Plav

Odkedy koncom minulého roka vyšiel román stand-up komika, scenáristu a publicistu Tomáša Hudáka Amerikáni, pozorne som sledoval úspešný príbeh tejto knihy na knižnom trhu aj v médiách. Hudákova beletristická prvotina už v predvianočnom období na niekoľko týždňov ovládla rebríčky najpredávanejších kníh a v dvoch najväčších internetových kníhkupectvách aj po piatich mesiacoch patrí medzi tri tituly, po ktorých je najväčší čitateľský dopyt. Priebežný náklad, ktorý sa už počíta v desaťtisícoch výtlačkov, je na prozaický debut – zvlášť mimo rámcov brakovej a šablónovej literatúry – mimoriadne vysoký a signalizuje prinajmenšom kultúrnu, ak už nie literárnu udalosť. Popri stovkách čitateľských ohlasov, ktoré možno nájsť na internete, sa Amerikánom venovali aj viacerí novinári. Hudákovi kolegovia z Denníka N označili jeho historickú prózu za „román medzinárodných parametrov“ a „skvelú knihu“ (Samuel Marec), a hoci si všimli aj jej nedostatky, výsledok autorovej práce označili za „ohromujúci“ (Martin M. Šimečka), hodný plného päťhviezdičkového hodnotenia na Goodreads (Dušan Mikušovič). Prevažne pozitívne recenzie na knihu vyšli aj v denníkoch Postoj či SME a o Amerikánoch sa hovorilo aj vo viacerých podcastoch či dokonca v súkromnom rádiu, kde literatúra dostáva priestor nanajvýš príležitostne. Sledujúc dianie okolo tohto románu som si ešte pred jeho prečítaním kládol otázku, v čom spočíva jeho úspech. Odpoveď treba hľadať v samotnej knihe, všakáno?  

Človek-milión vo svete

Amerikáni – ako vyjadruje už názov – sú historickým románom o slovenských vysťahovalcoch do Spojených štátov amerických. V historickom intervale rokov 1913 – 1919 Hudák rozpráva príbeh cesty „obyčajného sedliaka z dediny“ (s. 165) z východného Slovenska – či skôr vtedajšieho horného Uhorska – cez Halič, Nemecko a Atlantický oceán až do Pittsburghu v americkej Pennsylvánii. Tam sa však príbeh nekončí, ale vzhľadom na nelineárnu časovú os rozprávania začína: Slováci v prostredí oceliarenskej metropoly totiž čelia šikane a vydieraniu zo strany írskych predákov, nepretržitej drine v továrňach a úbohej sociálnej situácii vo vlastných imigrantských štvrtiach. Autor nezachytáva len ponuré aspekty života zámorských Slovákov: miesto tu má aj krajanský kultúrny a politický život, svojpomocný rozvoj cirkevnej komunity či spoznávanie toho lepšieho z výdobytkov amerického „podnikateľského ducha“ – napríklad profesionálneho športu.

Vo viacerých reflexiách Amerikánov sa zdôrazňuje, že skúsenosť s vysťahovalectvom majú vo svojej histórii mnohé slovenské rodiny, a práve to je jedným z dôvodov, prečo Hudákov debut vzbudil v čitateľskej verejnosti taký výrazný záujem. Bude v tom kus pravdy: napokon, nielen Slovákov zaujímajú životy ich predkov v emigrácii, ale aj potomkovia zahraničných Slovákov sú zvedaví na svoj pôvod v strednej Európe. Hľadanie a spoznávanie svojich koreňov je v súčasnosti skrátka neprehliadnuteľným kultúrnym trendom, reakciou na zneistenie z otázky, kým vlastne sme, ak si svoju identitu môžeme  v čoraz väčšej miere vyberať. Téma Amerikánov však sama osebe ich rezonanciu u slovenského publika nevysvetľuje. V nedávnom období u nás totiž vyšlo hneď niekoľko podobne zameraných, hoci žánrovo rôznorodých kníh – nech už ide o Amerického cisára (2016) Martina Pollocka, What is huncút? (2022) Milana Čupku, Ostrov kľúč (2022) Malgorzaty Szejnert, alebo Slovenských vysťahovalcov (2023) Zuzany Palovic a Gabriely Beregházyovej –, ktoré navzdory svojmu čitateľskému úspechu ani zďaleka nedosiahli náklad a pozornosť súmerateľné s Hudákovou prvotinou.

