Plav

Počas pätnásťročnej autorskej prítomnosti na slovenskej literárnej scéne si Maroš Krajňak vybudoval špecifickú pozíciu. Na jednej strane ide o autora napospol rešpektovaného literárnou kritikou, ale zároveň stále situovaného tak trochu mimo centra širšej pozornosti. Krajňakove prózy nie sú vnímané ako tie, ktoré zásadne určujú trajektóriu súčasnej slovenskej prózy, ale ani ako také, ktoré ju len mechanicky nasledujú. Pohybujú sa skôr na jej okraji, ako tichá, striedmo využívaná, ale stále zmysluplná alternatíva.

Napokon, topos okraja ako priestoru, ktorý generuje iné, alternatívne možnosti vnímania sveta, tematizuje Krajňak aj vo svojich prózach. Od debutu Carpathia situovaného do hraničného karpatského areálu, až po najnovšiu prózu Situácia dezolácia, ktorá si po tú svoju perifériu zašla ešte oveľa ďalej – až do Himalájí. Tie sa pre túto knihu stali kontrapunktom mestských centier, v ktorých sa v civilnom živote bežne pohybuje sám autor aj väčšina jeho čitateľov. Čo sa teda aktuálne skúma v Krajňakovom znovu využívanom laboratórnom prostredí horskej periférie, tentoraz amplifikovanej až do podoby najvyšších, najvzdialenejších a najťažšie prístupných priestorov?

Zdanlivo jednoduchý návod na čítanie nám hneď na úvod dáva sám autor. Predradil ho pred vlastný text prózy a zmestil sa mu do jednej vety: „Táto fikcia je beznádejným morálnym apelom“ (s. 3). Samozrejme, autorská interpretácia nemusí byť nutne aj interpretáciou čitateľovou. Spochybnená môže byť aj sama intencia takéhoto návodu, veď aj on môže byť vnímaný ako súčasť fikčného sveta prózy; môže skôr produktívne zavádzať či problematizovať vyznenie nasledujúceho príbehu, ako byť jeho priamym vysvetľovaním. V tomto prípade je autorské označenie vlastného textu za morálny apel tým všetkým naraz. Svojou podozrivou jednoznačnosťou skutočne upozorňuje na riziko zjednodušujúcich výkladov a automaticky vedie k úvahe, že prozaická výpoveď bude určite oveľa komplikovanejšia a významovo vrstevnatejšia než predkladané zjednodušenie do krátkej vety pred textom. Lenže napokon v samotnom texte k akémusi svojráznemu morálnemu rámcovaniu príbehu naozaj dôjde, takže je potrebné brať ten návod aj doslovne, vážne, vrátane tej beznádejnosti, ktorú vopred avizuje.

Že je to už teraz celé akési čudne komplikované a tak nejak zauzlené samo do seba? Áno, je – a ešte len bude. Vitajte v prozaickom svete Maroša Krajňaka, pre ktorý je takáto významová zauzlenosť poznávacím znamením. Hneď ďalšou čitateľovou otázkou by teda mohlo byť, či sa mu oplatí investovať svoju energiu do neľahkého rozpletania takto pevne zatiahnutých významových uzlov. A aj tu je odpoveďou áno. Krajňak totiž prináša komplikovanú, často protirečivú a vždy recepčne náročnú, no zároveň aj poctivú a hlbokú správu o stave súčasného sveta. O svete, ktorý sa vymkol z kĺbov, a je preto natoľko groteskne pokrivený, že ho nie je ani možné opísať jednoducho.

To napokon naznačuje aj ďalší, jemnejší – a preto aj dôveryhodnejší – signál, ktorý prichádza tentoraz z názvu Krajňakovej knihy. Nejde tu ani tak o aktuálne v spoločnosti nadužívané slovo dezolát či dezolácia (i keď aj to potom v knihe príde), ako skôr o nesprávnu gramatickú väzbu dvoch slov názvu. Vyosené slovné spojenie Situácia dezolácia je predzvesťou všetkého ostatného vyosenia, bolestivého vykĺbenia jazyka, myslenia i cítenia postáv, ale aj spoločnosti, ktorá ich stvorila a ktorú tvoria oni.

