Plav

V predchádzajúcom texte O zľahčovaní a čo s tým súvisí  som sa venoval nešváru niektorých vydavateľov, ktorí „zabúdajú“ priznať, že využívajú prácu niekoho iného. Teraz sa zameriam na bagatelizovanie toho, do akej miery je text, ktorý čítame, naozaj textom autora, ktorého meno sa objavilo na obálke. Texty slovenských literárnych diel minulosti sa vyznačujú veľkým rozptylom grafickej a jazykovej normy. Tento diachrónny jazykový vývoj zvykli niektorí editori vyrovnávať v prospech synchrónneho stavu spisovnej formy jazyka. Dôsledkom je veľký rozptyl v miere úprav, i keď sa často deklaruje, že sa diali s rešpektom k autorovej poetike, jazyku, dialektu atď. Editorské deklarácie bývajú nezriedka plné floskúl:

„Pri edičnej praxi robili sme len gramatické zásahy podľa dnešného úzu a pri textovom znení pridŕžali sme sa rukopisov alebo vytlačených textov.

Menšie úpravy proti textom, vydaným v sbierkach alebo publikovaným v časopisoch, sme robili len v niektorých prípadoch [...]  ale i tu podľa autorových rukopisov, a len v tých prípadoch, kde zásah znamená objektívne zlepšenie textu so stránky umeleckej.“[1]

„Práce uverejnené v Nitre boli písané štúrovským spisovným jazykom. Prepisujeme ich podľa terajšieho pravopisu. Do Hurbanovho slovníka a štýlu sme zasahovali len v málo prípadoch“.[2] „Text sme podrobili iba nevyhnutnej jazykovej úprave“.[3]

„Zásahy sa robili predovšetkým gramatické, podľa potreby štylistické i lexikálne – s plným rešpektom k autorovmu vyjadrovaniu“.[4]

Opis editorovho zaobchádzania s textom sa v zmienených publikáciách uvedenými citátmi vyčerpáva. Neraz sme radi, ak vo vydaní edičná poznámka aspoň je. O tom, čo je „nevyhnutné“, však neexistuje konsenzus, na základe ktorého by každému hneď bolo jasné, aké úpravy boli urobené. Iné úpravy ako nevyhnutné by predsa editor nerobil, takže vlastne každý jeho zásah musí byť nevyhnutný a – „s plným rešpektom k autorovmu vyjadrovaniu“. No ak signalizuje „menšie úpravy“ urobené „v málo prípadoch“, čitateľ dostáva len vágnu informáciu o ich povahe. Na skusmej kolácii z poviedky Boženy Slančíkovej Timravy Za koho ísť? možno výrečne ilustrovať, čo také nevyhnutné úpravy zahŕňali.

Pramene Timravinej poviedky Za koho ísť?

Poviedku „Za koho ísť?“ Timrava publikovala po prvýkrát v Slovenských novinách v roku 1893 (v č. 92 a 93 z 8. a 10. augusta). Jej rukopis sa nezachoval, máme však k dispozícii bližšie nedatovaný strojopis.[5] Všimnem si jej podobu aj v publikáciách Prvé kroky (Živena, 1938), Sobrané spisy Timravy XII (Matica slovenská, 1945), Zobrané spisy I (Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955), Dielo (Tatran: 1971), Za koho ísť a iné prózy (Perfekt, 2005), Prózy (Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2008; z tohto vydania text prebrala aj kniha z roku 2021 Meno mám zo studničky).

Strojopis predchádzajúci editori neregistrovali. Zdá sa, že predstavoval prechodné štádium medzi variantom publikovaným v novinách a výberom Prvé kroky.[6] Hypotézu takejto genézy naznačujú početné zhody s novinovým odtlačkom, ktoré sú už v Prvých krokoch i nasledujúcich edíciách odlišne štylizované. Tým sa prikláňa strojopis k novinovému odtlačku. Viac-menej „kopíruje“ text zo Slovenských novín, množstvo odchýlok medzi variantmi sa dá vysvetliť nepozornosťou pri opise (preklepy, zmeny slovosledu, vynechanie slov a pod.). Zásadnejšia zmena, ktorá sa nedá tak ľahko vysvetliť nepozornosťou, je hádam iba posun tučnú holú bradu → tučnú bielu bradu. Príklon strojopisu k Prvým krokom vyjadruje práve táto nová formulácia, ktorá sa objavuje iba v týchto dvoch prameňoch.

