cítim v trojici ja, pes a zošit. Nehrám ani spoločenské hry, do kina síce idem s priateľmi, no posadím sa o rad nižšie, celá moja pozornosť sa sústredí len na film.

K istému papieru – ale možno skôr k prázdnemu súboru v počítači (?) – si sadáte už s predstavou budúcej poviedky? Modifikujete prvotnú víziu v procese písania? Alebo po skončení práce je na papieri (či na obrazovke) presne to, čo bolo predtým v hlave? Myslíte na čitateľa?

Nech sa vízia uberá akýmikoľvek cestami, každý text sa zväčša končí vetou, ktorú poznám od začiatku. Už dávno nemyslím na čitateľa. Idem len po svojej trase – od bodu A k bodu B. Píšem aj na papier – predovšetkým na cestách. Prózu Sauno Paulo som celú napísala rukou do zošita.

V súčasnej slovenskej próze sa často – možno povedať väčšinou – uplatňuje perspektíva jedného dominantného subjektu. Vaše prózy sú multiperspektívne, zohľadňujú rôznorodosť sveta. Záujem o druhého – o slabšieho, či už sú to ženy, deti, starí ľudia, zvieratá – odlišuje vašu tvorbu od písania súčasníkov. Kde sú zdroje tohto prístupu? Čo pre vás znamená dať hlas inému?

Mám rada ľudí, ktorí pri dome nemajú skalku. Obdivujem krásu, som od nej závislá, no nikoho nedrgám do ramena, ak v našom malom meste prechádzame okolo viliek so štrkovými cestičkami a anglickými trávnikmi. Nehľadajte v tom povýšenectvo, neoceňujem hodnotu vecí vizuálne, len sa intuitívne prikláňam k tým, ktorí nechávajú trávu rásť. Z dôvodov, ktorých pôvod a obsah aj sama pre seba odhaľujem len neochotne, sa identifikujem so slabšími. Ak si to niekto chce vyložiť – s neschopnými, lenivými, nedôslednými – môže mať pravdu.

Spisovateľ – spisovateľka: vždy išlo aj o určitú sociálnu rolu, ktorá sa v priebehu času menila. Akú má podobu dnes? Čo znamená pre vás? Stotožnili ste sa s ňou, „hráte“ ju? Zúčastňujete sa na domácom literárnom živote – prispievate do časopisov, chodíte na besedy, získali ste aj ocenenia: čo nového ste v tomto prostredí objavili, ako sa v ňom cítite?

Sociálna rola dobrého spisovateľa vo Francúzsku povedzme šesťdesiatych rokov – to je taký bájny status, nad ktorým si môžem poplakať pri nákupe v našich potravinách, v jednosmerkách či pri odovzdávaní dochádzky koncom mesiaca. Ale v skutočnosti je ten ostatný život nepodstatný – v pyramíde našich potrieb je nutnosť sebarealizácie predsa jasne na prvom mieste, a preto je jedno, za akých okolností svoju rolu spisovateľky zažívam, je dôležité, že je.

Mestom, odkiaľ pochádzate a kde žijete, je Prievidza. Byť „mimo centra“: považujete to za výhodu alebo hendikep? Ako je to dnes s „tvorivosťou regiónu“ – a ako by to mohlo byť v ideálnom prípade? Čo pre vás znamená minulosť miesta?

Potešila by ma možnosť bývať v lese, pokojne aj v provizóriu, ale len s podmienkou, že raz za polroka by som sa unúvala stráviť dva týždne v Štokholme alebo v Paríži. To, že mi je Prievidza malá, sa nevzťahuje k samotnému mestu, a už vôbec nie k písaniu. Niektoré mestá sú malé, niektoré veľké, na mňa majú blahodarný účinok skôr tie veľké a rovnaký účinok má na mňa pustý les. Ale pozor – v spore medzi realizmom a romantizmom u mňa schopnosť praktických riešení prehráva na celej čiare. Naozaj by som chcela vidieť, ako by som žila v tom lese, haha.

Pracujete v okresnej knižnici: dozvedali ste sa prostredníctvom tohto zamestnania niečo nové o postavení knihy a podobe čitateľa v dnešnom svete?

Neviem, či sa čítanie kníh – pre radosť alebo z túžby absolvovať nejakú teoretickú náuku o živote – nevyvinie v určitú zvláštnosť, odchýlku, či nebude prejavom čudáctva. Ja síce pracujem v oddelení regionálnej literatúry, zhromažďujem všetko o hornej Nitre a väčšinou som v kontakte s čitateľmi, ktorí majú konkrétny cieľ a záujem o reálie blízkeho okolia, no rovnako ako kolegyne ani ja sa občas nevyhnem zvláštnym otázkam, napríklad: „Pani, a vy ste už nejakú knihu prečítali? Celú?“

Pri zmienke o regionálnej histórii myslím na rozsiahlejšiu prózu Výtvarné techniky z vašej zatiaľ poslednej knihy, typologicky odlišnú od tých ostatných. Môže sa stať minulosť kraja, kde žijete, aj východiskom vašej prozaickej tvorby?

Mám prístup k starým ročníkom baníckych novín, to ma ovplyvnilo pri poviedke Výtvarné techniky. Pôvodne som chcela študovať históriu, ale v rozhodujúcej chvíli som sa pomýlila. Milujem staré regionaliká, dookola čítam štúdie v historických zborníkoch, históriu miest a obcí nenachádzam len v súčasných monografiách, ale veľmi ochotne listujem v starých novinách, ktorých papier je krehký ako vianočná oplátka, tam bývajú zas iné interpretácie, poznačené propagandou a vlasteneckým pátosom. Okrem Výtvarných techník si nespomínam na konkrétnu inšpiráciu, ale iste je niekde medzi riadkami prítomná. Vlastne – v prvej zbierke je poviedka o starých vyradených knihách!

Otázka možno od veci: poznáte filmy Jima Jarmuscha? Ak áno, ako sa vám prihovárajú? (Motivácia: spomenul som si na vás pri poslednom filme tohto režiséra.)

Ja som Paterson. A tiež – chcela by som žiť s Patersonom. Tento film by som považovala za napínavý, aj keby Paterson len sedel a díval sa. Ide o pohyb za dverami...

Ak by som napísala o mužovi, ako je Paterson, opýtali by ste sa – dnes sa to ešte dá? Dokážete to, Vanda? Chýba mi informácia, či Paterson chodí na dovolenku, ale asi nie. Neviem.

Postava Patersona kráča do práce a z práce a nedíva sa pod nohy, ale hore. Aj ja sa dívam hore a nebojím sa, že spadnem. My s Patersonom sme takí – ani nám nenapadne, že by pod nohami mohla byť jama. Dívam sa do korún stromov a na oblohu a idúc každé ráno tou istou cestou, nemyslím na počasie ani na robotu. Periférne vnímam iných a tí sa občas tvária, akoby neboli nadšení z nového dňa. No nevyčítam im to.