Tými postavami sú traja Slováci s čudnými menami Žabo, Hača a Kucur na ceste do vzdialených Himalájí, kam si privážajú samých seba, svoju životnú skúsenosť aj svoje myšlienkové stereotypy. Príbeh sa teda odohráva kdesi v diaľke, stále však odkazuje na blízku spoločenskú situáciu videnú očami domácich protagonistov. Priestor nevšednej exotiky je naplnený banálnou každodennosťou importovanou z tunajších pomerov. Zážitok z nového zemepisného priestoru sa nijako neprepisuje do intaktného vnútorného priestoru postáv, nemení ich témy ani perspektívy. Na rozdiel od predchádzajúcich Krajňakových próz, v ktorých prírodné prostredie významne pôsobilo na postavy a spoluutváralo ich príbehy, tu ani exoticky výrazná príroda Himalájí nijako nezasiahne ľudí, ktorí sa po nej dočasne pohybujú. Títo cestovatelia sa do cudziny vyberú vlastne len preto, aby nás presvedčili o zbytočnosti svojej cesty. Pretože ani tá – v rozpore s kultúrnou tradíciou – nie je spôsobom poznávania; je naopak len ďalším potvrdením, či dokonca zvýraznením, prehĺbením zmätku a nepochopenia.

Postavy tejto prózy sú síce slovensky svojrázne, ale ich životné príbehy i tak ašpirujú na univerzálnosť. Nadnárodný rozmer majú napokon aj intertextuálne odkazy, ktoré spájajú významovú vyprázdnenosť súčasného sveta, reprezentovaného Krajňakovými putujúcimi postavami, s nonsensovou tradíciou svetovej literatúry. Linky vedúce ku Kafkovi, Jerofejevovi či Beckettovi ukazujú, že dnešný svet bez zmyslu nie je ani len nový a originálny, že je len pokračujúcou recykláciou nezmyselnosti zaznamenávanej už v predchádzajúcich generáciách.

V takomto nezmyselnom svete nemôže čitateľ očakávať, že na všetky svoje otázky dostane dobré, či aspoň zrozumiteľné odpovede. Nemusí byť teda celkom jasné, prečo sa títo traja cestovatelia napriek zjavným rozporom vydávajú spolu na dlhú a náročnú cestu. Nemusí byť zdôvodnený ani výskyt niektorej z ďalších postáv, ktorá sa na himalájskych cestách podchvíľou zjaví a potom sa zasa nenávratne stratí. Mätúco môže pôsobiť aj množstvo inotajných kontextuálnych odkazov, ktoré si pre plné porozumenie žiadajú prijímateľa s mimoriadne širokým registrom znalostí z najrôznejších oblastí. Takýmto nevyhnutne potrebným kľúčom môže byť napríklad znalosť dejín slovenského horolezectva. Jedna z postáv totiž na viacerých miestach románu mantricky opakuje pre mnohých čitateľov iste nezrozumiteľnú vetu: „Zolo je kokot, kokot je to, nie svetová horolezecká legenda!“ (s. 15, 69). Žiadna postava Zola sa tu nevyskytuje a inak ako čistú absurditu dokážu tieto opakované zvolania postavy prečítať len tí, ktorí vedia, ku ktorej reálnej osobnosti odkazujú. A, samozrejme, aj pri tejto znalosti pôsobí toto Hačovo zvolanie absurdne – len iným spôsobom. Celkovo však platí, že ak máte k dispozícií aspoň niekoľko takýchto kľúčov ku kontextuálnym odkazom, pochopíte pri tých ostatných aspoň to, že sú to odkazy.

Táto občasná nejasnosť, nezrozumiteľnosť, nekomunikatívnosť prózy dáva čitateľovi možnosť cítiť sa podobne ako jej protagonisti. Spolu s nimi zažíva vyosený svet, svet chaosu v ich hlavách. A tiež deštrukciu jazyka spojenú s deštrukciou komunikácie, ale aj myslenia, pretože len prostredníctvom jazyka sme schopní myslieť. Postavy sa tu potkýnajú o svoj vlastný jazyk. Nejde o to, že je to jazyk často hrubý či až vulgárny, ale najmä, že je až bolestivo nepresný. Jazyk je jedným z limitov postáv, obmedzuje ich svet. Hača nielenže neovláda cudzí jazyk, ktorým by sa dokázal dohovoriť v zahraničí, ale ani vlastný jazyk, v ktorom by mohol komunikovať s blízkymi, či aspoň so sebou. Ešte aj vo vulgárnom povzdychu k sebe samému je jeho jazyk vyosený: „Čakáme tu jak na toho kokota, zamrmlal spoza ťažkého stola Hača...“ (s. 18). Dekonštrukcia jazyka ako gramatického systému tak úzko korešponduje s dekonštrukciou celého vnútorného sveta postáv. Výsledkom sú ničím nekorigované opakované zvolania adresované okoliu i sebe: „Ja som tu Boh, ja som tu niekto! Ja som tu Boh, ja som tu niekto! Presviedčal Hača seba i okolie...“ (s. 9). A jazyk tu napokon zlyháva aj ako nástroj umenia. Divadelník Žabo si počas himalájskeho výstupu píše v duchu svoju absurdnú drámu inšpirovanú nielen Čakaním na Godota, ale najmä aktuálnymi bizarnými zážitkami so svojimi spolucestujúcimi, skúsenosťou z „obkľúčenia hlupákmi“ (s. 52). Jeho divadelná hra ostáva napokon nenapísaná a nezahraná, zomiera spolu so svojím potenciálnym autorom. Žialiť za ňou však zrejme netreba – ak by sa aj realizovala, z jej fragmentov sa dá sa predpokladať, že by sa ani ona nestala skutočne vysvetľujúcou správou o stave sveta.

