Plav

Zbierka poviedok Jany Varcholovej Len trochu v poriadku pôsobí na prvé čítanie dvojako. Na jednej strane obsahuje texty usilujúce sa o realistický efekt, pomalé, až rozvláčne; na druhej strane stoja texty, do ktorých vstúpi fantastický prvok, texty hutné a so spádom. Všetky však spája, ako signalizuje názov knihy, vychýlenie z toho, čo sa považuje za normálne, zväčša zo spoločenského poriadku, životného štýlu, stereotypu.

Hlavnou témou knihy je hľadanie ľudskej blízkosti a starostlivosti, o krehkých pokusoch zblížiť sa píše Varcholová pestro, variabilne. Postavy sa usilujú nadviazať a udržať vzťahy lesbické aj heterosexuálne, problematizuje sa v nich práve aspekt starostlivosti o druhého. Vzťahy kulminujú a dospievajú ku kríze, k implózii, nenávratne meniacej ich podobu i ľudí v nich. Často je to premena či odchod milovanej osoby: výpoveď v práci (Volám sa Dorota), smrť nevernej ex-partnerky (Defectus fidei), odchod či smrť manželky (Nepokoj), premena vyhorenej ženy na strom (Pevne pod zemou), pobyt kamaráta z detstva vo väzení (Teplo v iglu) a pod. Napriek istej melanchólii, občasnej bezútešnosti a konštantne obnovovanému hľadaniu vlastného zmyslu je východisko próz optimistické, zakorenené v presvedčení, že ten zmysel odoberajú aj dávajú človeku iní ľudia. Príbehy pritom nekončia vždy jednoznačne a idylicky – pokus zblížiť sa s iným človekom neraz zlyhá, častým motívom je sklamanie. To uzatvára text, ale nie život: je jasné, že za horizontom konca vzťahu, životnej etapy či života blízkej osoby človek môže nájsť niečo, čo ho potenciálne opäť naplní, dá mu nový zmysel.

Potreba starostlivosti má v poviedkach mnoho podôb, je vykreslená s humorom, citlivo a neraz dojemne, no nikdy nie gýčovo. A to aj keď sa stretnú bývalá a súčasná partnerka zosnulej ženy – skôr bilancujú, upresňujú si vzťah k nebohej a pripomínajú spoločnú minulosť. Za najdôležitejšie považujú uchovanie si spomienky: „‚hľadáš po sebe nejakú stopu a zdá sa ti, že žiadna nie je. Ale ona je. Barbora ľúbila zmätene, ale vždy hlboko‘“ (s. 161). V závere prózy Pevne pod zemou sa vyhorená žena premení na strom – jej muž, záhradný architekt, v tej chvíli nadobudne kľúč k tomu, ako k nej má pristupovať, ako ju má opatrovať a kultivovať. Jeho otázky „čo ti nedávam?“ a „čo ti pri mne chýba?“ (s. 75) tak dostávajú metaforickú odpoveď: „skontroloval kvalitu jej kôry, farbu listov, tvrdosť dreva, ubezpečil sa, že po nej nelezú žiadne škodlivé mušky alebo chrobáky, miestnosť riadne vyvetral, aby listy mohli dýchať, medzitým sa jej prihováral, hladil ju, olámal z nej všetky suché konáriky. Napokon si s úľavou vydýchol, pretože usúdil, že strom nie je v strese, dobre sa mu darí, Ľubošovi sa dokonca zdalo, že na niektorých vetvách vidí prvé náznaky plodov. Ľahol si na gauč oproti tak, aby na strom videl. Konečne bolo všetko v poriadku“ (s. 77). Isteže, text možno čítať aj tak, že tvrdo pracujúca žena konečne dostane pokoj a priestor, až keď zapustí korene, nechá sa pestovať mužom a vypustí prvé plody. Nič to však nemení na tom, že pod povrchom tejto možnosti je stále formulácia obyčajnej túžby po starostlivosti v momente, keď už človek nedokáže pokračovať v živote.

