Plav

Poetka Anna Ondrejková je v slovenskej literatúre prítomná už viac ako polstoročie. Za tento čas si vybudovala osobitý rukopis, pre ktorý sú charakteristické prírodné, a mytologicko-rozprávkové obrazy krajiny i bolestne zakúšaná ženská zraniteľnosť a samota. Aj nová básnická zbierka Zimostrasť sa opiera o motivicko-tematické konštanty predchádzajúceho autorkinho písania. V knihe sa objavujú návratné motívy mýtickej havrany anny, anjelov, biblické a mytologické obrazy, v ktorých sa individuálne, (nielen) ženské utrpenie ukazuje ako determinované kolobehom dejín. Hoci tieto námety tvoria kontextový rámec a myšlienkové pozadie aj v najnovšej zbierke, už úvodné básne Zimostrasti signalizujú, že oproti predchádzajúcemu písaniu Ondrejková svoje básnické gesto radikalizuje a rozširuje o priam apokalyptický motív dezintegrácie človeka a ľudstva v súčasnom svete, v ktorom sa ocitáme zoči-voči sotva pomenovateľným hrôzam. 

Pomerne jasne svoj postoj deklaruje už v názve zbierky Zimostrasť (mimochodom, podobné slovné novotvary sú pre autorkinu tvorbu príznačné), ktorý je pokusom o diagnózu sveta poznačeného katastrofou. Je symbolom chladu, zamrznutia a redukcie života na biologické prežívanie, bez možnosti účasti na vlastnom bytí. Dôraz na existenciu zbavenú autentického vnímania je v texte vyjadrovaný priamo – „infúzia dotiekla, posteľ nanovo obliekli: obloky / ostali zatlčené doskami“ (s. 33), alebo cez rastlinné, živočíšne a prírodné motívy: „klíčili modré / mláďatá: klíčila prebudená luna“ (s. 12). Motív strasti rozširuje tento obraz o rovinu utrpenia, traumy a pasívneho znášania bolesti: „nič sa premieňalo na niečo, niečo / prerastalo ostatný rok, rok / bol“ (s. 36). 

Motivicko-tematické jadro zbierky osciluje okolo ústredného princípu, ktorým je rozrušenie epistemologického poriadku na všetkých úrovniach existencie – prírodnej, civilizačnej, temporálnej, etickej i metafyzickej („teraz a nie teraz, tu a všade“, s. 10), opakovane intenzifikované katastrofickou imagináciou („steny sa zavreli ako náruč, dom sa dal do krúživého / pohybu: doľava / vodná žena vošla do slepého / vojakovho oka“, s. 43). Dôvody kritického stavu sveta nachádza poetka v ľudskom konaní („neostalo jej ani meno: odpálil (niekto?) / strom, v ktorom / žila“, s. 19), ktorého následkom je kataklizma vedúca k postupnému zániku života na Zemi. Odkazuje na to početnými motívmi zimy, tmy, krvi, samoty, popola, smrti, obetného baránka a pod. V strede tohto chaosu ženský lyrický subjekt sleduje rozpad kozmologického poriadku, v ktorom je prítomnosť Boha neistá, a teda možnosť spásy mizivá: „vnútri to horelo: koža zjemnela, rozdelila sa ako / svätá brána: nikto nečakal / na vstup // horelo ako púštny ker“ (s. 66). V Ondrejkovej poetickom svete nezostáva kameň na kameni – stabilné štruktúry sa rozpadajú, svet stráca svoju oporu; všetko, čo bolo pevné, zakorenené sa vytrháva, logika zlyháva, zem sa „trasie pod nohami“: „zem sa pohla: vytiahla sa spod autostrády, letiska, spod veže / a oceliarne: chvela sa ako / pred bitúnkom“ (s. 58); „z hlbočiny do zimy: lesy náhlivo vzplanuli, / stmavli: med / vyhasol“ (s. 11). Zbierkou sa tiahne všadeprítomný motív temnej melanchólie, ústiaci do mrazivo estetických a neraz aj priamočiaro apelatívnych veršov, opakovane konkretizovaných v obrazoch medzigeneračného prenosu násilia: „príbeh trvá: dieťa vnútri hryzie divé olovo, rastie / medzi pútnikmi vlkmi“ (s. 62). Pre básnický svet je v mnohom určujúci motív zrodenia, resp. klíčenia nového života ako vitálneho princípu bytia, artikulovaný v obrazoch novorodenca, mláďaťa, matky, lonovej kosti a pod. Nefunguje však ako optimistická vízia sveta, predstavuje východiskový bod úvah lyrickej subjektky o budúcnosti, ktorá sa javí už v zárodku odsúdená na zánik: „vylúpnuť sa z kameňa: potom zo stvrdnutej morskej / kože, z mŕtvej matky“ (s. 25). Príroda, ktorá v našej literárnej tradícii zväčša funguje ako obnovujúci priestor nádeje, resp. záštity a úniku pred globálnymi, civilizačnými a všakovakými inými nástrahami (koniec koncov aj v autorkinej predchádzajúcej tvorbe sprítomňovaná prevažne pozitívnymi konotáciami), už neposkytuje útočisko, ale podieľa sa na blížiacom zániku. Využitím psychologického paralelizmu autorka prepája prírodu s tragickým prežívaním lyrickej subjektky. Tá rezignovane prijíma svoj osud („vytiahla spod seba / ľadové papradie“, s. 59) a splýva s podobou „tej krotkej: utiahnutej“ (s. 21).Tento stav ju vedie k presvedčeniu, že jediné bezpečie sa nachádza v stave pred narodením, resp. „pred počiatkom vody a hviezd“ (s. 33). 

Ťaživý priestor veršov autorka dotvára formálnou štruktúrou kratších básní s kondenzovanou výpoveďou, bohatou obraznosťou a pre jej tvorbu príznačnou exaltovanosťou. Ich naliehavosť však miestami naráža na svoje limity, čitateľsky vyčerpávajúcej kumulácie tých istých motívov, prílišnej tematickej monotónnosti a repetície slov na miestach, kde naozaj nie sú potrebné (napr. básne na s. 66, 77, 78). Rušivo pôsobí nadužívanie interpunkcie, ktorej úlohou je (azda) spomaliť dynamiku čítania, zvýšiť apel, ale množstvo dvojbodiek nevdojak pri čítaní pôsobí umelo. 

Celkovo však treba povedať, že nová zbierka Anny Ondrejkovej svojím dôrazom na existenciálnu úzkosť zapadá do súčasnej civilizačne znepokojenej lyriky a potvrdzuje silné stránky autorkinho rukopisu.