Plav

Súčasťou kartovej hry UNO je akčná karta Obrátenie, známa ako UNO Reverse Card. Keď ju hráč zahrá, poradie pri hre sa obracia – chcel uškodiť druhému a navýšiť mu počet kariet na ruke, no odrazu si ich ťahá pre seba. Obrátenie je cennou kartou: kým sa hra vyvíja dobre, ostáva v zálohe, a keď sa protihráč pokúsi o útok, obráti sa proti nemu samému.

Funkciu karty Obrátenie v literatúre má irónia. Nie vtedy, keď slúži ako jeden z tvorivých postupov, ale keď funguje ako princíp výstavby literárneho diela. Ak autor v diele čo i len raz ironicky použije gýč, klišé, schému a ďalšie kazy, na ktoré striehne literárna kritika, dostáva na ruku Obrátenie. Text prešiel vydavateľom a redaktorom, na rade je recenzent. A ajhľa, v knihe objaví gýč, klišé, schému a ďalšie kazy – zastrája sa autorovi poriadne podkúriť. Literárna kritika dielo strhá, ale chyba lávky! Autor súka Obrátenie a z blamovaného spisovateľa je blamovaný recenzent. Dielo si predsa svoje nedostatky uvedomuje, má ich zámerne: kritika nič z tejto ironickej a metaironickej hry nepochopila. Ťahaj si štyri ďalšie karty, nespokojný čitateľ!

Ironizácia literárnych postupov je univerzálne alibi, bianko šek na obhajobu akýchkoľvek nedostatkov textu. Ak ste literárne poučeným autorom a svoje dielo vsadíte do kontextu postmodernej hry, v rámci ktorej netreba nič zdôvodňovať, pretože na ničom naozaj nezáleží, proti literárnej kritike jednoducho nemôžete prehrať: ironické dielo nemôže byť zlé, môže byť nanajvýš vzaté naivne vážne. Frknite do braku pár sebareferenčných vtipov, frázy vynásobte frázami, žmurknite na čitateľa a môžete všetko, pretože evidentne viete, čo robíte. Dôstojnosť neprijatého diela vystavaného na irónii vždy zachraňuje žolík dôvtipnej travestie, o ktorú tu samozrejme po celý čas šlo. A že vás, čitateľov a kritikov, tento fór nepobavil? Že aj paródia má mať nejaký zmysel? Po postmoderne?! OK, boomers.

Na tristo päťdesiatich stranách Kultu rysa ostrovida vo mne rástlo presvedčenie, že Juraj Koudela má na ruke kartu Obrátenie. Netuším, či ju už v reakcii na recepčné ohlasy zahral alebo ju vôbec niekedy zahrá – nechcem mu krivdiť a ani to nie je podstatné. Dôležité je, že túto možnosť má, pretože jeho próza je vystavaná na ironickom princípe, a teda je kritikevzdorná. Niekoľko príkladov autorovho poučeného špásovania:

Nemotivované spojenia: „Zdalo sa, že je možné obsiahnuť skutočnosť, chvíľu ju vnímať ako pestré farby s rozsiahlym významom, ktorý sa prelína, neustále sa mieša ako čiernobiely šesťmesačný plod na monitore počas sona, presnosť sa stráca v mnohorakosti, pes beží zo všetkých síl, vzpierač drží napäto činku nad hlavou, superrýchly šinkansen zdôrazňuje význam mosta, zložitých výpočtov, niekto mieša jogurt, Saamka tancuje tanec svojich predkov, myšlienka naberá na význame, pohlcuje ma“ (s. 14).

Okázalá artistnosť: „Bol som ostrieľaný vodca spoločnosti, dokonale som poznal umenie dobrého dojmu, spletito som používal jamb i trochej, verne som sa držal svojej výchovy, mnohorako som pýril panny, [...] zlovestne som sa uškŕňal, omamne som klamal a trýznivo som sa koril“ (s. 18).

Jazykové klišé: „Ideálny moment sa skončil, tehotenstvo chvíle vyvrcholilo a ja som pocítil na pleciach Svokrovo pálčivé objatie“ (s. 41).