Hlavná postava ako mravný etalón

K odpovedi na to, prečo sa práve Amerikáni z výpočtu titulov na tému stredoeurópskeho vysťahovalectva za Atlantik vynímajú, nás môže priblížiť protagonista románu Ondrej. Pochádza z Bakše pri Košiciach a z indícií v texte možno odvodiť, že sa narodil v roku 1889. Z hľadiska tvarovania postavy sú však skôr než jeho životopisné údaje zaujímavé jeho osobnostné charakteristiky, ktoré vo svojej sume predstavujú jeden z najvážnejších nedostatkov románu. Problémom nie je ani tak Ondrejova naivita – tá je príznačná skôr pre spôsob, akým ho autor prevádza konfliktami a inými výzvami v príbehu –, ale skôr jeho idealita. Hudákov protagonista je totiž až doslovným stelesnením Chalupkovej strofy z Branka: „Pravde žil som, / krivdu bil som, / Verne národ môj ľúbil som: / To jediná moja vina, / A okrem tej žiadna iná.“ Kde sa deje neprávosť, tam Ondrej zasahuje; keď Ondrej môže – pomôže. A tak hrdina (tu naozaj v kladnom význame slova) na stanici v Ružomberku pomôže oneskoreným cestujúcim, zachráni ich batožinu s cennosťami na výpravu do Ameriky a ako v akčnom filme v poslednej chvíli naskočí do rozbiehajúceho sa vlaku; v Osvienčime cudzieho hudobníka zachráni pred skupinou grázlov, ktorá ho chce okradnúť; na lodi uprostred Atlantiku zastraší člena posádky, ktorý obťažuje spolucestujúce; na americkej policajnej stanici dohodne prepustenie neprávom zatknutého rodáka výmenou za opravu zatekajúcej strechy; v centre Pittsburghu skrotí splašeného koňa, ktorý by na preplnenej ulici mohol ublížiť ľuďom; obetuje sa za krajana s horúcou krvou, ktorý udrel policajta, a nastúpi zaňho do väzenia; zastane sa šikanovaného mladého Rusína Igora, ktorého ostatní spolupracovníci ženú na pokraj fyzického aj psychického zrútenia; intervenuje u zodpovedných za trinásťročného chlapca, ktorý je ilegálne zamestnávaný a zneužívaný v sklenárskej dielni; lobuje u farára za možnosť oddať zaľúbencov, ktorí spolu ešte pred sobášom splodili dieťa; dôvtipne vyrieši rodinnú situáciu neverného kamaráta, ktorý je svojou milenkou a výčitkami svedomia uštvaný až na hranu samovraždy; vykúpi dievča z prostitúcie a umožní jej tak začať nový život – a tak ďalej... 

Niet divu, že recenzenti sú v súlade so svojou svetonázorovou orientáciou nadšení: „V časoch, keď postmoderna vyhnala z európskej literatúry klasickú morálku, môže byť čitateľom sympatické, že hlavný hrdina má jasný morálny kompas, od ktorého neuhne v žiadnej situácii.“ (M. M. Šimečka). Pri čítaní románu ani náhodou nemôže vzniknúť pochybnosť o tom, že „dobro a zlo sú jasne rozlíšené a hlavným hrdinom je ten dobrý“ – neochvejný etický profil Ondreja spisovateľ dokonca priznal ako zámer. A podľa čitateľských ohlasov aj funkčný, prinajmenšom ak ide o možnosť stotožniť sa s ústrednou postavou či vzhliadať k nej. Prirovnať Ondreja k Ježišovi by sa napriek tomu zdalo prehnané, ak by to neurobil sám autor v scéne, kde sa potupený hrdina po neúspešnom štrajku vracia do práce a špalier vytrvalých štrajkujúcich mu nadáva: „Andyho trafil jeden z kameňov do hlavy. Chytil si zasiahnuté miesto nad obočím. Rinula sa mu odtiaľ krv. Cítil sa ako Kristus na krížovej ceste. [...] ‚Hanba ti, Andy!‘ zakričal z chodníka Pali Andrejčák, ktorý kvôli Írom prišiel o prst. Andy sa na neho láskavo pozrel. Andrejčák zmĺkol a radšej sklopil zrak“ (s. 370). Jednoducho, Andy – ako znie Ondrejovo poameričtené meno – je burcujúcim svedomím, mobilizujúcim povzbudením aj umravňujúcim princípom slovenskej enklávy na „Sáhsajde“.

