Plav

Umieranie rodiča alebo prarodiča patrí k nápadnejším námetovým trendom súčasnej slovenskej prózy. Napísať však, že ide o námet vďačný, by bolo trochu zavádzajúce. Hoci vďaka i nevďak tu inak patria k významovým dominantám, práve univerzálna životná situácia definitívneho odchodu sa vzpiera literárnej exploatácii. Diela stvárňujúce záver života niektorého z rozprávačkiných či rozprávačových blízkych – napríklad My pôjdeme inokedy Denisy Fulmekovej (2024), Babička (2023) Ivany Gibovej, Matkin čas (2024) Ivety Zaťovičovej, RAJc je preč Pavla Vilikovského (2018), ale aj niektoré poviedky zo súborov Hus vo veľkomeste (2024) Kataríny Mikolášovej, Dôvod na radosť (2022) Sone Urikovej alebo Návštevy (2014) Richarda Pupalu – boli v mnohých aspektoch odlišné, no ani jedno nepôsobilo konjunktúrne. Pri porovnaní s inými námetovými trendami slovenskej prózy, povedzme s dvadsaťročným boomom historizácie novšej minulosti, si písanie o „posledných veciach“ predkov uchováva – súdim na základe prečítaného – elementárnu dôstojnosť a dôveryhodnosť. Príspevkom do diskusie o možnostiach, ktoré tento námet ponúka, je druhá prozaická kniha Tomáša Hučka Strieborná metalíza (2025). Rozsahom je formátovaná ako novela, no takémuto žánrovému určeniu protirečí jej útržkovitá, programovo a do značnej miery funkčne disociovaná skladba, reprezentujúca nestálosť pamäti.

Na rozdiel od väčšiny z vyššie spomenutých kníh, kde ide o vzťah medzi ženami, matkou (starou mamou) a dcérou (vnučkou), u Hučka sú protagonistami otec a syn, v oboch prípadoch sa však uplatňuje rovnaká generačná perspektíva, keď rozpráva mladšia, respektíve mladší. Maskulínnemu aspektu Hučkovho diela venovala pozornosť v precíznej recenzii Tímea Zvoláneková; nadviažem na jej reflexiu charakteristikou vzťahu hlavných postáv a vymedzením súvislostí s inými, námetovo príbuznými prózami.  

Strieborná metalíza je útla kniha, a to sa v nej tých od oka odhadnutých 50 normostrán zásluhou vzdušnej grafiky vyšplhá na viac ako dvojnásobok. Ak si ju zoberiete do vlaku na cestu do Žiliny, už v Leopoldove nemáte čo čítať, ako sa mi to pred pár rokmi stalo s jednou knižočkou Édouarda Louisa. Aj Hučko koketuje s autofikciou, v texte je pár odkazov zasväteným (uhádni, čitateľ, kto je na s. 14 M. Š. a kto E. na s. 28), odkazov, ktoré rozprávača situujú do prostredia, kde by sme ho mohli stotožniť s autorom. Fragmenty, z ktorých je kniha zložená, možno rozdeliť na zbytočné a relevantné. K prvým patria niektoré zo spomenutých odkazov, ale aj akési mikropoviedky (napr. na s. 34), súvisiace s hlavnou významovou líniou viac než voľne, citáty komentujúce súčasnosť (vyhlásenie ministerky kultúry na s. 36), pasáže slovníkovo vysvetľujúce niektoré pojmy (skleróza, s. 86); zbytočné je aj všetko o filme Fontána pre Zuzanu, nielen zbytočné, ale aj dosť rušivé sú neorganické prechody z vecnej modality do vozvýšeného štýlu, ktorým sa rozprávač pokúša vyjadriť nejakú univerzálnu hlbokú pravdu: „,Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil,‘ volá Ježiš na svojho otca do neba a ticho, ktoré mu odpovedá, sa ako ozvena ťahá dejinami svetovej literatúry“ (Hučko 2025: 49).

