Dušan Dušek sa dožil osemdesiatky 4. januára 2026. Dušan Mitana by sa jej dožil 11. decembra, keby 22. mája 2019 neodletel do sveta, v ktorom už nič nebolí.
Dušek a Mitana
Poznali sa dlho, boli kamaráti. Ich vzťah opísal Dušan Mitana v knihe Petra Darovca a Vladimíra Barboríka Mladá tvorba 1956 – 1970 – 1996. Časopis po čase (Levice: K. K. Bagala, 1996): „Môj vzťah k sú-druhovi Dušekovi bol od prvej chvíle vzťahom, ktorý by som pomenoval láska na prvý pohľad. (Obaja sme však mali vlastné – nie spoločné – frajerky.) Rozumeli sme si (a stále si rozumieme) takmer vo všetkom. Aj v chápaní a vnímaní literatúry“. Dušan Dušek inokedy napísal, že „medzi tie najlepšie knihy, ktoré som chcel napísať, patria aj knihy Dušana Mitanu“. To bola jeho poklona. Nechcem však na tomto mieste písať o ich ceste, sčasti spoločnej, sčasti sa prelínajúcej, sčasti súbežnej, sčasti protismernej a sčasti mimobežnej. Chcem napísať, prečo sú obaja Patagónci.
Dušan Dušek a Dušan Mitana začínali prózami a stĺpčekmi na margu časopisu Mladá tvorba. To zohralo v polovici šesťdesiatych rokov rozhodujúcu rolu pri formovaní mladej prozaickej a básnickej generácie. V prvom čísle Mladej tvorby 1965 napísal Peter Repka „ľúbostný list Mladej tvorbe desaťročnej“. Na fotografii z roku 1968 je potom v popredí Dušan Dušek, Dušan Mitana, Peter Repka, Ján Štrasser, Ivan Štrpka a zozadu na nich zhovievavo hľadí Ján Buzássy.
Zadné margo časopisu tvorilo postupne niekoľko rubrík: Zápisník, Pop zvesti, Hrach na stenu, Zaznamenali sme, Tristan tára, a-z, Acta cimrmanologica. V roku 1969 sa zase objavila na stránkach Mladej tvorby zmes úvah, ironických marginálií a postrehov Privátne poznámky, ktoré skompletizovali tieto žánre Mladej tvorby.
Marginálne žánre mali v Mladej tvorbe špecifickú funkciu. C. W. Spinks – ako to napísal Luboš Merhaut (Merhaut 1994: 20) – ich vymedzil v súvislosti s modernou prózou začiatku 20. storočia ako „nečisté“, „zvláštne“, „podozrivé“, „výstredné“, „na pomedzí zrozumiteľnosti“ (Spinks 1991). Margo tvorilo v Mladej tvorbe akúsi fóliu celého časopisu, prepájajúcu moderne vysokú a popkultúrne nízku funkciu kultúry, a platilo to až dovtedy, kým sa kultúra reprezentácie a kultúra prezencie nezrovnoprávnili.
Patagónci slovenskej literatúry
Dušan Mitana a Dušan Dušek sú Patagónci slovenskej literatúry. Pri Mitanovi je to jasné, pri Dušekovi to vyzerá na prvý pohľad voluntárne. Dušan Mitana doputoval do Patagónie dvakrát; v novele Patagónia z roku 1973 a potom ešte raz vo svojej smrti, ako mu ju predpovedala jeho monografistka Lenka Ďurianová v knihe Radšej mŕtvy ako zúbožený (Ďurianová 2010), keď sa dostal na koniec svojich životných možností.
Novela Patagónia (1972) je love story Dušana Mitanu, ale aj okamih jasnozrivého vedomia, že ide o začiatok celoživotnej „cesty do Patagónie“, teda cesty k celoživotnej láske a celoživotnému písaniu. U Mitanu má táto cesta často podobu blasfémie. V Patagónii podobu hryzenia skla, ale najmä nezamýšľanej provokácie, spôsobenej, ako tak často u Mitanu, náhodou, omylom, nedorozumením. Rozprávačovo gesto je tu znakom protestu, tak ako bol Mitana celoživotne autorom protestu.