Ondrej s jazykmi problém nemá, román áno

Iným problémom románu, o ktorom sa dosiaľ písalo podstatne menej, je jeho jazyk – a to predovšetkým v dialógoch. Vzhľadom na množstvo národností a jazykov, s ktorými sa Ondrej na svojej ceste do Ameriky – aj priamo na jej území – stretáva, tu pritom jazyk nie je len vecou štylistiky, ale aj dejovej výstavby. Povedané všeobecne, všetky postavy tu hovoria rovnako – nech už je to staršia sedliačka v stredných rokoch z východu Slovenska, mladý haličský Žid, Amerikán v strednom veku, ktorý za morom prežil roky, aj pittsburský policajt. A ak vravím, že všetci hovoria rovnako, nemyslím tým chýbajúcu rôznorodosť sociolektov, ale ten istý kód. To by nemusel byť problém – je legitímnym autorským rozhodnutím nechať aj rôznojazyčné postavy hovoriť spoločným literárnym jazykom, prípadne text urobiť polyglotickým a nechať v ňom zaznieť autentickú reč postáv. Isteže, možno diskutovať o výhodách a nevýhodách jednotlivých prístupov, oba však sú vnútorne konzistentné. To nie je prípad práce s jazykom v Amerikánoch. V rámci jediného dialógu tu totiž postavy hovoria súčasne nárečím aj spisovne, anglicky aj slovensky. Prikloňme sa v prípade pochybnosti na stranu autora: takéto prepínanie kódov môže byť prejavom jazykovej viacdomosti postáv, prípadne dokonca pidžinizácie (zmiešavania dvoch plnohodnotných jazykov do jednoduchého dorozumievacieho jazyka). Ani takáto obhajoba však neobstojí: jednak preto, že postavy z rovnakého prostredia nemajú v súkromnom rozhovore dôvod prepínať medzi nárečím a spisovným jazykom (príkladom je domáci rozhovor Ondreja a jeho mamy, v ktorom je časť replík nevysvetliteľne v dialekte a časť v kodifikovanej slovenčine), jednak preto, že v rozhovore rôznojazyčných postáv sa kódy neprelínajú, ale prepínajú. Príkladom je situácia, keď sa Andy stane obeťou prepadnutia: „Ondrej sa pokúšal postaviť, ale jeden z Írov mu stúpil topánkou na hruď a pritlačil ho opäť k zemi. Vytrhol mu z rúk vrecko a začal v ňom šmátrať. ‚Ale, pozrime sa,‘ zarehotal sa, keď vytiahol fajnové cigary. ‚Ideš ako na zavolanie,‘ zasmial sa a začal kontraband rozdávať ostatným. ‚To je moje,‘ povedal Ondrej. Chlapík sa k nemu nahol a strčil mu cigaru priamo pod nos. ‚It’s made in America, you dirty lousy bastard,‘ zasyčal mu do tváre“ (s. 249).