Napriek výhradám sa v Hučkovej knihe napokon presadí to relevantné. Predovšetkým v hlavnej, otcovsko-synovskej línii rozprávania sa esteticky a ideovo neutrálny námet transformuje do témy. Ide mi o prvý slovníkový význam pojmu, na ktorý sa často zabúda, o tému v zmysle „základnej myšlienky umeleckého diela“ (Kolektív 1987: 458). Tá nie je synonymom námetu, ale tým, čo A. P. Čechov v poviedke Smutná história v súvislosti s ľudským životom pomenoval „obecnou ideou čiže bohom živého človeka“, pričom dodal: „A keď toho nieto, niet ničoho“ (Čechov 1953: 328). Otec je pôsobivo stvárnená postava a cez neho sa dozvieme čosi podstatné aj o „jeho dobe“, deväťdesiatych, v poslednom čase hojne diskutovaných rokoch. Kým súčasnosť je u Hučka s výnimkou kritického obrazu „starostlivosti“ v ústave, kde otec dožíva, stvárnená neprekvapivo, konvenčne, k obdobiu po novembri má čo povedať. Rozprávanie stojí na paralele medzi človekom a dobou – jedno je do druhého tak zaklinené, že nemá zmysel pýtať sa, či otca utváral onen čas, alebo takí ako on si ho pretvorili na svoj obraz. Nejde pritom o pomerne obohranú figúru mafiána-privatizéra, ale skôr o drobnejšieho pritakávajúceho účastníka dobovej prevádzky: „Otec bol v deväťdesiatych rokoch prevádzkar jednej z najluxusnejších reštaurácií v Bratislave. Bolo to miesto, kde sa stretávali politici, mafiáni, herci, privatizéri“ (Hučko 2025: 35). Ide o človeka, ktorý sa stotožnil s mentalitou ponovembrových víťazov, hoci sám sa víťazom nestal. Aspoň ako svedok sa ocitol pri novom delení materiálnej základne spoločnosti a určité jeho sklony – samčia predvádzavosť, náklonnosť k hazardu, sebapotvrdzovanie vlastníctvom – dostali v priaznivej klíme desaťročia zelenú. Otcov obraz je zložený z fragmentov, a predsa pochopiteľný, vierohodne zarámovaný dobou a v tom podstatnom celistvý. Pre pôsobivosť portrétu tohto hrdinu svojich čias je určujúca perspektíva, z akej bol vnímaný a domýšľaný, subjektívna perspektíva syna-rozprávača.

V prozaickom stvárnení smrti alebo procesu odchádzania predkov sa opakovane dostávajú do hry niektoré základné otázky. Potomkovia sa ocitajú v pozícii dedičov v hlbšom než len ekonomickom zmysle, musia sa vyrovnať s dedičstvom emocionálnym a mentálnym. Môžu byť v pozícii dlžníkov alebo veriteľov. Dlh je založený na akceptovaní dedičstva a tradične sa vyvažuje starostlivosťou, ako v rozprávaniach Denisy Fulmekovej, Ivety Zaťovičovej či Veroniky Šikulovej v Medzerovom plode (2014). Zložitejšie, nejednoznačnejšie je to s pocitom potomkov, že predkovia niečo dlžia im – minimálne svoju prítomnosť. Môže sa tak diať aj v prípade absencie, za ktorú neprítomný rodič nenesie zodpovednosť. Takúto situáciu rieši vo vzťahu k predčasne zosnulému otcovi rozprávač viacerých biografizujúcich próz Pavla Vilikovského, napríklad aj v poslednom autorovom románe RAJc je preč (2018). Proces vyrovnávania sa s ňou sprevádza otázka týkajúca sa identity: kým by som bola, bol, keby si tu bola, bol? Špecifickým a asi najhorším prípadom je dedičstvo nechcené, vnútorne neakceptované, no reálne prítomné a podieľajúce sa na utváraní habitu a totožnosti (podľa Pierra Bourdieua aj „dedičstvo dedí dediča“). Dedí aj ten, kto má pocit, že sú mu dlžní, a dedí aj to, o čo nemá záujem a čo by radšej nededil: diagnózu, dlhy, charakterové črty, podobu... Pregnantné odmietnutie takéhoto dedičstva nájdeme v dialógu otca a syna v Pereate Pavla Hrúza: „,Ak máš aspoň voľačo po mne, tak napravíš, čo sa ešte dá.‘ ,Po tebe?‘ povedal s posmechom mladík. ,Akurát ftáka a meno‘“ (Hrúz 1991: 125). Nechcené dedičstvo je jedným z leitmotívov rozprávaní Ivany Gibovej od druhej knihy Bordeline (2014) po najnovšiu Babičku© (2023) a objavuje sa aj v prózach Ivany Dobrakovovej (Bellevue, 2010). Odchádzanie predka spúšťa sebareflexiu rozprávajúceho subjektu, hľadanie odpovede na to, kým je a čo podedil. Nemusí ísť iba o tých, ktorí sa cítia ako veritelia, aj v prípade dlžníkov akceptujúcich dedičstvo po predkoch môže – ako v Medzerovom plode Veroniky Šikulovej – situácia, keď sa z dcéry stane sirota, rozhýbať ustálené identity.