V Prvých krokoch boli teda viaceré posuny oproti novinovému odtlačku. Selektívne: všetkých diela sveta umelcov → diela všetkých umelcov sveta, Čo to za ľud → Aký to ľud, sympatiu chovať → mať sympatiu, lámala som si hlavu ja → lámala som si hlavu, Darobné všetko! → Daromné všetko!; čo ďalej → čím ďalej, nedelikatessu → nedelikátnosť, akoby ja jemu celkom nič bola → ako by som mu celkom nič nebola, o tretej popoludní prišiel → o tretej prišiel, láskajúc kyticu i ukázala som Bútovi dar zriedkavých kvetín → láskala som kytku i ukázala som Bútovi zriedkavé kvety, Dneska skutočne vyplnila sa mi → Dnes naozaj sa mi vyplnila, Vzdor môjho pevného úmyslu → Ale i pri svojom pevnom úmysle, navzdor, že tetka krútila hlavou → hoci..., tučnú holú bradu → tučnú bielu bradu, prekvapili nás všetkých → nás zadivily všetkých, Kým sa zaoberal so mnou, celá horúčka vychytila ma vediac, že hľadí na to Mišov → Kým sa zaoberal so mnou, vychytila ma celá horúčka, lebo som vedela..., nemoc → chorobu. Otázkou (nielen pri tomto vydaní) zostáva, či to bolo s autorkinou (bianco) autorizáciou.

Timrava nebola spokojná s redigovaním svojich prác, no pred podobou prác v Sobraných spisoch Timravy (1918 – 1945, dvanásť zväzkov vyšlo postupne v Lipe, Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku a Matici slovenskej) uprednostňovala predsa len redakciu z periodík. Keď sa rukopis vydávaného textu nezachoval, vracal sa editor Zobraných spisov v SVKL Ivan Kusý k novinovým či časopiseckým odtlačkom. To je aj prípad poviedky „Za koho ísť?“, ktorú pripravoval už do XII. zväzku Sobraných spisov Timravy z roku 1945. Úpravy z Prvých krokov sa neraz zachovali aj v tomto XII. zväzku, niekedy sa vrátili k predchádzajúcemu novinovému zneniu[7] a inokedy editor zvolil nové riešenie.[8]

Viaceré z týchto zmien Kusý ponechal aj vo vydaní pripravovanom pre SVKL (1955), v niektorých prípadoch zvolil ďalšie nové riešenie (mať sympatiu → sympatiu mať, nedelikatesu → nedelikátnosť, I proti svojmu pevnému úmyslu → Vzdor svojmu pevnému úmyslu atď.). Do textu tohto vydania vniesol Kusý ďalšie „modernizačné“ zásahy pri príprave zväzku v Zlatom fonde slovenskej literatúry (1971). Úpravy interpunkcie a odsekov, vynechania asteriskov, drobné zmeny predložkových väzieb, morfológie, syntaxe atď. však boli pre porozumenie textu irelevantné: napadla mi šťastná myšlienka → prišla mi na um...; Poklonil sa po dedinsky, to jest vzal → ..., čiže vzal; šiel → išiel atď.

