Plav

„Isteže, geografia neurčuje literárne školy. Avšak sociálne vzťahy v určitom geografickom bode v určitom čase sú špecifické a tu treba pamätať aj na geografiu.“

(Šklovskij, s. 40)

Nerozsiahly text Viktora Šklovského Juhozápad z roku 1933 vymedzuje v ruskej literatúre na základe geografických a typologických kritérií „juhozápadnú literárnu školu“ s centrom v Odese. Juhozápad v názve Šklovského state nestojí iba vo funkcii odlíšenia určitého priestoru na základe polohy voči centru, teda Odesy vzhľadom na Moskvu, ale nesie so sebou aj významy určované historickým a kultúrnym vývinom. Juh odkazuje na Levantu v širšom slova zmysle, na antické dedičstvo východného Stredomoria, ale aj na pobrežný, zásluhou mora komunikačne, obchodne i kultúrne otvorený charakter priestoru; západ čítame ako skratku pre najúspešnejšiu civilizačnú a kultúrnu formáciu.

Čo však znamená slovo východ v súvislostiach domácej literatúry, konkrétnejšie prózy? Pojem ponúka viacero možností výkladu, prvou je diferenciáciu voči severu, juhu a západu. Takéto „štvrtinové“, abstraktne symetrické členenie je vo vzťahu k slovenskému kultúrnemu priestoru neústrojné. Špecifikum západu spočíva v podvojnosti geograficky okrajového (hraničného), no v ďalších aspektoch centrálneho, zviazaného s Bratislavou. Sever i juh síce majú svoje miesto v povedomí o literatúre, no vymedzujú sa na základe iných krajinných špecifík a odlišnej historickej skúsenosti ako východ. O južanskej próze sa začalo hovoriť až v 70. rokoch, predovšetkým v súvislosti s tvorbou dvoch autorov – Ladislav Ballek stvárnil urbánnu a Ivan Habaj rurálnu podobu juhu. Geografická konkretizácia „severskosti“, identifikovaná Janou Juhásovou v niektorých dielach aktuálnej poézie v štúdii Reflexia severskosti (2024), sa sčasti prekrýva s lokáciami, ktoré by sme vo výskume akcentujúcom svetové strany mohli charakterizovať ako „východné“ (básnické zbierky J. Kaščákovej a J. Palaščáka). A tvorba medzivojnových prozaikov zmienených v štúdií (M. Urban, F. Švantner, P. Jilemnický) nebola v čase vzniku recipovaná „stranovo“, ale reprezentovala domácu literatúru ako celok (napokon, väčšina kanonizovaných diel slovenskej literatúry od romantizmu po naturizmus by sa dala charakterizovať ako „severská“). Opozícia sever – juh má na rozdiel od protikladu východ – západ inú výpovednú a rozlišovaciu intenciu. Predbežne a zjednodušene: kritériá vymedzenia severu a juhu sa odvíjajú od bázy klimaticko-krajinných odlišností, na ktorej stoja životné podmienky a možnosti obyvateľov, ich kultúra a hodnotové nastavenie (medzi prvými sa ponúka opozícia medzi askézou a hedonizmom); svoju úlohu tu zohráva aj odlišné poňatie hraničnosti v súvislosti s iným typom hranice, geograficky i historicky smerom na sever uzavretej a na juh otvorenej. Rozdiely medzi východom a západom Slovenska sa pôvodne mohli odvíjať od všeobecného rozlíšenia dvoch kresťanských civilizačno-kultúrnych formácií, no postupne sa aj táto na prvý pohľad jednoznačná diferencia rozostrila, pretože bola uplatňovaná z rôznej perspektívy a v rôznej mierke. V čechoslovakistickej koncepcii literatúry Jána Igora Hamaliara bolo „východom“ ešte celé Slovensko v rámci celku Československa, ako signalizuje názov publikácie Hlasy nášho východu (1929). V nej Hamaliar uvažoval o slovenskej literárnej prítomnosti prostredníctvom výkladového modelu centra (česká, predovšetkým Prahou reprezentovaná literatúra) a periférie (Slovensko ako „východ“).