Boris Uspenskij v Poetike kompozície (1970, česky 2008) analyzuje podobný postup, aký využíva v Amerikánoch Hudák, v Tolstého Vojne a mieri. Repliky, ktoré sú v deji vyslovené po francúzsky, autor podáva „buď bezprostředně francouzsky, nebo v podobě ruštiny, případně pak v podobě smíšeného rusko-francouzského hovoru“ (s. 69).  Aj posledné z uvedených riešení pritom považuje za funkčné, keďže „[f]rancouzštinu [...] autor Vojny a míru nepotřebuje ani tak kvůli souvztažnosti s reálnou skutečností (popisovanou v díle), nýbrž spíš jako technický způsob zobrazení“ (s. 70). Proti argumentu, že rečový prejav postáv možno vyjadriť aj synekdochicky, teda tak, že len časť ich replík bude príznaková odlišným kódom, však možno namietať. Takýto postup totiž zasa znemožňuje rozlíšenie situácií, keď postava prepína kód už v rámci deja, nielen na úrovni rozprávania. Preto si napríklad nie sme istí, či pri interakcii Slovákov s Chorvátom Goranom, ich kolegom zo železiarní, anglická replika „len“ pripomína, že sa zhovárajú po anglicky, alebo spolu dovtedy hovorili iným jazykom a prechod do angličtiny je motivovaný napríklad dejovou situáciou.

Navzdory tomu, že v medzinárodnej spoločnosti horného Uhorska, severoeurópskej migračnej trasy, zaoceánskeho parníka aj oceliarskej metropoly v Pennsylvánii sa hovorí rôznymi jazykmi, postavy tu nikdy nemajú problém dorozumieť sa. Isteže, nikdy nie je vylúčené, že Hudákovi Amerikáni majú mimoriadny jazykový talent alebo šťastie, a tak sa hladko dohovoria so spolucestujúcimi z iných častí Rakúsko-Uhorska (trebárs po maďarsky), personálom na lodi (aj pre nemeckú lodnú spoločnosť by predsa mohli pracovať nejakí Slováci) aj s rodenými Američanmi (angličtinu mohli prisťahovalci zvládnuť rýchlo) – aká pravdepodobná by však bola takáto utešená zhoda okolností na odysei do Ameriky, ak by tu vyššou mocou nebol autor? Takto nepresvedčivá práca s jazykom – premietajúca sa aj do štruktúry príbehu, ako sa ukazuje na absencii významnejších konfliktov či ťažkostí vyplývajúcich z jazykových bariér – zamrzí o to väčšmi, že Hudák si možnosti charakterizácie postavy jej rečovým prejavom uvedomuje. Dokladá to postava Franka Sedlára, ktorý „mal niečo po štyridsiatke a patril k tým Slovákom, ktorí boli v Pittsburghu najdlhšie. Bolo to badať aj na jeho reči, do ktorej plietol veľa anglických výrazov“ (s. 207). V nasledujúcich riadkoch síce v slovenskej vete ilustratívne použije pár anglických slov, tie sa však z jeho ďalšieho rozprávania postupne vytratia a tak namiesto toho, aby autor ukázal, ako sa život v Amerike podpísal aj na spôsoboch vyjadrovania sa a v štýle komunikácie sčasti sa asimilujúcich slovenských vysťahovalcov, nanajvýš to vypovie rozprávač. A aby toho nebolo málo, autor – hoci sám rodák z Východu – do východoslovenských nárečí priplietol kvantitu, teda dlhé samohlásky (napr. s. 113, 163 či 173), ktoré sa v týchto dialektoch prirodzene nevyskytujú. Na podobnú chybu som narazil aj v poviedke Klebeta a románe Plachý dom Barbory Hrínovej, a hoci som presvedčený, že dlhé hlásky sú pre človeka hovoriaceho spišsky, šarišsky či zemplínsky podobne protiintuitívne ako pre Trnavčana „ľ“, u jej postáv zo súčasnosti je nárečie „kontaminované“ spisovnou výslovnosťou predsa len o čosi prijateľnejšie než u neškolovaných abovských sedliakov v roku 1913.