Zobrané spisy zo SVKL sa stali východiskovým textom aj pre Marcelu Mikulovú: „Toto vydanie, ktoré možno považovať za najbližšie k Timravinej predstave, nám slúžilo ako základné textové východisko pre náš výber. Prihliadli sme však aj na neskoršie vydanie v dvojzväzkovom výbere v edícii Zlatý fond slovenskej literatúry [...] Pred modernizačnými lexikálnymi úpravami vydania v Zlatom fonde sme však uprednostňovali pôvodné znenie (niekedy aj oproti verzii v Zobraných spisoch)“.[9] Inými slovami, M. Mikulová vychádzala z posmrtného, neautorizovaného vydania a pri jeho úprave prihliadala síce aj na autorizované vydanie, ale aj na iné posmrtné a neautorizované vydanie. Výsledkom bolo, že niektoré z Kusého zásahov Mikulová ponechala, v iných sa vrátila k zneniu zo Slovenských novín, alebo napokon zvolila aj vlastné nové riešenie (na ktoré však v edičnej poznámke neupozornila): lámala som si hlavu → ja som si lámala hlavu; Vediac, že Mišov na to hľadí, vychytila ma celá horúčka, kým sa mnou zaoberal → Kým sa mnou zaoberal, celá horúčka ma vychytila, vediac, že Mišov na to hľadí. To všetko na základe nevyjasnených kritérií.

Osobitným prípadom je vydanie Za koho ísť a iné prózy. Upravovateľ Radoslav Matejov radikálnejšie zasiahol do jazyka autorky, pričom ani on nevychádzal z pôvodného textu. Tento postup, keď sa upravuje už upravovaný text, je pochybný už v základe. Ak nejde len o pragmaticky pretláčaný text niektorého z predchádzajúcich vydaní (pravdaže, so zreteľným odkazom na to), východiskový text najprv treba hľadať v niektorom z autorských variantov. Editor sledujúci „kritérium zrozumiteľnosti“[10] navyše cítil potrebu ďalších opráv: akoby ja jemu celkom nič nebola → akoby som pre neho neznamenala celkom nič, zakeroval dnu → zamieril dnu, Vzdor svojmu pevnému úmyslu → Navzdory... atď.

Vychádzať z Timraviných Zobraných spisov zo SVKL je problematické aj z toho dôvodu, že už v čase „kanonizácie“ textov jej diel sa voči jej spôsobu vznášali nezanedbateľné námietky. Július Noge v recenzii prvého zväzku podoprel exemplifikáciami viaceré sporné body. Problematizoval rozdielnu úpravu kvantity, hláskoslovia a tvaroslovia v autorskej reči a v priamej reči, čím sa priama reč stáva umelo charakterizačným prostriedkom, nesystematickosť niektorých zmien, nahradzovanie spojky „však“ na začiatku vety spojkou „ale“, používanie patvaru „azdaj“, nahrádzanie spojky „ačpráve“ spojkou „hoci“, zjednodušovanie uvádzania polopriamej reči „že ako“, „že čo“ na „ako“, „čo“ atď., ale aj nahrádzanie predložiek a zmeny ich vokalizácie, redukovanie zámen bez náhrady, adekvátnosť úprav interpunkcie a syntaxe, nezmyselné zmeny („s jednoho pleca na druhé“ → „z pleca na plece“, „prv však uvoľnil si nasledujúcim výbuchom“ → „prv však uvoľnil si takýmto výbuchom“ a pod.) atď.[11] V Nogeho argumentácii je zasa zvláštne, že javy vymykajúce sa norme je ochotný akceptovať, ak pochádzali z nárečia alebo hovorovej reči. Ak však vznikli vplyvom češtiny či maďarčiny, nepovažoval za problematické ich odstrániť. Neskôr reagoval aj na druhý zväzok, okrem iného kritizoval nesystematické dosadzovanie krstných mien alebo priezvisk namiesto zámen, nesystematické opravovanie korektorských zásahov pomocou kolácie s rukopisom a vypadnuté slová.[12] Prekvapivo zhovievavo prijal kombinovanie rukopisného a časopiseckého variantu pri edičnom ustaľovaní textu.

