Plav

Meno Karlos Kolbas nie je v slovenskom literárnom kontexte neznáme. Tento osobitý autorský hlas už v predošlej dekáde opakovane rezonoval vo viacerých literárnych súťažiach (vrátane niekoľkonásobnej účasti v prestížnej súťaži Poviedka). Na jeseň 2025 sa na policiach kníhkupectiev objavila už druhá kniha tohto rodeného Popradčana. Zbierka krátkych príbehov Zmar predstavuje pomerne neštandardný, avšak zmysluplný redakčný krok. Spája v sebe jedenásť nových próz písaných v rozpätí rokov 2020 – 2025, doplnených o kompletnú reedíciu spisovateľovej prvotiny Všetko alebo znič (2020). Zo strany vydavateľa ide najmä o splatenie distribučného dlhu voči textom, ktoré sa v dôsledku prepuknutia celosvetovej pandémie nemali možnosť dostať do širšieho povedomia verejnosti. Čitateľovi (a pochopiteľne i samotnému recenzentovi) takéto „dvojvydanie“ ponúka predovšetkým jedinečnú príležitosť sledovať kontinuitu autorovho tvorivého vývoja.

Súbor Kolbasových príbehov možno čítať ako prepracovanú mapu sociálnej periférie Slovenska, do ktorej autor v priebehu rokov zaznačuje čoraz jemnejšie vrstevnice. Debutová kniha Všetko alebo znič vovádza čitateľa do mikrosveta hladových dolín poznačených materiálnym nedostatkom, alkoholizmom a v najvyhranenejších prípadoch každodenným bojom o holú existenciu. Zmar sa do tohto priestoru navracia, no popri pochopiteľnom opakovaní niektorých motívov (avšak bez náznakov recyklácie predtým využitých námetov) ho zároveň významným spôsobom rozširuje. Súbežne s dôverne známym prostredím dysfunkčných domácností, náročnej manuálnej práce bez adekvátneho ohodnotenia či dedinskej rezignácie na akúkoľvek víziu lepšieho života vstupujú do Kolbasových krátkych próz komplexnejšie podoby spoločenského úpadku (obchodovanie s odcudzeným či ilegálnym tovarom, ekonomické vykorisťovanie, organizované zločinecké skupiny operujúce v zahraničí).

Jedným z najvýraznejších atribútov Kolbasovej literárnej tvorby je spôsob, akým pracuje s hrdinami svojich príbehov. Naprieč oboma zbierkami sa organicky vytvára široké zoskupenie postáv, ktoré sa neraz ocitajú na okraji záujmu spoločnosti. Ťažko pracujúci robotníci, alkoholici, ľudia bez domova, starnúci občania či zástupcovia mladej generácie neschopní vymaniť sa z prostredia, do ktorého sa narodili, zosobňujú iba zlomok pozoruhodného panoptika. Napriek nespornej rozmanitosti však zásadnú časť Kolbasových protagonistov spája hlboká vnútorná únava a otupenosť plynúca z pretrvávajúceho kontaktu s biedou, násilím či existenčnou neistotou.

Navzdory výraznej sociálnej determinácii Kolbas svoje postavy neredukuje na prosté symboly úpadku. Aj zdanlivo najviac zlomení či odpudiví jednotlivci oplývajú istým stupňom charakterovej ambivalencie. Autor sa nesnaží svojich hrdino v ospravedlňovať či vyvolať neautentické pochopenie ich konania, no zároveň ich neodsudzuje ani sa im s lacnou nadradenosťou nevysmieva. Práve v tejto vecnosti a schopnosti zachytiť človeka ako produkt prostredia presahujúci hranice jednoduchých stereotypov spočíva jedna z kvalít jeho písania.

V súvislosti s kreovaním charakterov sa ako príznačná zároveň javí skutočnosť, že svet poviedok oboch súborov próz zostáva výrazne maskulínnym priestorom. Ženské postavy sa síce objavujú v prevažnej časti poviedok, často však existujú skôr v úzadí mužských zlyhaní; ako ich tiché či rezignované pozorovateľky (poviedky Bezmocnosť a Syn), alebo osoby nútené znášať dôsledky ich konania (poviedka Gazda).