Rekonštrukcia dobového vedomia

Historický román považujem z hľadiska tvorby za zvlášť náročný žáner. Ak má byť presvedčivý, musí byť presný aj v detailoch – a práve preto si môže už čo i len krátka historická poviedka v istom zmysle vyžadovať viac práce než odborná historiografická práca. Beletrista si totiž nevystačí len s jedným detailne preskúmaným problémom, ba dokonca ani s jeho širším kontextom, ale jeho historické vedomie musí obsiahnuť celý dobový svet. Z tohto aspektu Hudák odviedol obdivuhodnú robotu: najmä na jeho opisoch geografických a sociálnych reálií z hamburskej migračnej trasy aj života v Pittsburghu je poznať množstvo archívneho výskumu, ako aj znalosť témy a osobný záujem o ňu (napokon, hlavná postava je priznane inšpirovaná vlastnou rodinnou históriou a nesie autorovo priezvisko). A hoci si v kontexte desiatich rokov Hudákovej prípravy na napísanie románu uvedomujem, že výhrady voči nepresným detailom môžu vyznieť malicherne, neupozorňujem na ne preto, že od spisovateľa vyžadujem dokonalosť, ale len pre ilustráciu, na čo všetko musí myslieť, keď sa pustí do historickej prózy. Nuž keď napríklad Ondrej cestuje košicko-bohumínskou železnicou, jeho spolucestujúci Terči „vedel bratrancovi vymenovať väčšinu zastávok aj spamäti. ‚Krompachy, Spišská Nová Ves, Poprad, Liptovský Mikuláš, Vrútky, Žilina, Čadca, Jablunkov, Třinec, Tešín a konečná zastávka Oderberg,‘ predvádzal sa pred Ondrejom, na ktorého to urobilo dojem“ (s. 88). Nechajme bokom, že sedem zastávok, kde práve v lete 1913 podľa archívneho cestovného poriadku uloženého v zbierkach Považského múzea v Žiline košicko-bohumínske rýchliky zastavovali, vynechal: predsa len vymenoval iba „väčšinu“ zastávok. V tejto pasáži ide najmä o názvoslovnú nepresnosť, ktorú som si uvedomil pri svojej domovskej Spišskej Novej Vsi. Jej oficiálny názov bol totiž až do vzniku Československa Igló – a takto bola stanica vedená aj v dobovom cestovnom poriadku. Skepticky som sa však samého seba pýtal, či Slováci predsa len nemohli mesto označovať popri hovorovom „Iglove“ aj ako „Spišskú Novú Ves“? Spojil som sa preto s historikom Múzea Spiša Miroslavom Števíkom, ktorý potvrdil moju pochybnosť, že v písomnostiach z obdobia (Rakúsko-)Uhorska síce nájdeme aj slovenský názov mesta, avšak len v skrátenej podobe „Nová Ves“. Je preto veľmi nepravdepodobné, že by Abovčan ešte pred prvou svetovou vojnou uviedol túto železničnú zastávku názvom, pod akým ju poznáme dnes. Tieto príklady ukazujú, aké náročné je rekonštruovať dobové vnímanie a vedomie historicky konkrétne situovaného človeka, zachytiť jeho svet nielen objektívne presne, ale aj subjektívne pravdepodobne – z hľadiska toho, ako ho sám mohol poznať a reflektovať.

Panoráma historickej skúsenosti

K historickému románu v tradícii realistického rozprávania neodmysliteľne patrí aj zachytenie sociálnych problémov a tendencií doby. A hoci by som časť Ondrejových bohumilých iniciatív na pomoc všetkým naokolo vymenil za plastickejšie zachytenie alkoholizmu, dlhov či hazardu, ktoré šarapatili medzi americkými Slovákmi, Hudákovi sa musí uznať široký záber ťažkostí, ale aj pozitívne prekvapivého vývoja (ženská emancipácia a zvyšovanie národného vedomia), ktoré k životu v Novom svete patrili. Zvlášť hodno oceniť, že autor nezanedbal ani technické špecifiká výroby ocele, ktoré robia továrenské scény zvlášť pôsobivými aj navzdory tomu, že časť čitateľov – zvedavejšia napríklad na Ondrejov osobný život – bude v pokušení tieto opisné časti preskočiť. Ak si smiem vypomôcť výtvarníckou metaforou, celkovo je Hudák zručnejší v zachytení sociálnej panorámy amerikánskej skúsenosti než v drobnokresbe jej zátiší. Jeho debutu nemožno uprieť komplexnosť: nevynecháva hádam nič, čo nepredvídateľne zasiahlo alebo systémovo formovalo život slovenských vysťahovalcov v zámorí, nech už to bolo vypuknutie prvej svetovej vojny, rozpad Rakúsko-Uhorska či vznik Československa, respektíve náboženstvo, krajanské spolčovanie sa alebo zničujúce pracovné podmienky v ťažkom priemysle. A hoci by sa, samozrejme, dalo diskutovať o tom, koľko priestoru by v rámci rozprávania mala dostať tá-ktorá téma, z Hudákovho románu si možno utvoriť solídnu rámcovú predstavu o tom, čo začiatkom dvadsiateho storočia obnášalo rozhodnutie vydať sa na skusy do sveta.