Po takmer sto rokoch je podobné, centralistické ponímanie východu ešte stále prítomné, no málo produktívne. Uplatnenie opozície centra a periférie, založenej na jednostrannej závislosti druhého člena na prvom, vo vzťahu k literárnemu východu vedie iba k reprodukcii stereotypov: ich výstižné zhrnutie podáva – nie ako vlastný názor – historička Hana Kubátová, keď hovorí o „regióne, ktorý dodnes vnímame ako perifériu, ako miesto, kde nič nie je“ (Pavčík, s. 5). Takýto prístup prehliada za desaťročia naakumulovaný kultúrny potenciál východu, ktorý má nielen vlastný sever či juh, ale aj východ („východ východu“). Jeho súčasťou nie je iba autorské, ale aj inštitucionálne zázemie, ku ktorému patria viaceré etablované vydavateľstvá, história prerušovaných pokusov o vydávanie časopisov, ale aj humanitné fakulty dvoch univerzít. To všetko sa popri samotnej tvorbe a schopnosti vnútornej diferenciácie podieľa na budovaní autonómnej kultúrnej identity, smerujúcej k obohateniu slovenskej literatúry a rozšíreniu jej konvenčne vymedzených hraníc. Mám na mysli napríklad rusínske prózy Maroša Krajňaka, ktoré väčšinovému národu pripomenuli, že na Slovensku nie je sám, a z perspektívy menšiny nám otvorili priestor do susedných krajín. Myslím aj na reflexívnu konštrukciu východu, vedenú paralelne s Krajňakovou víziou, v ktorej Radoslav Passia bezútešný pohľad na perifériu („kde končia prašné cesty...“) nahradil produktívnejšou imagináciou prekračovania a rozmazávania hranice (Na hranici, 2014). A spomeniem si aj na aktivity Vichodoslovenskeho združeňa Valal (prekladateľ a vydavateľ Maroš Volovár), bez ktorého by sa spontánnou súčasťou celku domácej prózy nestala prvotriedna próza vojvodinského Rusína Ivana Medešiho Jedenie... Nebilancujem, len asociujem, aby som mohol uviesť niektoré z aspektov a niekoľko príkladov, ktoré východ vymaňujú z periférnej pozície: žeby alternatívne centrum?

Hrubo načrtnuté a pomerne široké problémové rámce uvažovania o slovenskom kultúrnom a literárnom východe sa pokúsim konkretizovať reflexiou piatich, v minulom roku publikovaných prozaických kníh, ktoré sa mi pri prvom čítaní intuitívne spájali s východným Slovenskom. Aj ich prostredníctvom sa súčasný východ významovo „deje“, regeneruje a dotvára. Pôjde o úvahu v pomere k prózam literárnokritickú a vo vzťahu k môjmu výberu sebakritickú, teda aj o pokus reflektovať, aké predpoklady, očakávania a možno aj predsudky stáli za výberom diel. Aká je teda konkrétnejšia náplň prívlastku východný či východniarsky, keď je reč o domácej próze, na základe akých kritérií sa vymedzuje?

