Plav

Krátko po zbierke V nikom a nikde vyšiel vo vydavateľstve Fraktál v edícii Poiesis v roku 2025 výber z Pastirčákových doterajších štyroch básnických kníh pod názvom Vybrané slová. Z 30 básní jeho ostatnej zbierky je tu zaradených 12 textov, niektoré sú rozšírené. Keďže výber dotvára obraz o recenzovanej knihe, okrajovo bude tiež vstupovať do reflexie.

Názov zbierky V nikom a nikde je identický s osemnástou básňou. Jej text je komentárom fotografie Petra Župníka z obálky (štvrtá Pastirčákova zbierka je prvá, ktorej vizuálnu zložku nerobil autor sám) so siluetou ukrižovaného Krista bez tváre, navyše značne postihnutej časom: „čo ti to urobili / kriste / zosadili ťa z neba / ukradli dušu / rozpredali tvoje tajomstvo / zlisovali ťa / na samolepku / lepia ťa na všetky stĺpy“ (s. 39 – 40). Fotografia sa zopakuje aj vo vnútri knihy, kde okrem záberov tematizujúcich napríklad štyri živly nájdeme ďalšie s náboženskými motívmi a spirituálnymi asociáciami. Prírodno-meditatívnu črtu zobrazení narúša posledná fotografia s plechovým plotom, z ktorého trčia ostré hroty a železné rúry, evokujúce násilie či hrozbu. Analogicky konfrontačne vyznievajú na fotografiách mäkké línie kruhov a línie ostrých čiar. Župníkova interpretácia textov podčiarkuje princípy kumulácie, komplementarity a kontrastu.

„Výtvarnosť“ sa prejavuje aj v Pastirčákovom komponovaní. Posledná báseň má názov „biele na bielom“, čo vytvára zjavnú alúziu na ikonické dielo suprematizmu – Biela na bielej Kazimira Maleviča z roku 1918. Napriek zdanlivej monochromatickosti je na obraze pozorovateľná subtílna hra tvarov a odtieňov. Idea má odkazovať na čisté umelecké cítenie zbavené predmetnosti, ale aj na absolútno, duchovnú čistotu, minimalizmus a asketizmus. V Pastirčákovej básnickej „transformácii“ (v rozšírenej verzii z výberu Vybrané slová) čítame: „cez ohnivú jazvu / na oblohe vidím / tvoje oči dieťa / z mliečnej dráhy / vyfukuješ bubliny planét / neprebádané vesmíry / praskajú jeden po druhom // predbehol som dieťa / už k sebe nedosiahnem / odpočítal som ťa prepísal skonvertoval // [...] // už sa nepriblížim už neuniknem už sa nevzdialim / počkám tu na seba dieťa // schyľuje sa k nekonečnu“ (2025, s. 95 – 98). V úryvku sa opakuje motív dieťaťa a princíp negácie, v apendixe vrcholí text i celá zbierka, keďže zároveň ide o jej explicit – víziou nekonečna. Básnik sa tým sčasti dotýka Malevičových princípov, jeho tvarovanie však nie je minimalistické ani zjednodušujúce. Prevláda kumulácia, zložitá obraznosť a obradnosť. Verš „počkám tu na seba dieťa“ asociuje záver Spevu o mne Walta Whitmana – „I stop somewhere waiting for you“.

Citovaný úryvok synekdochicky odkazuje na jednu z nosných tém zbierky, no v zásade i celého Pastirčákovho básnenia. Je ňou „mystické“ zjednotenie človeka s Bohom, často vyjadrované ako bolestno-radostné zanikanie v Absolútne. Pastirčák centralizuje myšlienku na mnoho spôsobov v celom svojom diele, tu napríklad takto: „si tu / ako pre vodu smäd / vypiješ ma / do poslednej kvapky / dúšok po dúšku / až po okraj dna / naplníš ma“ (s. 21). V ondrušovsky ladenej básni „z popola“, s implicitným odkazom na sv. Jána z Kríža a jeho svadobnú mystiku, čítame: „jeden dych / v dvoch ústach / vyhasnutie / svadobná noc / z popola pozorujem / ako si ma podmaňujú / nehasnúce plamene“ (s. 30). V básni „lode v piesku“ sa hovorí o „zdvojenom oku“ (s. 20), čo asociuje známu symbolizáciu stredovekého Majstra Eckharta, založenú na recipročnom pozeraní sa Boha na človeka (a naopak) tým istým okom. Motív očí a pohľadu je pre Pastirčáka zvlášť nosný. V idei zavinutia sveta v Bohu a rozvinutia Boha vo svete (cez opakované motívy maternice, ducha a dýchania, holistické usúvzťažňovanie malého, antropomorfného s nesmiernym, kozmickým či cez mnohorakosť vyvierajúcu z jedného prameňa) sa zase asociuje spojnica s renesančným filozofom Mikulášom Kuzánskym. K téme vnútornej rýdzosti, bytostného ja zjednoteného s Bohom by bolo možné rekonštruovať mnohé ďalšie spojnice. Napokon, Pastirčák je sčítaný človek, potvrdzujú to i jeho eseje.