Väčšinou však takéto nastavenie vzťahov sústreďuje pozornosť na odchádzajúcu alebo odchádzajúceho, súčasťou vyrovnávania dlhu je aj konvencia, podľa ktorej by pozostalý v tejto situácii mal hovoriť o tom, kto už hovoriť nemôže, a nie o sebe. Túto konfiguráciu poznáme z klasických a v prekladoch prístupných diel vymedzeného námetového okruhu, ku ktorým patria Veľmi ľahká smrť Simone de Beuavoir (1964, v češtine 1967) a Nešťastie bez želaní Petra Handkeho (1972, v slovenčine 1982). Povinnosť uskromniť sa vo vzťahu k sebe sa nevzťahuje na tých, ktorých pocit dlhu nezväzuje a nezaväzuje. Veriteľ môže hovoriť, o čom len chce, preto hovorí väčšinou o sebe. Rozprávač Striebornej metalízy slovami o sebe nešetrí, no hodnotu a zmysel diela nemožno redukovať na jeho subjektivitu. Rodia sa v miestach, kde sa pokúša o nemožné, o dialóg s otcom: „Keď sa otca pýtam, čo si pamätá z detstva, hovorí, že nič. Zo základnej školy nič. Stredná žiadna veľká sláva nebola. Pýtam sa ho na miesta v jeho pamäti, akoby som vypĺňal nejaký dotazník, ale veľa sa nedozvedám“ (Hučko 2025: 9).  

Vieme, čo pre otca znamenal syn (neveľa), nie tak je zrejmé, čo pre syna znamená otec. Odpoveď na túto otázku sa napokon týka aj elementárnej motivácie rozprávania. Prečo syn aspoň z času na čas navštevuje v ústave otca, ktorému evidentne nič nedlží? Aj u Hučka sa stretávame s motívom nechceného dedičstva. Má podobu potenciálne dedičnej sklerózy multiplex, obavy v súvislosti s prvým príznakom, ktorým môže byť slabnúca pamäť, sú explicitne vyjadrené hneď na začiatku knihy: „Dlhšie si všímam, ako sa mi zhoršuje pamäť […] Vymýšľam spôsoby, ako si pamäť zlepšiť, akoby to bol stroj, ktorý stačí len znovu namazať“ (Hučko 2025: 9, 11). Menej zrejmým symptómom príbuznosti medzi otcom a synom je ich vzťah k ženám. Priamočiara odpoveď na synovu otázku, na čo otec minul nemalé peniaze zarobené v 90. rokoch – „,Na jebačku,‘ zachrčí a rozosmeje sa“ (Hučko 2025: 74) – má inú výrazovú kadenciu než s citom podaný prehľad rozprávačových vzťahov, no aj ten nevdojak naznačuje hĺbkovú príbuznosť medzi mužmi dvoch generácií. Pre Hučkovho hrdinu sa otec stáva napokon akýmsi médiom sebaporozumenia. Aj keď otec nebol otcom v čase, keď ním mohol a mal byť, syn v závere jeho života svoju úlohu aspoň do určitej miery spĺňa. Dokáže sa bezmocného sploditeľa zastať a spolubývajúceho, ktorý mu ubližuje, potrestať: nenechá sa uväzniť v póze ukrivdeného. Pôsobivý je zmierlivo katarzný záver Striebornej metalízy, keď rozprávač aspoň v predstave dopraje otcovi odlišný „odchod“ z ústavu než ten, ktorý ho nevyhnutne čaká. Nie je to predstava „iného“ otca, je to otcova predstava o sebe samom, ktorú syn akceptoval bez toho, aby sa s ňou stotožnil.

Literatúra:

Čechov, Anton Pavlovič: Poviedky II. Preložila Zora Jesenská. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953.

Hučko, Tomáš: Strieborná metalíza. Bratislava: BRAK, 2025.

Hrúz, Pavel: Pereat. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1991.

Kol.: Krátky slovník slovenského jazyka. Bratislava: Veda, 1987.

Zvoláneková, Tímea: Muž pre 21. storočie? In: Platforma pre literatúru a výskum, 4. 2. 2026 [online, cit. 2026-04-22]. Dostupné z https://plav.sk/node/386

(Vladimír Barborík pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)