K totožnosti na základe regionálnej príslušnosti sa kratší román Ľubomíry Jenčovej Na východe hlási už názvom. Samotná kniha túto jednoznačnosť celkom nepotvrdzuje. Plán prostredia ani príbeh nie sú natoľko príznakové, aby ich prostredníctvom čitateľ jednoznačne identifikoval priestorovú alebo mentálnu štruktúru, ktorá sa mu spája s východom. Čiastočne ju reprezentujú autorkine zovšeobecňujúce reflexie („Nevedela som, či sa to nadobúda vekom, alebo je to dedičné. Tieto dve vysvetlenia v našej dedine platili [...] najčastejšie na choroby a ešte častejšie na majetky“, Jenčová, s. 3), v ktorých sa často objavuje spojenie „u nás“ (prepojené s názvom čítame „u nás na východe“), a čiastočne žáner sociálneho románu. Uplatňuje sa v jednej z dvoch paralelných príbehových línií, rozprávaní o zadlženom invalidnom dôchodcovi: „To by nič nebolo – jeho kolegovi raz v práci zošrotovalo nohy až po stehná, keď sa zachytil montérkami o stroj, ktorý nestihli včas zastaviť. [...] Ale nedá sa nič robiť. Akoby povedal stavbyvedúci v Pelhřimove, ktorého slová sa pre fúzača stali mottom: ,Lidí je jak sraček‘“ (Jenčová, s. 53). Kniha oscilujúca medzi realistickým a fantastickým je kompozične a štýlovo neústrojná, voľne až náhodne sa v nej prepájajú  rôznorodé textotvorné a rozprávačské postupy: za niekoľkostranovým doslovným citátom zo súdnej zápisnice nasleduje tradičné rozprávanie, dialógy prechádzajú do emocionálne vyhrotených úvah o pravde a viere, realistický opis do delirického výjavu, autorka sa zhmotňuje v svete vytvorenom rozprávaním, aby sa porozprávala s postavami, ktoré vytvorila... Napriek tomu, čo by sme ľahko mohli vyhodnotiť ako prehrešky voči literárnemu remeslu, dielo disponuje elementárnou presvedčivosťou podobnou takej, akú nachádzame v prírodninách, ľudovom umení a v dielach insitných tvorcov: presvedčivosťou samorastu. Na východe je prózou programovo antielitárskou, slobodnou vo vzťahu k literárnej prevádzke, nebojí sa takmer rozprávkového záveru a popri tom všetkom si uchováva elementárnu dôstojnosť. Autorka oslovuje čitateľa veľkým písmenom v osobnom zámene – „... aj Vám sa stáva...?“ (Jenčová, s. 78) – s rovnakou naliehavosťou a bez irónie, ako keby mu písala list, a práve tak kladie základné otázky: „ – Koľko ľudí je treba, aby svet poznal, čo je pravda? –“ (Jenčová, s. 116, zvýraznila autorka). Je v tom celom niečo z motivačnej literatúry, niečo z výchovného románu (druhá línia rozprávania venovaná dospievajúcemu chlapcovi), ale predovšetkým hlboký záujem o súčasníka, ktorý sa ocitol na sociálnom okraji. Hodnotovým základom Jenčovej prozaického sveta je rodina. Tento prístup poznáme z tvorby Vandy Rozenbergovej. Obe autorky venujú pozornosť mladým ľuďom, Jenčová aj tým menej výnimočným.