Starostlivosť o druhých, blízkych, vo Varcholovej poviedkach málokedy zahrňuje biologickú rodinu. Zaoberá sa o vzťahmi, ktoré si človek dobrovoľne vyberá, označovanými ako chosen family a relevantnými najmä v queer komunite. Viacero textov stvárňuje príslušnosť k takému spoločenstvu, ktoré v určitej etape života poskytuje človeku oporu a určuje jeho identitu, prítomnosť a aj budúcnosť. Životný modus postáv sledujeme cez jeden alebo viac situačných výsekov, ktoré zástupne poukazujú na súdržnosť, akceptáciu a dôkladnú znalosť vzťahov, pravidiel a pomerov v danom prostredí.

Príkladné sú v tomto duchu poviedky Na druhej strane skla, Gang z Kavepečka či Lenošť. Ani jedna nestojí na dejových zvratoch, ich motorom je konverzácia s jasnou pečaťou sociálnej skupiny (reči štamgastov v krčme, deti na košickom sídlisku v 90. rokoch, lesbická komunita...). Prirodzený, plynulý tok dialógu – vôbec nie bežná záležitosť v slovenskej próze – v týchto textoch utvára efekt „tu a teraz“, sprítomňuje náhle a nezvratné precitnutie do sveta. V texte Leňosť sa tak udeje na bytovej párty, na ktorej sa protagonistka zoznámi s „historičkou, sociologičkou, heraldičkou, kartografkou miestnej queer komunity“ (s. 119) a vďaka nej si v konečnom dôsledku uvedomí a prizná svoju sexuálnu orientáciu. Znalkyňa pomerov zasväcuje protagonistku do života v komunite a do nuáns homosexuálneho vzťahu: „‚ale vieš, čo ma serie na tom byť homo? Celý život máš pocit, že musíš byť lepšia, aby ťa brali ani nie, že rovnocenne, ale aby ťa – bože, ako ja neznášam ten výraz – tolerovali. Takže potom to niektorí neustoja, v živote pred ostatnými nepriznajú, že ich vzťah už dávno zlyhal, lebo musíme držať formu, že naša láska je taká čistučká, čistejšia než všetky ostatné, lebo sme si ju vydobyli... naša svätá, teplá láska. A tak si, drahá Monika, vytvoríš skurvené väzenie‘“ (s. 121). V pozadí týchto zblížení však neraz zostáva základný problém: ak sa má človek priblížiť sebe či iným ľuďom, musí sa súčasne vzdialiť od iných, prípadne od seba. V knihe sa pritom nachádzajú prózy zdôrazňujúce tento problém práve z opačného konca, dotýkajú sa odcudzenia druhým i sebe a neschopnosti komunikácie ako neprekonateľných problémov. Z tých lepších pripomínam predovšetkým fantaskne ladené poviedky Nepokoj a O živých ani v dobrom.

Pravdou je, že hoci kniha obsahuje sedemnásť poviedok, jej hodnotné, viacrozmerné jadro tvorí približne polovica z nich. Ostatné texty pôsobia ako výplň, ako testovanie vlastných spisovateľských schopností, nezmyselne replikujúce to, čo autorka dokáže účinne v najlepších poviedkach knihy. Ale aj v textoch, ktorých hlavným znakom je ťažkopádna literátčina, zreteľne vidno zámer vypovedať cez výsek života komplexne o ľudskej situácii. V tomto zmysle Varcholová svojimi prózami nenásilne kultivuje citlivosť voči nešťastiu ostatných a nezdráha sa zároveň s iróniou komentovať životné okolnosti svojich generačne ukotvených postáv. Názov knihy je presne takým ironickým rypnutím, pokiaľ ide o vnímanie vlastného miesta v spoločnosti, zároveň aj odleskom želania, pokiaľ ide o základnú ľudskú situáciu: byť čo len trochu v poriadku. Len trochu v poriadku zanecháva najmä pocit, že svet nie je taký márny, len sa treba vyrovnať s jeho nestálosťou, s tým, že od určitého okamihu veci väčšmi končia, než začínajú.

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)