Plav

Hoci Víťo Staviarsky vydal svoju prvú knihu až vo veku štyridsaťsedem rokov (2007), už skoro dve desaťročia ostáva možno menej okázalou, no nespornou stálicou súčasnej slovenskej literárnej scény. Dokazuje to aj skutočnosť, že päť z jeho siedmich próz bolo nominovaných na cenu Anasoft litera a s románom Kale topánky (2012) ju aj vyhral.

Jeho ostatná knižka Motýľovci sa síce do finálovej desiatky minulý rok nedostala, no získala Cenu René, udeľovanú študentmi vybraných gymnázií a stredných škôl. V kontexte dominujúcich trendov čoraz vyčerpanejšieho a čitateľsky vyčerpávajúceho egocentrického autobiografizmu súčasnej slovenskej literatúry je zaujímavé všimnúť si, že mladí čitatelia ocenili príbeh, komplexnosť postáv a „úsporný, presný a prístupný jazyk“, ale aj tematizovanie sociálnych problémov. Sú to vlastne konštanty písania Staviarskeho, ktorý je autorom pútavo vyrozprávaných príbehov odohrávajúcich sa na periférii – spoločenskej aj regionálnej – v prostredí rómskych osád, regionálnych jarmokov a sociálne slabších vrstiev.

V centre diania prózy Motýľovci, rozsahom skôr roztečenej poviedky, je zmiznutie malého chlapca Paľka Motýľa. Dej je situovaný do prostredia východoslovenského vidieka deväťdesiatych rokov. Rozprávaniu dominuje „špinavý“ realizmus, dedina opisovaná v tejto próze má k idyle ďaleko. Sprostredkujú ju torzá prednovembrovej minulosti – rozpadnuté družstvo, morózni a spustnutí muži bez práce, tráviaci čas opíjaním sa v miestnej nevábne vyzerajúcej krčme („na terase, pod strieškou z laminátu drevené stoly, popolníky z plechu“, s. 7) a zanedbávajúci svoje rodiny. V pozadí sú prítomné aj symptómy novej doby, napríklad ambiciózny starosta mediálne sa priživujúci na miestnej tragédii. Staviarskeho vidiek viac ako živú sociálnu skutočnosť predstavuje deziluzívny stereotyp ustálený v slovenskej literatúre posledných desaťročí. Sociálna dimenzia obrazu tvorí skôr kulisy rozprávania sústredeného na budovanie atmosféry a príbehu s tajomstvom, pričom práve tu sa naplno prejavuje autorov presný a účelný, pritom však úsporný štýl.

Rozprávačom príbehu je starý mládenec Štefan, ktorý rozširuje rady typických ja-rozprávačov Staviarskeho próz, nesebastredných a zdanlivo nezainteresovaných pozorovateľov udalostí. Tentoraz však autor svojho rozprávača ozvláštňuje a zvýrazňuje jeho nekompatibilnosť s prostredím. Štefan je outsiderom a sám sa charakterizuje ako „čudný“. Je vysokoškolsky vzdelaný, radšej trávi čas v knižnici ako v krčme, „nevie to so ženami“ a „pije ako baba“. V porovnaní s ostatnými Staviarskeho rozprávačmi je neurastenický, plačlivejší, možno až sebaľútostivý. Okrem toho, že nenapĺňa normy, ako sa podľa predstáv okolia má správať správny chlap (to ho vníma ako „inžinierika“ a „povaľača“), máva predtuchy a sny a je psychicky labilný. Jeho minulosť v podobe stigmatizujúcich mentálnych problémov a pobytu na psychiatrii je odkrývaná len postupne. Na druhej strane ho jeho „zvláštny dar“ a empatia, najmä so ženskými postavami, pripomínajúca lakonického rozprávača prózy Záchytka, čoraz viac vťahujú do pátrania po malom chlapcovi z dysfunkčnej rodiny Motýľovcov, stíhanej, ako sa postupne vyjavuje, dedičným trestom za konanie otcov.

Knižka sa (aj textom na zadnej strane) prezentuje ako baladický príbeh a práve epizódy s vidinami a snami a navodzovanie tajomnej atmosféry a osudovosti tento aspekt podporujú. Fantazmy – zlovestné predtuchy, sny predvídajúce udalosti, tajomná žiara spod zeme – prenikajú do realistického rozprávania, no nijako zvlášť ho nenarušujú. Týmto postupom pripomenú Staviarskeho Motýľovci prózu Stanislava Rakúsa Telegram alebo poviedky Milana Zelinku.

Netypická pre Staviarskeho je výrazná melanchólia prenikajúca textom, opakujúca sa reflexia pominuteľnosti všetkého reprezentovaná motívom ruín, ktorá miestami pôsobí prekvapujúco manieristicky: „Človek zostarne a umrie. Sme na svete iba chvíľu a strašne sa trápime. Aj tak sa všetko prepadne do pekla. Na kopci za dedinou sa črtala zrúcanina hradu. Kedysi ho postavili mocní páni. Čo z neho ostalo? Ruiny“ (s. 41); „Občas, keď sedím v izbe, oko mi padne na Motýľov dom. O pár rokov z neho bude ruina. [...] Všetko sa pominie. Všetko sa valí kamsi do čerta. Aj človek sa pominie. Na bolesť a trápenie sa zabudne“ (s. 90).

Staviarskeho príbeh sa odohráva vo svete pozostatkov zbavenom radosti a životného naplnenia. Výrazne sa to ukazuje aj pri jeho mužských postavách, ktoré v žiadnom prípade nie sú hlavami či ochrancami svojich rodín, ale bezperspektívnymi alkoholikmi, nevľúdnymi chamtivcami, ktorí svojím konaním priamo alebo nepriamo spôsobujú rodinné tragédie. Oproti tomu Staviarskeho ženy sú tichými martýrkami, či už je to matka Paľka, Mária, zronená stratou syna a mužovým pijanstvom, alebo Tereza, pracujúca v dedinskej knižnici a starajúca sa o svoje postihnuté dieťa, ktorá sa stáva objektom Štefanovho nemotorného erotického záujmu. S utiahnutým rozprávačom sa zbližujú pre jeho starostlivosť a súcit, ktoré ho v danom prostredí od ostatných mužov odlišujú. A práve tieto vlastnosti možno považovať za jediné prejavy akejsi nádeje v tomto rozprávaní.

Motýľovci pre pokročilých čitateľov Staviarskeho zrejme nebudú predstavovať vrchol jeho tvorby, skôr nenápadnejšiu pripomienku jeho rozprávačských kvalít. Pre tých, ktorí s týmto autorom začínajú, však môže byť pozvánkou na čítanie jeho ďalších kníh.