Vyústenie bez riešenia

Recenzia historického románu by nebola úplná bez zhodnotenia toho, čo čitatelia antikvariátnej literárnej vedy poznajú ako „ideovoestetickú tendenciu diela“. Sú Amerikáni „len“ vyplnením bieleho miesta v slovenských dejinách, prinajmenšom ak ide o beletristické spracovanie americkej epizódy v živote takmer štvrtiny vtedajšieho národa? Podľa všetkého nie; viacero indícií v texte naznačuje, že autor si uvedomuje možnosti aktualizácie vyše storočia starých skúseností a udalostí aj pre súčasnosť. Dnešný svet opäť zažíva masovú migráciu a všetko, čo s ňou súvisí – vyľudňovanie celých regiónov, kultúrne konflikty a preskupovanie politických síl –, preto sa nám s novou naliehavosťou pripomínajú dejinne už opakovane nastolené otázky. Majú viacero podôb – od toho, ako začať odznova v cudzom prostredí, cez to, ako získať stratených ľudí späť, až po to, ako z pozície väčšinovej spoločnosti prijať iných. A hoci sa vďaka Ondrejovmu príbehu zdá, že Hudákov román je nepriamou odpoveďou na prvú otázku, jeho zmysel tkvie skôr v tej poslednej. V otvorenosti a tolerantnosti hlavnej postavy, ktorá prejavuje úctu aj voči inak nepríliš dobre vnímaným Židom (to ocenil na Ondrejovi aj Klein: „Si prvý, čo v mojom dome zložil klobúk z hlavy a utrel si topánky do rohože. Pred tebou to ešte nikto nespravil. Všetci nás majú len za hydry a vyciciavačov“, s. 63) sa v kombinácii s vetami ako „Neporazia nás oni [policajti], ale naša vlastná nenávisť“ (s. 183) ohláša étos pravdy a lásky, ktorá musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou: stačí, aby sme voči sebe boli ohľaduplní, a všetci sa budeme mať dobre. Navzdory tomu, ako sa Hudákovi darí zachytiť vykorisťovanie robotníkov, podlosti voči odborárom či spriahnutie silového aparátu štátu s plutokraciou, keď kolektív okolo Ondreja napokon vstúpi do štrajku, nevyvodzuje autor z toho všetkého nijaké závery. Keď sa už uprostred záverečného konfliktu dostane na samotnú hranu eskalácie konfliktu kapitálu a práce, vernosť historickej skúsenosti jeho prastarého otca ho privedie k antiklimaxovému stiahnutiu Ondreja z amerického triedneho frontu späť do Európy, čím sa rozprávanie končí. Ak, pravda, za jeho integrálny záver nepovažujeme opomenuteľný autorský epilóg, v ktorom sú na spôsob sentimentálnej literatúry dopovedané „osudy“ postáv a veľký záverečný konflikt je znehodnotený vyústením v drobnopodnikateľskej idyle. Úloha rozpoznať v dianí a udalostiach, ktoré Amerikáni predostierajú, ich vzájomnú previazanosť a princípy prepájajúce náš život a hodnoty so sociálnou existenciou Hudákových postáv – obrazne povedané, kdesi medzi tými stromami uvidieť les – tak ostáva na čitateľovi, ktorý sa nezľakne dôsledkov svojho vlastného premýšľania.

(Martin Makara je literárny kritik a vedec, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)