Pritom I. Kusý a aj nasledujúci editori vedeli (či mali vedieť) už z  korešpondencie, že práve Timrava zásadne trvala na zachovávaní svojho textu: „Chcem ostať tá čo som“[13] (sic!). V dohľadnej dobe pravdepodobne nevyjde revidujúci súbor jej tvorby, zatiaľ by však bolo na mieste minimálne jasné povedomie o limitoch predstavovaných publikácií.

... a čo s tým súvisí

Univerzálny návod na jazykovú úpravu textu neexistuje. Pri každom zásahu sa možno sporiť o jeho vhodnosti, o tom, či bol viac na ujmu než na osoh. Každá zmena alebo odstúpenie od nej môžu byť viac alebo menej uspokojivo zdôvodnené. Nemali by sa však zastierať pohodlnou formulkou, ktorou sa editor vyhne vysvetleniu (ne)koncepčnosti svojej práce. Ani vznešené frázy o „prenášaní duše“[14] diela vyslovené v súvislosti s výbermi z diel B. S. Timravy a M. Kukučína vonkoncom nepomáhajú nájsť optimálny prístup k úprave textu.

Ak je niečo nevyhnutné, potom sa tomu nemáme vyhýbať. Napokon, v tejto oblasti nie je nič nevyhnutné, dokonca si možno predstaviť aj to, že text sa vydá ako diplomatický prepis, a svet sa pritom nezrúti. Napriek tomu panuje konsenzus, že úpravy sú žiaduce, otázna je ich miera. Čo najvernejšie zachovávanie autorovho jazyka namiesto uniformovania podľa spisovnej normy by poslúžilo poznávaniu dialektov, zabraňovalo by deformáciám autorovej poetiky a smerovaniu k jazykovej homogénnosti v priereze synchrónnom (stierajú sa rozdiely medzi autormi rovesníkmi) i diachrónnom (stierajú sa rozdiely medzi minulým a súčasným stavom jazyka). Dôsledkom úpravy už editorsky upraveného textu môže byť zase – dovedené ad absurdum – deformácia textu na spôsob výslednej vety detskej hry „telefón“.

Akokoľvek to môže znieť samoúčelne, prvoradou úlohou disciplíny zvanej textológia je dbať o text, nie o čitateľa (v školskej praxi môžu nájsť opodstatnenie aj vydania upravené špeciálne pre deti a mládež). Domnievať sa, že niekoľkými jazykovými úpravami sa zvýši čitateľský záujem o dielo, dnešnému čitateľovi tematicky vzdialené, je naivné. Tzv. bežný súčasný čitateľ zriedka prejavuje záujem o problematiku zemianstva, jazykové spory medzi štúrovcami, Kollárom či Záborským, Vajanského Tatry a more sú mu rovnako vzdialené ako more od Tatier. A diskurzívny čitateľ, študent slovenského jazyka a literatúry, sa musí vyrovnať aj s artificiálnym jazykom hoci aj J. Záborského či P. O. Hviezdoslava. Niektoré zásahy do jazyka autora sú však nepochopiteľné aj z hľadiska uvažovaného adresáta edície. Načo bol potrebný Kusého zásah „s jednoho pleca na druhé“ → „z pleca na plece“?

Okrem imperatívu neprivlastňovať si cudziu prácu môže rezignácia na edičné poznámky voviesť čitateľa aj do ďalšieho omylu. V textoch autorizovaných B. S. Timravou jednoducho nenájdeme vetu v znení: „Vediac, že Mišov na to hľadí, vychytila ma celá horúčka, kým sa mnou zaoberal.“ Z prečítaného by si však čitateľ mohol myslieť, že sú to autorkine slová. No okrem toho, že nová veta znie celkom inak, v nadväznosti na predchádzajúci kontext sa zatemnil aj jej zmysel. Plynú z toho tieto alternatívne požiadavky: Ak sa editor rozhodol modernizovať text, mal by to priznať a  uviesť, akým spôsobom text upravil. A ak sa rozhodol text iba prebrať, aj vtedy by mal uviesť, odkiaľ ho prebral. Splnenie jednej z nich je nevyhnutné minimum.

(Martin Navrátil pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)