Román Na východe si autorka vydala vlastným nákladom vo Vranove nad Topľou, na toto mesto sa obmedzil doterajší ohlas (viď rozhovor Imricha Maka s autorkou vo Vranovských novinkách). Kniha si v sebe nesie niečo susedské, akoby tí, o ktorých píše, ju mali aj čítať. Protikladom Jenčovej prózy je román Michaely Zakuťanskej Kavej, zručná fruktifikácia najprv seriálového a následne aj filmového projektu do podoby oddychového čítania (na pôvodnom seriálovom princípe stoja radenie a nadväznosť kapitol). Ak v knihe Na východe stereotypy spojené s obrazom východu absentujú, Zakuťanská zo stereotypov vychádza a potvrdzuje ich. Ide o žánrovú produkciu a bolo by zbytočné knihu merať kritériami umeleckej literatúry, no práve takto orientované písanie markantnejšie obnažuje postupy a ideovú výstuž diela. Na rozdiel od „susedskej“ Jenčovej píše Zakuťanská pre celé Slovensko: východniarom ich identitu potvrdzuje a ostatným až encyklopedicky objasňuje („Kysak bol vstupnou bránou severovýchodného Slovenska. Mentálnou križovatkou pre pol milióna ľudí...“, Zakuťanská, s. 39). Rozprávanie sa konformizuje tak so stereotypmi, ako aj s autostereotypmi: „K všeobecnejšej predstave o východniaroch patrí, že zvládnu veľa piť...“ (s. 130). Kavej je pokusom postihnúť „esenciu východu“ prostredníctvom príbehu dvoch kamarátok, ktoré sa nakrátko vracajú domov, a habilitovať tento priestor tým, že prinajmenšom jedna sa rozhodne v ňom zostať. Zakuťanská v rozprávaní uplatňuje väčšinu charakteristík, z ktorých sa skladá konvenčná predstava východu. Majú povahu geografickú, manifestovanú miestnymi názvami (centrom rozprávania sú Kysak a Prešov), jazykovú (nárečie v pásme postáv, kvalitu štylizácie nedokážem posúdiť) a etnografickú, zameranú na obradovo-zvykovú kultúru a folklór. Rozprávanie približuje pohreb a tri svadby, z toho jednu tradičnú v kapitole Pirkoviny. Jej súčasťou je aj poučenie, ktoré pedagogicky približuje čitateľovi neznáme prostredníctvom známeho: „Na východe vládol totiž zvyk, že pár dní pred svadbou, väčšinou vo štvrtok, sa stretli družičky a družbovia na pirkovinách, aby sa navzájom lepšie poznali a utužili vzťahy. Išlo vlastne o dnes známu rozlúčku so slobodou...“ (Zakuťanská, s. 115). Na základné geografické a historicko-kultúrne charakteristiky nadväzuje priblíženie spoločenskej, mentálnej a hodnotovej identity východu. Sociálna problematika, kľúčová v Jenčovej románe, ale aj v niektorých ďalších minuloročných prózach východu, je u Zakuťanskej na okraji. Komplexnejšiemu rozvinutiu tohto aspektu v rozprávaní nepraje pôvodný scenáristický žánrový vzorec komédie, zjavný aj po prepísaní námetu do prózy. Potom napríklad alkoholizmus nie je v Kaveji sociálnym problémom, ale milým regionálnym svojrázom generujúcim zábavné situácie – dvoch miestnych nezamestnaných alkoholikov, skôr rázovité figúrky než postavy, integruje solidárna obec. Hodnotovou osou, okolo ktorej sa točí celé rozprávanie, zostáva rodina. Ako inštitúcia problematizovaná nie je, dočasné nedorozumenia slúžia ako východisko veselej zápletky, po vysvetlení sa v závere knihy obnovuje idyla ako základný stav manželského vzťahu: „Slnko na východe zapadalo a Klára so Štancim sa už dávno necítili tak ľahko“ (Zakuťanská, s. 230). Neprekvapivou esenciou východu je u Zakuťanskej temperament prejavujúci sa najmä vo vzťahoch, osobujúce nárokovanie si na druhého prechádzajúce do citového vydierania. Tým, čo sú presvedčení, že mentálny východ charakterizuje strata miery a súdnosti, dáva autorka rada za pravdu. V Kaveji sa objavujú aj fantastické prvky, ktoré by etnografický prístup pravdepodobne považoval za rezíduá poverovej kultúry. V kapitole Revenant sa pozostalým zjavuje duch starej mamy a zasahuje do ich vzťahov. Takáto predmoderná, magicko-fantastická motivika, objavujúca sa aj v iných aktuálnych i starších prózach východu (Zelinka, Pankovčín, Krajňak), sa postupom času stala jednou z charakteristických zložiek literatúry tohto priestoru, jej „poznávacou značkou“. Zakuťanskej kniha je plná odkazov na všeobecnú kultúrnu encyklopédiu (viď názvy kapitol Tri svadby a jeden pohreb, Kým kohút nezaspieva, Easy rider) a špecificky kultúrnu encyklopédiu východu zvlášť (napríklad „Kadzi chodiš, dzeci robiš!“, Zakuťanská, s. 25: ide o parafrázu jednej zo zľudovených hlášok z ikonického východniarskeho filmu Pásla kone na betóne). Základným autorkiným postupom budujúcim identitu knihy je exotizácia, spočívajúca v transformácii toho, čo je z vnútornej perspektívy regiónu nepríznakové (nárečie, mentalita, zvykoslovie), na príznakové pre čitateľa zvonku (zo „západu“).