V Mitanových prózach a básňach je množstvo literárnych odkazov. V Patagónii je najnápadnejší odkaz, signalizovaný intertextuálne samotným názvom novely a intratextuálne dvoma vnútornými textovými odkazmi. Mitana je rovnako ako Kukučín, Štefánik, Tatarka a Michaela Rosová túžbou Patagónec, vyhnaný z raja (Bojničanová 2010). A predsa ostávajú u Mitanových interpretov tieto odkazy nepovšimnuté, lebo sa uňho predpokladajú len korešpondencie s modernou svetovou literatúrou 20. storočia. Sú to odkazy na Martina Kukučína a na jeho Prechádzky po Patagónii (1922). A potom už vôbec nie je náhodné, že Mitanovo prepojenie na Dominika Tatarku prechádza cez Kukučína (a prekvapujúco aj cez Milana Rastislava Štefánika), a náhodné nie je ani prepojenie Michaely Rosovej na Kukučína, hoci sa u nej viaže na iné vzťahy.
Dušan Dušek a Dušan Mitana si boli blízki, ale ich patagónske spojenie som nikdy nepredpokladal. Až do chvíle, keď som prečítal doslov Dušana Dušeka k cestopisnému románu (alebo románovému cestopisu?) Brucea Chatwina V Patagónii (Chatwin 2025).
Aj Chatwin bol Patagónec. Aj on musel prísť na koniec sveta, do Patagónie, aby zistil, kým vlastne je medzi ženami a mužmi, a uzmieril sa s vlastnou existenciou. Prišiel však aj na to, ako je to s pravekými mamutmi a mylodonmi, rozlúštil, že kúsok kože z brontosaura u jeho babičky, povzbudzujúci jeho patagónsku túžbu, vôbec nie je z brontosaura (a ani z mamuta), ktorí sa k nám ako deťom dostali z ilustrácií Zdeňka Buriana v knihách Eduarda Štorcha a Josefa Augustu a usmernili naše predstavy o praveku, ale z leňochoda (mylodona), ktorý nie je mýtickým, ale reálnym patagónskym zvieraťom. Bruce Chatwin doputoval do Punta Arenas, kde žil Walter Rauff, muž, ktorý sníval o borovicových hájoch, každé ráno sa zobudil a odviezol autom do továrne, ktorá páchla morom. Bol však najmä vynálezcom pojazdnej plynovej komory. Aj to je koniec sveta.
Dušan Dušek napísal o Bruceovi Chatwinovi, že preňho akýmsi záhadným spôsobom, utkaným z dychtivosti, zvedavosti a pohybu spája jedinečnú ľudskú skúsenosť s rôznymi vrstvami histórie, teda času iných ľudí, predovšetkým s kultúrou, často s umením, s vôňou a obrazom rôznych krajín, ale predovšetkým skvelých ľudí, o ktorých vedel tak výnimočne a zázračne písať.
Dušan Dušek považuje Brucea Chatwina za veľkého básnika dokumentu. Spolu s ním sa aj on stal Patagóncom. S Dušanom Mitanom, Dominikom Tatarkom, Martinom Kukučínom, Milanom Rastislavom Štefánikom, Michaelou Rosovou.
Literatúra:
Bojničanová, Renáta: Patagónia. Martin Kukučín – vyhnanec z raja. In: Tvorba T, roč. 20 (29), 2010, č. 10, s. 8 – 11.
Ďurianová, Lenka: Lieber tot als elendig. Marburg : Tectum Verlag, 2010.
Chatwin, Bruce: V Patagónii. Žilina: Absynt, 2025, doslov Dušan Dušek.
Merhaut, Luboš: Cesty stylizace. Praha: Ústav pro českou literaturu AV ČR, 1994.
Spinks, C. W.: Semiosis, Marginal, Signs and Trickster. London : Macmillan, 1991.
(Peter Zajac je literárny vedec, emeritný pracovník ÚSlL SAV, v. v. i.)
- prečítané 16x