Podobnými postupmi tematizujú v slovenskej poézii ideu spirituálnej jednoty ako ontologický princíp i etické gesto Robert Bielik či Marián Milčák. Všetkých troch básnikov charakterizuje v rovine tvarovania vysoký stupeň abstrakcie, symbolizácia a vozvýšené gesto. Pastirčákove básne „zjednotenia“, na rozdiel od textov spoločenskej kritiky, sú zväčša štíhle, s krátkym veršom. Jeho rozpoznateľným idiolektom je tiež vysoká miera negácie, ktorá sa dá vnímať ako apofatická črta (využívanie postupov negatívnej teológie). Inšpiračné zdroje čerpá väčšinou z kultúrnej tradície kresťanstva, no nie dogmaticky. Abstraktá a básnické obrazy so širokým konotačným poľom prechádzajú celou tvorbou; spomeniem napríklad kľúčové slová – záhrada, skamenelina, veža, hrana, piesok, púšť, vesmír, prázdnota, krv, dych, svetlo, tma, začiatok, koniec, raj, peklo, symetria, nič, nikde, tu, tam, vtedy, teraz, byť. Tie umožňujú nachádzať spojivá aj v mystickej tradícii judaizmu, islamu, hinduizmu, budhizmu, taoizmu či vo filozofii panteizmu.

Po charakteristike prvej významovo-tvarovej linky sa vrátim k básni „biele na bielom“ ako východisku  lektúry. Jej značná časť totiž nie je „mystická“, ale spoločensko-kritická. Litanicko-repetitívne, anaforicky a gradujúco sa v piatich veršových trsoch, roztrúsených na ploche celej básne, skanduje: „schyľuje sa k hluchote a revu / schyľuje sa k vylomeniu k rozpučeniu k rozdrveniu / schyľuje sa ku katolíkom moslimom protestantom budhistom / schyľuje sa k ateistom / schyľuje sa k táraniu cvrlikaniu / ku skučaniu pľuvaniu a fackovaniu“ (s. 64). Piaty veršový trs ukončuje trojveršie: „schyľuje sa k deravým bárkam a utopeným deťom / schyľuje sa k röntgenovým snímkam k prázdnym plachtám / schyľuje sa k bielemu na bielom“ (s. 66). Alegória má apokalyptický základ, kumuluje kakofonicky znejúce i vyznievajúce obrazy nejednoty, deformácie, násilia a napokon zániku. Biele na bielom oxymoricky splýva v tom istom texte s duchovným zjednotením (nekonečno) i s totálnym zničením. Na rozdiel od časopriestorovej neurčitosti prvej linky (starosť o dušu, ktorá u Pastirčáka nepotrebuje chronotop) sa apokalyptické symbolizácie núkajú na aktualizačné dotvárania (v básňach „v purpurovej vlečke“ a „oči milady horákovej“ nájdeme priame odkazy na holokaust a monsterprocesy 50. rokov) i sprítomňovania – vojnové konflikty, mocenské hry silných tohto sveta, xenofóbia, homofóbia. Báseň „otec a syn 2“ reaguje na tragickú udalosť, nenávisťou motivovanú vraždu dvoch queer ľudí v bratislavskej Teplárni na Zámockej ulici z 12. októbra 2022: „otec má amplión kanady / námestie a preklínanie / syn je biely / v čiernom svete / chladný a prázdny ako náhrobok“ (s. 45 – 46). Ide o básne angažovaného gesta, ktorých motiváciou je bezmocnosť, spravodlivý hnev, vnútorné pnutie verejne známej osoby, kňaza a kazateľa, tiež znepokojeného občana. Pre tematizovanú líniu sú charakteristické enumeratívne postupy, groteskné zveličenia, náhodné rýmy. Texty sa dajú prednášať a možno i spievať na javiskách, uspeli by tiež v kontexte slam poetry.