Jedným z opakovane sa vracajúcich motívov Kolbasovho prozaického sveta je prítomnosť otcovskej autority a postupná deštrukcia tohto archetypu. Zatiaľ čo zbierka Všetko alebo znič ešte prináša v úvodnom príbehu Kraksňa fragmenty nostalgie za otcom ako všeobecne váženým „pánom majstrom“, tento pozitívny obraz sa v kontexte celého diela stáva skôr ojedinelým úkazom. Už v knižnej prvotine sa otcovia prejavujú predovšetkým ako nositelia pokrytectva a latentnej agresivity (poviedka Ističe), prípadne stelesňujú cynický obraz nezáujmu o citové potreby svojich potomkov (poviedka Najväčšia).

Pokračujúci rozklad otcovskej figúry napokon kulminuje v zbierke Zmar. Protagonista príbehu Gazda už otvorene legitimizuje násilie voči vlastnej manželke spomienkou na otca, ktorý riešil nezhody s matkou fyzickým násilím. Biologické puto sa v poviedke príznačne nazvanej Otec redukuje na mrazivo pragmatické pašovanie mŕtveho tela vlastného rodiča, čo je dôsledok otcovho celoživotného egoizmu vo vzťahu k synovi. Vyvrcholením tejto línie je krátka próza Deti, v ktorej Kolbas odkrýva najtemnejšiu podobu rodičovského dedičstva – prenášanie dôsledkov zlyhaní otcov na ďalšie pokolenie. Dôležitý kontrapunkt k vrcholiacemu zmaru však predstavuje text Všechsvätých, ktorého ústredný hrdina symbolicky pri hrobe svojho otca – agresívneho alkoholika, ktorý sa mu nepokúsil odovzdať nič iné než vlastnú nevraživosť voči svetu – vedome pretrháva reťazec generačnej nenávisti.

Ak témy Kolbasovho rozprávania označíme bez zbytočných rozpakov ako drsné, potom jazyk, ktorým ich predostiera, je priam chirurgicky presný a zbavený literárnej vaty. Autor rezignuje na okázalú ornamentálnosť či lyrické opisy; jeho štýl je priamočiary a lakonický. Vety sú krátke, opisy neraz úsporné, čo dodáva textu prirodzený spád a pocit pretrvávajúceho napätia. Miestami takýto spôsob prezentácie udalostí vyvoláva dojem, akoby sa i samotná forma snažila cielene zhmotniť osudy ľudí, v ktorých cyklickej rutine nie je popri napĺňaní bazálnych životných potrieb priestor na zbytočné slová.

Dominantným stavebným prvkom poviedok sú autentické a úderné dialógy. U autora, ktorého vlastný profesijný život je spätý s prostredím robotníkov, možno sledovať mimoriadny cit pre vyjadrovanie „bežného“ človeka. Postavy len málokedy hovoria spisovne. Ich bežným dorozumievacím prostriedkom je jazyk plný slangu, nárečových prvkov a pochopiteľne i vulgarizmov. Hrubé výrazy však úlohu lacnej provokácie plnia iba zriedka; sú predovšetkým organickou súčasťou každodennej reality a prirodzeným komunikačným kanálom pre sprostredkovanie hnevu, cynizmu, frustrácie.

Nezanedbateľnou súčasťou formy je naturalistické poňatie vybraných scén. Či už ide o vierohodný opis posledných chvíľ života hydiny na dedinskom dvore (poviedka Pajko) alebo groteskne degradované sexuálne zblíženie (poviedka Bez mena), autor sa explicitným, no v kontexte samotného rozprávania nie samoúčelným obrazom brutality a telesnosti nevyhýba. Práve kombinácia jazykovej strohosti, vizuálnej surovosti a dôsledne civilného rozprávania utvára osobitý charakter Kolbasovej prózy. 

Vydavateľské spojenie debutu Karlosa Kolbasa s jeho novinkou Zmar predkladá čitateľovi mimoriadne sugestívny náhľad do prostredia tunajšej sociálnej a neraz i morálnej periférie. Autor sa v tomto zväzku definitívne etabluje ako zručný pozorovateľ a nekompromisný analytik regionálneho marazmu. Ojedinelé momenty, v ktorých sa uchyľuje k príliš schematickému budovaniu konfliktov a miestami balansuje na hranici trilerového klišé (poviedka Deti), síce jeho prózam sporadicky uberajú z inak presvedčivej civilnosti, jadro Kolbasovej tvorby však naďalej spočíva predovšetkým v mrazivo presnom zachytení rozkladu hodnôt, životných istôt a medziľudských vzťahov.

(Dávid Roth je doktorand na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach.)