Iné poňatie východu nachádzame v hutnej vidieckej novele Motýľovci. Oproti Zakuťanskej východniarskemu encyklopedizmu sú priestorové, s východom Slovenska prepojiteľné koordináty v knihe Víťa Staviarskeho iba naznačené. Objavujú sa nenápadne a zriedka, väčšinou v súvislosti s tragickými tajomnými udalosťami („Zabil ho blesk. Búrka od Poľska“; „Cez búrku videli v dedine auto. Čierny Ford, s košickou značkou“, Staviarsky, s. 5, 23). Pútnické miesto, „kde sa pred rokmi zjavila jednému dievčaťu Panenka Mária“ (Staviarsky, s. 56), je označené iba iniciálou L. – že ide o Litmanovú, rozprávanie nevyvracia, ani nepotvrdzuje. Jediná indícia situujúca príbeh na severovýchod Slovenska je historická. Rozprávač dlho nevie, že otcom jednej z postáv je ruský vojak, ktorý sa do dediny dostal počas 1. svetovej vojny, keď „sa Rusom podarilo prelomiť frontu“ a „prenikli na východné Slovensko“ (Staviarsky, s. 64). Staviarskeho rozprávanie, situované do desaťročia po roku 1989, je jednoduché ako jarmočná pieseň o osudovom nešťastí, kombinuje postupy prózy s tajomstvom (zmiznutie chlapca od susedov) a hororu. Rodina aj tu stojí v centre príbehu, je to však príbeh tragický. Predstavuje literárne vyspelú ponášku na insitné literárne prejavy, no bez náznaku paródie, pochmúrnu, baladicky osudovú atmosféru dobre vystihujú aj váchalovsky ladené ilustrácie Evy Havlovej. Na rozdiel od komediálneho ladenia Zakuťanskej prózy je Staviarskeho kniha vážna, jej sociálny rozmer je neprehliadnuteľný a úzko prepojený s alkoholizmom aj pri budovaní zápletky. Vierohodne pripomína dobu transformácie: „,Kvôli pálenke si prišiel o robotu‘“ (Staviarsky, s. 37). Motýľovcov som čítal ako prejav autorovej dôvery k elementárnemu rozprávačskému gestu a jeho archaickým, stále nevyčerpaným zdrojom.

Kniha Martina Hlavatého s bizarným názvom Páv, Kripel & Predseda je komponovaným súborom krátkych etnografických čŕt prepojených prostredím a postavami. Epický charakter získavajú ako celok na základe časovej postupnosti rozprávania od predkovidového obdobia cez pandémiu až po vojnu na Ukrajine. Epizodické výjavy z každodenného života dediny Hájenka sa skladajú do presvedčivého obrazu súčasnosti. V tejto sociálnej próze nejde ani tak o konkrétny príbeh, ale skôr o životné pomery a perspektívy obyvateľov obce, určované nezamestnanosťou a alkoholizmom. V centre rozprávania sú traja kamaráti, starý mládenec žijúci u babky a privyrábajúci si verejnoprospešnými prácami, invalidný dôchodca, nevládny na pol tela po pracovnom úraze v Česku (viď Jenčová), a nezamestnaný muž, od ktorého odišla žena. Spolu každý deň od skorého rána postávajú pred obchodom: „Jeden ,jogurtík‘, ako nazvali malý plastový panák pálenky, a fľašová desiatka sú povinné podklady potrebné k rokovaniu na ich schôdzi“ (Hlavatý, s. 45). Próza približuje svojrázne interpretácie globálneho diania dedinčanmi – „Dnes na obede sa dozvedel, ako to je a ako to bude. Šikmáči poslali na nás biologickú zbraň. Potrebujú nás preriediť. Potom nás ovládnu cez očkovaciu látku a rozdelia do táborov. Žiadne štáty, budú to tábory, ktoré budú robiť na tie kurvy šikmooké“ (Hlavatý, s. 50) – i bizarné reakcie naň: muž vtrhne na obecný úrad, zbije sekretárku, pokúsi sa prevziať moc v obci a rozhlasom informovať spoluobčanov o tom, čo sa „naozaj“ deje. Kým Staviarskeho Motýľovci sú rozprávaním o kríze rodiny, Hlavatý už priamo píše o jej rozpade. Traja protagonisti žijú osamelo, miestneho skína opustí manželka po zistení, že je latentný homosexuál: „Žena a dcéra ani dnes neprídu. Je to už skoro pol roka, odkedy ho načapala, ako si honil v kúpeľni nad videom, kde boli dvaja chlapi a robili to, čo ona mu nikdy nechcela dovoliť. Tradičná rodina sa lusknutím prstov rozpadla“ (Hlavatý, s. 61 – 62).