Gýč: „Vystupujem v hlavnej úlohe uprostred slnkom zaliateho pódia. Kostým mi padne dokonale, scéna patrí len mne. A tak si vykračujem domov. Nenáhlivo, vychádzkovo, a predsa zo mňa srší energia mladosti. Už stojím pred svojím domom, naozaj vkusným developerským projektom pre mestských ľudí, ktorí si doprajú pohodlie bývania v centre mesta a ktorým vyhovuje pulzujúci rytmus života uprostred diania“ (s. 98).

Pátos: „Aké bolestné to bude, keď ťa budem opúšťať, milovaná!“ (s. 99).

Frázy: „Móda, architektúra, nábytok, dovolenky, jachty, lyžovačky. Priťahuje vás adrenalín investícií? Predvedieme vám dravé startupy s možnosťou investovať kapitál, protihodnotou vám budú vlastnícke podiely, kryptomeny, nové technológie, blockchain, lietajúce autá, ekokapsuly“ (s. 164).

Schéma: „Už čoskoro, len v tejto knihe, nasleduje pochmúrne stretnutie, politická zápletka, korupcia na najvyššej úrovni, vydieranie, trocha sexu“ (s. 165)...

Takto by sa dalo pokračovať dlho. Ako zistíme, či to, čo inak považujeme za nedostatky, nie je súčasťou autorského (meta)ironického masterplanu?

Kult rysa ostrovida pôsobí ako ambiciózna kniha už na prvý pohľad. Obálka pripomínajúca koženú väzbu, originálna typografia, ružové strany: to je úprava, ktorá je zámerne – a pozitívne – excentrická. K dojmu, že ide o výnimočný titul, prispievajú aj mystifikačné ilustrácie Tomáša Klepocha. Jednoducho, vezmete knihu do rúk, zalistujete si v nej a máte pocit, že toto bude čosi iné, než ste v slovenskej literatúre v ostatných rokoch čítali. A v istom zmysle aj skutočne je – lenže obstojí táto inakosť ako hodnota?

Z názvu ani ilustrácie na obálke to zrejmé nie je, ale už po pár stranách pochopíme, že za Kultom rysa ostrovida treba hľadať – kokaín. Narysovať, ukloniť sa, naostriť zmysly: taký je iniciačný rituál v Organizácii, do ktorej sa protagonista priženil. Mocný svokor ho v priebehu týždňa, ktorý ako čitatelia deň po dni sledujeme, zasväcuje do fungovania „tajnej konšpiračnej skupiny ľudí, ktorí sa rozhodli vziať svoj osud do vlastných rúk, nespoliehať sa na večerné televízne noviny a očakávať rast, bezpečie a prosperitu, ale začať konať, tvoriť udalosti“ (s. 34). Keď priamy rozprávač osvedčí svoje schopnosti, stáva sa súčasťou politicko-ekonomickej elity, ktorá riadi dianie v súlade s populárnymi konšpiračnými predstavami o fungovaní sveta. V jeho rozprávaní však nejde ani tak o to, ako Organizácia operuje – čo je dôležitou súčasťou kriminálnych románov či politických trilerov –, ale skôr o totálnu expresiu nakoksovaného „Ja“, pretože „Ja som ja a záleží mi len a len na sebe“ (s. 332).

Z takéhoto východiska by sa mohlo odvíjať psychologické čítanie prózy. Nehatená, klipovitá obraznosť, refrénovité opakovanie, mimoriadna sebaistota protagonistu, presiahnutá miera v rozprávaní, sploštenie všetkého navôkol, vysoká kadencia reči, to všetko by mohlo zodpovedať prejavu človeka v drogovom vytržení. Ak by však Koudelovi šlo o dosiahnutie tohto efektu – nechať nás prežiť týždeň v absolútnom opojení, keď sú okná príležitosti dokorán otvorené –, nutne by sme ocitli v rozpakoch, keď sa odrazu rozprávač mení na režiséra rozprávaného príbehu, vkladá doň reklamy a dištancuje nás od náporu výpovede, glosuje dianie ako zbor v gréckej tragédii. Vo chvíli, keď je naratív takýmto spôsobom prerušený, chápeme, že tu ide o čosi iné. Takéto scudzenie románu dodáva spoločenskokritický aspekt, samotné rozprávanie sa stáva mediálnym produktom a ako také je neoddeliteľné od reklamy. Jej princípy prenikajú až do vedomia protagonistu, jeho život je kontrolovanou simuláciou a my sme svedkami rozporu medzi jeho ilúziou o vlastnej slobodnej vôli a totálnym zapracovaním do života pripraveného pre ideálny subjekt súčasného kapitalizmu.