Angažované gesto, ktorým sa rozlišuje medzi dobrým a zlým, či určuje, kto stojí z pozície humanizmu i sub specie aeternitatis na správnej a na nesprávnej strane, využíval Pastirčák aj v predchádzajúcej tvorbe. V zbierke V nikom a nikde je ako nový prvok literárne podnetne využitý paradox, založený na celanovskom motíve „miznutia“ či negácie Boha/Krista v mene pseudoideí spoločenského dobra. Vnímam ho ako radikálny prejav spoločenskej deviácie, zneužívajúci symboly humanizmu a náboženstva ako nástroj moci. V druhej zbierke Kristus v Bruseli (2005), inšpirovanej Ensorovým surreálne expresívnym obrazom Kristus vchádza do Bruselu (1889), sa konfrontujú ikonické, svetlom ožiarené tváre ľudskosti (korešpondujúce s autenticitou Krista) so štrpkovskými deformáciami – tvárami-maskami, úsmeškami, grimasami, ksichtami, preludmi, šarádami, očami obludy (2025, s. 25, 31, 33, 35, 45, 46). V zbierke V nikom a nikde nastáva zmena v tom, že maskou, zneužívanou aj ako prostriedok manipulácie, sa stáva sám Boh/Kristus. V básni „v purpurovej vlečke“ čítame: „vytiahni boha zo skrine / nasaď si ho na tvár / zaves si ho na krk / [...] // zastrč boha do zástrčky / [...] / vztýč boha na ukazováku / pravej ruky / pohroz ním na všetky strany // ak by sa ti predsa niekto priečil / vrhni mu boha priamo do tváre / [...] / vyhoľ sa ním celkom nahladko / obuj si ho zašnuruj až nad členky / naplň si ním zásobník a odisti“ (s. 24 – 25); „ak by sa ti boh v ruke vzoprel / zapíš si jeho meno do zoznamu / [...] / napľuj mu do tváre / postav ho pred súd / [...] / označ ho v mene boha / za bezbožníka“ (s. 26). Boh, zneužívaný „ideou Boha“, už nie je ikona s prežiarenou tvárou, ale, ako v básni „v nikom a nikde“, je nikým pre ničotných, „tých čo ti neodpustia / že tu nikde nie si / v biede tých ktorí / sú nikým / nikde “ (s. 41), hoci s nádejným, no literárne zbytočným dodatkom: „lebo len v nikom / a nikde / zostalo miesto / pre tvoje kráľovstvo“ (s. 41).

Naznačené dve tematické a tiež odlišne modelované linky sieťuje Pastirčák do jedného triptychu a pomyselných, kontrastne vyznievajúcich „diptychov“, založených na protikladoch dobro – zlo, biela – čierna, autentické – pokrytecké. Jednotiacim motívom textov triptychu „otec a syn“, „otec a syn 2“, „otec a syn 3“ je prázdnota. V prvej a tretej básni má biblické konotácie, v zmysle absencie – odlúčenia Syna od Otca z dôvodu Synovej inkarnácie a potom smrti. V centrálnom texte triptichu „otec a syn 2“ prázdnota asociuje odcudzenie, motivované neprítomnosťou empatie vo výchove syna a následne synovým vraždením a samovraždou: „syn má v hlave jasno / ako po smrti / drží otca v hrsti / mieri ním do ústia / podozrivej uličky“ (s. 46).

Výtvarne motivovaný triptych i ďalšie zámerné konfrontácie potvrdzujú na jednej strane hodnoty jednoty, umenšovania, ľudskosti, na druhej súbežne pranierujú spoločenské zlo, nástroje moci a xenofóbie. Z hľadiska estetickej miery však vzniká pomerne ostrý kontrast medzi meditatívnym módom a módom deklamačným, medzi ktorými sa musí čitateľ neustále prelaďovať. Vážnosť oboch tém volá po prostriedkoch výraznejšieho estetického odľahčenia. Texty sú, napriek symbolizujúcim rozvoľneniam, usmerňované tak, aby ideovo vyznievali jednoznačne. Čitateľ s túžbou po väčšej otvorenosti básne sa môže v lektúre cítiť stiesnene. Opakované postupy a idey dokážu zase predčasne vyčerpať. Napriek (aj) kritickým poznámkam však považujem zbierku Daniela Pastirčáka V nikom a nikde za výpovedne podnetnú, užitočnú a hodnú premýšľania.

(Jana Juhásová pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.)