Ak literatúru východu na základe určitých znakov vymedzujeme ako podmnožinu pomyselného celku slovenskej literatúry, tak Hlavatého próza otvára problém ďalšej diferenciácie. V porovnaní so Staviarskym je Hlavatého rozprávanie lokálne príznakové do tej miery, že primeranejšie by bolo hovoriť o próze Spiša. Táto určitosť vzniká kombináciou geografickej a jazykovej konkrétnosti. Ide o „dedinku učupenú medzi kopcami na hranici Volovských vrchov“ (Hlavatý, s. 18), teda vo východnej časti Slovenského rudohoria, z neďalekých centier je okrem Spišskej Novej Vsi zmieňovaný aj „Krombach“ (Hlavatý, s. 61), čo je pôvodný nemecký názov mestečka Krompachy. Väčšina dialógov je vedená v nárečí, ktoré aj laikovi znie trochu inak než jazyk bežne spájaný s východom (v tiráži knihy je ako editor dialektu uvedený jazykovedec a spisovateľ Peter Karpinský). Hlavatého kniha sa tak stáva súčasťou procesu, ktorý vedie k vymedzeniu užšej regionálnej konkrétnosti v rámci východu. Do istej miery sa podobá prístupu, ktorý uplatnil Maroš Krajňak, no v jeho knihe Carpathia (2011) bola diferenciácia len prvým krokom k novej, hranice Slovenska prekračujúcej integrácii rusínskeho národa.

Z ôsmich poviedok knihy Karola Horáka Sírny kotol by posledné dve mohli byť čítané ako prózy východu. Fakultná mucha nadväzuje na univerzitný román. Hoci v domácej próze tento žáner nie je prepojený výlučne s východným Slovenskom, najvýraznejšie diela tohto typu napísal Stanislav Rakús (Extentrická univerzita, Fáza uvoľnenia), vychádzajúc z vlastných skúsenosti študenta a pedagóga prešovskej Filologickej a neskôr Filozofickej fakulty UPJŠ. Súčasťou Horákovej poviedky je koláž protokolárne podaných situačných čŕt o disciplinárnych problémoch na bližšie neurčenej fakulte, ktorú však možno ľahko identifikovať na základe regionálnych jazykových špecifík, alkoholizmu a kultúry stravovania niektorých pedagógov: „Na prednáškach a seminároch totiž používa severovýchodný dialekt, cez prestávku si vyberie z aktovky slaninu, cibuľu i chlieb [...] a priamo, za katedrou, s použitím otváracieho nožíka značky Sarajevo, pred študentmi desiatuje. Naviac sa od nich necháva oslovovať ďaďa“ (Horák, s. 101). Limitovaná skúsenosť, záverečná próza Horákovej knihy, je venovaná Košiciam. Širší regionálny kontext v nej ustupuje konkrétnemu mestu a urbánnej totožnosti, ktorú deklaruje jedna z postáv: „na otázku ruského kapitána, či je Ukrajinec, Maďar, Rumun, Poliak, Rus alebo Slovák, odpovedal, že je Košičan“ (Horák, s. 145). Podobne ako u Hlavatého tu prednosť pred príslušnosťou k väčšiemu celku východného Slovenska dostáva lokálna, no historicky skôr etablovaná príslušnosť k slobodnému kráľovskému mestu (v knihe Páv, Kripel & Predseda ide tiež o historickú, so župným správnym členením – Spiš – prepojenú totožnosť).