Tak sa teda pustíme do angažovanej kritiky: vypätý egocentrizmus, komerčná propaganda, avanturizmus elity. Ale zase sme sa, prostáčikovia, nechali nachytať – v kapitolách zodpovedajúcich piatemu a šiestemu dňu autor demonštruje, že dobre pozná aj konvencie kritiky politického systému a prostredie hurá-revolucionárov, medzi ktorých vyšle aj svojho protagonistu: „Poľahky plánovane narušia pokoj spoločnosti, vnesú do nej neistotu a strach. Strach z budúcnosti. Zdá sa, že majú dostatok zdrojov, aby v lesoch prežili aj dlhší čas. Vedia si predsa vyrobiť ekomydlo! Ideológia je len nástroj, udržujú si od nej odstup. Ide o moc“ (s. 273). A ak by sme románu hádam chceli vytknúť, že jeho spoločenská kritika vyznieva akosi schematicky alebo ošúchane, na ruke je Obrátenie: táto karikatúra je zámerom, sama kritika systému a morálne rozhorčenie nad elitami sú schematické a ošúchané! To je pointa: persifláž na umenie s cynickými, dekadentnými antihrdinami, ktoré ukazuje prehnitosť a skorumpovanosť systému moci z perspektívy tých, ktorí mu vládnu. Seriál Sektor Mickeyho Downa a Konrada Kaya. Knižná séria Edwarda St. Aubyna o Patrickovi Melrosovi. Havranov román Otec bol v strane.

Ak teda Kult rysa ostrovida trvá na tom, že ho netreba brať vážne, neznásilňujme ho vážnou kritikou. Dala by sa mu vyčítať zahlcujúca uvravenosť, vyčerpanie ozvláštňujúcich postupov na rozsiahlej ploche románu (vtipy s reklamami predsa len vyznejú inak v Habajovej básnickej zbierke a inak v päťnásobne objemnejšom románe), nevýrazné postavy aj dej. Ak sa však zmysel prózy vyčerpáva v samoúčelnej irónii, hádam jediným spôsobom, ako ju produktívne hodnotiť, je položiť si otázku, či sa pri čítaní človek zabaví. Nepochybujem, že Kult rysa ostrovida mnohých otrávi už v Prológu a ďalší sa vzdajú v priebehu čítania, ale iste sa nájdu aj čitatelia, ktorí v Koudelovom rozbujnenom rozprávaní – po tom, čo pochopia, že polemizovať proti nemu nemá nijaký zmysel – nájdu akýsi márnivý pôžitok a ocenia jeho vtip. Napokon, sám medzi nich patrím.

Síce sa vo mne všetko prieči voči irónii ako základnému literárnemu alebo životnému postoju, ktorý je postojom negácie parazitujúcej na filozoficky pozitívnych má byť a je, predsa ma Kult rysa ostrovida pobavil. Stačilo ho v istej fáze prestať brať ako integrálne literárne dielo a preladiť sa na vedome jednorozmerné, jednoúčelové čítanie s podobnou motiváciou, s akou klikáme na ragebaity, sledujeme vychýrených glosátorov spoločenského diania na niekdajšom Twitteri alebo počúvame podcasty profesionálnych kverulantov. Reagovať na nich, že sú akísi nevyvážení, čosi prehnali alebo kdesi boli nespravodliví, znamená nepochopiť princíp hry: rovnako je to s Kultom rysa ostrovida. Nie je to kniha na dialóg, nie je tu nič, na čo by ste mohli mať seriózny názor; iba ak na to, či ste pre prísľub zážitku z raušu ochotní vzdať sa racionálneho vedomia a pre možnosť zábavy z tejto prózy nechať zironizovať svoje presvedčenia o tom, čo sa v dobrej literatúre a spoločnosti smie a nesmie. 

(Martin Makara pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)