Vysvetliť si svet, ba vlastne ani len svojich spolucestujúcich, totiž nedokáže ani sám Žabo. Pokúša sa ich najprv pochopiť, potom nimi pohŕda, neskôr sa ich pokúša napísať. Až napokon títo „dezoláti“ (s. 31) veselo prežijú pekný výlet do hôr, kým on, samozvaná morálna a intelektuálna autorita, hlúpo a nezmyselne zomiera – bez akéhokoľvek vplyvu nielen na stav sveta, ale aj na vlastný osud. Pretože aj potreba byť dobrým a morálnym sa v dnešnom vyosenom svete musí zákonite groteskne pokrútiť do niečoho úplne iného, ako bolo pôvodne zamýšľané.

Jediným zdôvodnením diania v tejto knihe je teda bezdôvodnosť. Je to bezdôvodnosť myslenia postáv, ich výrokov, ich presvedčení, prežívania každodennosti, ale aj dôležitých existenciálnych momentov – vrátane ich smrti. Náhodné zabitie hlavnej postavy, ktorá si ho ani post mortem nevie ozmyselniť, sa ukáže byť aj pointou celej knihy. Náhodná pritom nie je len smrť; náhodný a chaotický je aj myšlienkový kontext, ktorý by ju mohol filozoficky či religiózne rámcovať: „Vo veku náhodne zníženom na Kristove roky skoná ateista Žabo, no po vzore Ježiša ho nestihne vzkriesiť Hača, z pohľadu evanjelia chaos, na ktorý bude treba zabudnúť“ (s. 101).

Ak tomuto svetu dominuje náhoda ako dianie bez zmyslu, tak omyl sa zasa ukazuje byť jeho jediným organizačným prvokom: „Hača s jeho Holiday Personality Syndrome je omyl, omyl, ako v jeho videní Slovensko, bolo omylom Haču pred chvíľou provokovať, ísť s nimi dvomi do Himalájí bol omyl, omyl potrvá ešte veľa dní“ (s. 23). Nič tu nie je v poriadku, nič nie je také, ako má byť. A ak si práve hlavná postava za svoje neporiadne moralizovanie napokon v tomto svete omylov vyslúži najvyšší trest, tak sa spolu s ňou môžeme len bez odpovedí pýtať, či je aspoň ten trest v nejakom zmysle zaslúžený, či je to vôbec trest a kto či čo si to vlastne osobuje právo trestať.

Tu už má Krajňakov text azda aj ambíciu presahovať ironické komentovanie súčasnej slovenskej či akejkoľvek inej spoločenskej reality smerom k metafyzike – stále ju však decentne prekrýva hravou i desivou absurditou. Ak je Žabo v podstate iracionálne potrestaný za svoj ne-skutočný zločin, tak jeho vrah trestu za svoj skutočný zločin spoľahlivo uniká. A to reálne, operatívnym vstupom do ruskej armády, ale tiež symbolicky: „Doobeda, v deň po Žabovej smrti, sa vrah zobudil s čistými rukami, pred spaním sa umyl v rybníku“ (s. 120). A aby tých mätúcich neporiadností, omylov a falošných zdôvodnení nebolo málo, tak ešte aj posledné vysvetlenie tohto posledného činu knihy je hoaxom, konšpiráciou, za pravdu vydávanou nepravdou. Len tentoraz rozprávanej z druhej strany: „V kontexte je nevyhnutné dodať, že červenoarmejec s revolverom bol prastarý otec Žabovho vraha, bol a bol a bol, taká je od Žabovej smrti pravda a pravde treba veriť“ (s. 123). V až takomto svete nepravdivých právd to podľa Krajňaka dnes žijeme!   

(Peter Darovec prednáša slovenskú literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.)