V ôsmich prózach knihy Kvety & Klobásy Jana Micenková píše o ľuďoch s priveľkými očakávaniami, nerealistickými životnými víziami a so zjednodušujúcimi predstavami o svete. Takto vybavené postavy tvrdo narážajú na realitu a ich životy sú v neustálom napätí, živenom prepiatym individualizmom až egocentrizmom a komunikačnými skratmi, často sú zvýrazňované rozdiely v ich životnej situácii, spoločenskom postavení a predpokladaných rolách žien a mužov. Nečudo, že Micenkovej prózy v jadre zhodnocujú možnosti, ako toto napätie priebežne uvoľniť, zmierniť ho, alebo mu rovno uniknúť – ako „si dopriať“. Je to široká škála od pitia alkoholu, prejedania sa a súlože cez ohováranie, podvádzanie, odsudzovanie druhých až po postupnú duševnú dezintegráciu.
Micenkovej kniha nie je práve emblémom pozitívneho myslenia. Na viacerých miestach paroduje jeho zásady, ich skratkovitosť a pohodlnú plochosť, ako aj terapeutický newspeak, vhodný na ospravedlnenie akéhokoľvek morálne sporného konania. Brilantne ho zosobňuje napríklad v poviedke s dlhým názvom Denník tehuľky alebo prísľub blížiacej sa apokalypsy záchodový chrobáčik Feri, ktorý tehotnej žene, zmietajúcej sa v čoraz intenzívnejšom mentálnom nepohodlí, poskytuje útechu a rady, ako inak, v angličtine, univerzálnom jazyku terapie. Navyše, protagonisti sú často pudoví, iracionálni, impulzívni a pripravení vynášať súdy o svete. Prózy zobrazujú životné momenty, v ktorých sa predstavy o sebe a medziľudských vzťahoch nezvratne rozkladajú a problematizujú. Každý príbeh v knihe sa v určitej chvíli zvrtne a životné plány postáv sa skomplikujú: partia rodín na dovolenke pri Vranovskej priehrade zisťuje o svojich kamarátoch nelichotivé skutočnosti; muž si zariadi život s mladou milenkou, no paranoja z toho, že ho vlastná dcéra odhalí, mu prekazí radosť; žena sa v zlom životnom období skontaktuje so spolužiačkou zo strednej školy, len aby prišla na to, že spolužiačka, bývalá šermiarka, sa má ako na potvoru lepšie ako ona; muž sa dostane do mileneckého pomeru so zaopatrenou ženou z Bruselu, ktorá klame o rozvode s manželom.
Práve v poslednom menovanom príbehu, poviedke Nantes, rozprávač zhodnotí správanie svojho zamilovaného kamaráta nasledovne: „Nemal chlapec absolútne predstavu, do čoho ide, videl len tú sladkú víziu budúcnosti, že s ňou bude konečne naplno, nevedno kde a za akých podmienok, ale neriešil, všetko vytesnil. A keď som sa ho zas snažil uzemniť, nech sa neteší priskoro, utekal nasratý preč, vraj nech si nechám svoje rozumy a radšej sa pozriem na seba, ako som dopadol“ (s. 60). Idealizáciu vzťahu a strácanie ilúzií Micenková podčiarkuje aj zvolenou formou, keď rozprávanie priznane kopíruje klišé romantických komédií, aby ich následne opakovane zhadzovalo skutočnými implikáciami mimomanželského vzťahu – po vášnivom milovaní prichádza precitnutie, odťažitosť, plač, melanchólia, výčitky svedomia zo zrádzania rodiny. Happyend sa však nekoná – princípom všetkých Micenkovej textov je gradácia situácie do absurdných rozmerov, v tomto prípade pri definitívnom rozchode muž ženu zbije v kaviarni a poprosí rozprávača, aby ho nabudúce radšej vzal do bordelu.
Napokon o tom, že autorka vedie svoje postavy k stretu s realitou nemilosrdne pevnou rukou, svedčia už pomenovania, ktorými sa medzi sebou častujú: stretávame dospelé „puberťáčky“ (s. 19), „nadržaných trtkov“, „zúfalkyne“ (s. 21), „chudery“ (s. 25), „hipisáka v duši“, o ktorom si ostatní myslia, že je „suchár z korporátu“ (s. 40), „nudné pindy“ (s. 48), muž je „naivko“ a „hlupáčik“ (s. 60), pretože sa zamiluje do vydatej známej, ktorá sa správa „ako rozkekešená osemnástka“ (s. 62) a vyzerá „fantasticky, nie ako zakríknutá východoeurópska sedliačka, čo si nechá za lacno napichať pery, a pritom jej slama trčí z lodičiek“ (s. 61). A tak ďalej, v podstate bez zmeny pokračuje to, čo možno považovať za Micenkovej literárny modus operandi: spájanie výsmechu zo stratených existencií s úsilím pochopiť ich. Pod povrchom škodoradostných invektív sa však skrývajú prieniky k hlbšej vnútornej kríze jednotlivých ľudí.