V piatich prózach z minulého roku je regionálna identita východu manifestovaná odlišným spôsobom a v rôznej miere. Jej ustálenú, typizovanú a pohľadom zvonku už dávnejšie inaugurovanú podobu prezentuje Zakuťanskej Kavej, ostatné knihy sú lokálne konkrétnejšie a ich prvotnou ambíciou nie je vystihnúť „východ ako taký“. Prózy Jenčovej, Hlavatého a Staviarskeho spája akcent na sociálnu určenosť postáv. Hlavatý presvedčivo stvárnil, ako sa aktuálne celospoločenské i globálne dianie bizarne transformuje vo vedomí hrdinov i vidieckeho spoločenstva. Ďalším spojivom medzi ich prózami je dôvera v elementárne rozprávačské gesto, ústiaca až do určitej insitnosti, či už spontánnej u Jenčovej, alebo literárne štylizovanej ako suverénna parafráza jarmočnej baladickej epiky u Staviarskeho.

Kultúrno-geografické situovanie diela neurčuje len jeho vnútorná významová štruktúra. Výpovednú hodnotu vo vzťahu k regiónu môžu mať aj produkčné pomery. Z piatich pripomenutých kníh štyri vyšli na východnom Slovensku, dve – Horákova a Staviarskeho – s podporou FPU. Sírny kotol vydal etablovaný Modrý Peter, Motýľovcov autorova rodinná produkčná spoločnosť a vydavateľstvo Staviarsky production, Hlavatého kniha vyšla v doposiaľ menej známom spišskom vydavateľstve FAMA art a Ľubomíra Jenčová si knihu vydala sama tam, kde žije. Ako som už zmienil, Kavej Michaely Zakuťanskej vyšiel v bratislavskom Ikare. Aj zbežný pohľad napovedá, že produkčne je literárny východ pomerne sebestačný.

Literatúra

Hamaliar, Ján: Hlasy nášho východu. Praha: Leopold Mazáč, 1929.

Jenčová, Ľubomíra: Na východe. Vranov nad Topľou: Ľubomíra Jenčová, 2024.

Juhásová, Jana: Reflexia severskosti v zbierkach Oľgy Gluštíkovej Severské mýty, Joea Palaščáka Rusnacke elegyje a Silvie Kaščákovej Rakúsky domov dôchodcov. In: Vertigo, roč. 12, 2024, č. 4, s. 44 – 48.

Hlavatý, Martin: Páv, Kripel & Predseda. Spišská Nová Ves: FAMA art, 2024.

Horák, Karol: Sírny kotol. Levoča: Modrý Peter, 2024.

Mako, Imrich, 2024. Ľubomíra Jenčová o knihe Na východe: Postavy sú inšpirované mojím okolím. Vranovské novinky [online, 2024-10-01]. [cit. 2025-4-22]. Dostupné online.

Passia, Radoslav: Na hranici. Slovenská literatúra a východokarpatský hraničný areál. Levoča: Modrý Peter, 2014.

Pavčík, Filip: Ľudia za slovenského štátu nemuseli veriť fašistickej ideológii, aby ju realizovali v praxi. Rozhovor s historičkou Hanou Kubátovou. In: Knižná revue, roč. 35, 2025, č. 4. s. 5 – 7.

Staviarsky, Víťo: Motýľovci. Vydavateľstvo Staviarsky, 2024.

Šklovskij, Viktor: Juhozápad. In: RAK, roč. 4, 1999, č. 2, s. 40 – 45. Preklad a poznámka Fedor Matejov.

Zakuťanská, Michaela: Kavej. Ikar: Bratislava, 2024.

(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)