Tento princíp sa zrkadlí už v názve diela. Nie je to len pomyselný surrealistický stret dáždnika a písacieho stroja na pitevnom stole. Vzhľadom na autorkinu záľubu v odkazoch na rôzne hudobné žánre si vypomôžeme možnosťou, že názov je narážkou na kapelu Guns & Roses, na jej dobovo príznakovú zmes cock-rockovej maskulínnej hudobnej energie a feminínneho imidžu a sexepílu. Micenková podobne avizuje záujem o prechody medzi extrémami, ktoré zobrazuje ako prirodzený pohyb: od krehkosti a krásy k surovosti a, povedzme, mäsitosti, od života a rastu k mŕtvolnosti a pohlcovaniu. Jednoducho, postavy knihy žijú zväčša životy, v ktorých krehkosť a hľadanie zmyslu a poriadku narážajú na hrubú až grotesknú telesnosť, na strojovo a priemyselne spracované nezdravé zážitky. Stereotypná jemnosť kvetu a vulgarita klobásy ohlasujú tiež jeden zo základných konfliktov knihy, vykresľujúci medziľudské vzťahy s dôrazom na mužskú i ženskú osobitosť. Hoci Micenkovej postavy dokážu byť bez ohľadu na rod totožne prízemné, cynické a stratené, líšia sa práve očakávaniami a životnými víziami, zreteľne určenými napríklad rodovými stereotypmi či spoločenskými rolami, ktoré sa napokon úplne rozkladajú. Muži, hnaní vpred hlavne libidom, často neuspejú, ich pochybne vytvorené idyly sa naštrbujú; ženy zlyhávajú ako matky a spravidla s tým nedokážu nič spraviť ani pri najlepšom vedomí a svedomí. A u všetkých bez výnimky sa napokon naštrbia pocity dostatočnosti a kontroly nad vlastnými životmi.
Micenkovej texty azda nemajú ambíciu obyčajnej generačnej diagnostiky. Obklopuje ich však nezameniteľné čaro mileniálskeho jazyka (v knihe ho až bolestivo presne reprezentuje nadužívaný hešteg) a stereotypných charakteristík, ktoré možno z rôznych zdrojov sploštiť do pojmov ako súťaživosť, cieľavedomosť, odolnosť, podnikavosť, opatrnosť či liberálnosť. Všetky tieto vlastnosti v Micenkovej podaní ústia do slepej uličky bezmocnosti a vyhorenia a premieňajú sa na register vyhrotene negatívnych čŕt, ako sú zlosť, lenivosť, zatrpknutosť, frustrácia, neprajnosť, škodoradosť a podobne. Napriek tomu Micenková v určitých momentoch ukazuje, že protivenstvo osudu a najmä ostatných ľudí nemusí človeka zmeniť na rozháranú, bezmocnú a zlomyseľnú bytosť. V poviedke Niečo o Eve protagonistka Lena aspoň trochu scitlivie voči sebe, keď o kamarátke zo strednej školy zisťuje, že žije skromný, no šťastný život v Anglicku podľa svojich predstáv a bez prehnaných ambícií.
V úplnom závere knihy v poviedke Road to Nowhere po tom, čo matka uloží svojho malého syna spať a fajčí marihuanu na balkóne, nasleduje úryvok z textu piesne kapely Talking Heads: „Well, we know where we’re goin’ / But we don’t know where we’ve been / And we know what we’re knowin’ / But we can’t say what we’ve seen / And we’re not little children / And we know what we want / And the future is certain / Give us time to work it out / Yeah“. Úvodné verše piesne spieva viacero hlasov bez hudby na spôsob chorálu: akoby Micenková chcela, aby sme tak počuli naraz hlas každej rezignovanej a porazenej bytosti, ktorá si fatalisticky hľadá svoje nové miesto vo svete. Životnú zmenu v poviedkach knihy sprevádza vedomie tlaku na nájdenie životného zmyslu a súčasne túžba po bezstarostnosti. Postavy mileniálov možno majú v knihe problém vyrovnať sa s tým, čo má prísť, život vedú z nohy na nohu a čelia nečakaným prekážkam. Micenková ich nemilosrdne podpichuje, no neodpisuje ich a nerozdáva hodnotiace znamienka. Na to je ako spisovateľka predsa len dostatočne vnímavá.
(Viliam Nádaskay je literárny kritik, básnik a prekladateľ, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave.)
- prečítané 108x
