Plav

0.

Michel Foucault sa v eseji Čo je to autor? (Diskurs, autor, genealogie, Praha, 1994; pôvodne 1969) zamýšľa nad otázkou, či záleží na tom, kto hovorí. Zo zápornej odpovede potom podľa neho vyplýva nasledovné: „Především lze říci, že psaní se dnes osvobodilo od tématu vyjádření: vztahuje se jen k sobě samému, a přece neuvázlo ve formě zvnitřněnosti: identifikuje sebe samo se svou vlastní rozvinutou zvnějšněností. [...] je hrou znaků, uspořádanou méně podle svého označeného obsahu než podle své povahy označujícího: chci však také říci, že tato pravidelnost psaní je vždycky zakoušena ze strany svých mezí: psaní se vždy právě snaží překročit a zvrátit tuto pravidelnost, kterou přijímá a s níž hraje: psaní se rozvíjí jako hra, jež neměnně překračuje svá pravidla.“

1.  

Zborník Mastný muž – v anotácii nepresne označený za antológiu – obsahuje jedenásť poviedok od jedenástich slovenských autorov a autoriek, pričom žiaden z textov nie je priradený ku konkrétnemu členovi autorského kolektívu v zostave Balla, Darovec, Erdélyi, Gibová, Hochholczerová, Janáč, Medeši, Micenková, Pupala, Štefánik, Vadas. Všetky poviedky prepája spoločný názov (Mastný muž), líšia sa podtitulom a, predvídateľne, spôsobmi, ktorými jednotliví autori titul poviedky integrujú – či neintegrujú – do významového plánu textu.

2.

Publikácia predstavuje – na tunajšie pomery relatívne svojský – druh literárnej hry. Hrové atribúty súboru proklamuje už nepodpísaný predhovor, v ktorom sa však jedným dychom zdôrazňuje hravo-vážna dvojpólovosť knihy: „Z poviedok zbierky Mastný muž je jasné, že táto dnešná literárna hra má oveľa vyššie ambície – také, čo presahujú hranice hry smerom k plnohodnotnej umeleckej výpovedi“ (s. 11), pričom „závažnosť [zbierky] je tu len maskovaná nevážnosťou; jej drámy – osobné i spoločenské – sú len cudne skryté za komediálne pôsobiacim zovňajškom“ (tamže). Tieto konštatácie sú nesporne primerané, zároveň však nastoľujú sériu otázok, ktoré môžeme položiť predhovoru aj knihe ako celku. Pre akúkoľvek hru napokon platí, že je mimoriadne náročné povedať o nej všetko, rovnako ako je náročné (či nemožné) vyčerpať všetok jej kombinatorický potenciál.

3.

Anonymný autor predhovoru operuje s motívom maskovania, ktorý v súvislosti s hrou či hravosťou evokuje v prvom rade modelovú situáciu bachtinovského karnevalu: v rámci neho je predkarnevalová skutočnosť hravo relativizovaná, subvertovaná, prekračovaná v prospech zneváženia každého a všetkého. Tento model exploatujú viaceré poviedky súboru, predovšetkým však tie s podtitulmi Zánik Mestečka G., Povlak večnosti a Vyvalený jazyk. Kľúčovým je tu zrejme fakt, že maskovaná anonymita, o ktorú ide aj v rámci tejto konkrétnej literárnej hry, vyzýva k excesom.

4.

S motívom excesu či nadbytku súvisí poznatok, že k hre človek pristupuje až vtedy, keď si zabezpečí všetky materiálne nevyhnutnosti ako jedlo, pitie a teplo zabezpečené, keď telo oplýva tukovými zásobami. Príslušný archetyp tu predstavuje starogrécky boh Dionýz, pôvodný mastný muž, v kontexte antickej kultúry spájaný s oslavami jarnej rovnodennosti. Do textu sa tento archetyp preklápa v podobe dionýzovského princípu, pre ktorý je typická práve hra, kolektivita, subverzia kanonizovaných obrazov a foriem, extatická samoúčelnosť, bujarý nadbytok označujúceho. Štandardným dionýzovským exemplárom je poviedka s podtitulom Vyvalený jazyk, v ktorej sa náboženské významy podvracajú za použitia bujarej fekálnej obraznosti – hra je tu radostnou, pozitívnou afirmáciou slobodného subjektu.

5.

Inak je to v texte s podtitulom Zánik Mestečka G., v mnohom evokujúcom Puškinovu prózu Dejiny obce Goriuchina. Text vyobrazuje úhyn komunity v orgiastickom kŕči neviazaného materiálneho excesu, pričom žánrovo sa tu zo zakladateľského mýtu stáva groteskný antimýtus o konci spoločenstva: „V deň, keď si Mastný muž uvedomil, že jedinou možnosťou, ako spasiť Mestečko G., je kompletne vykynožiť tunajšie obyvateľstvo, vládla v Mestečku G. už tretí týždeň taká horúčava, že asfalt po uliciach tiekol ako špinavá páchnuca rieka“ (s. 65). Text zároveň evokuje situáciu klimatického kolapsu, v ktorom je kultúrna hodnota tepla prepólovaná: teplo sa už nespája s jarným prerodom prírody a prežitím, ale s peklom a smrťou v podobe nadbytku čohosi pôvodne žiaduceho, hodnotovo kladného. Excesívnosť môže byť teda dovedená do bodu, keď je už neudržateľná: týmto limitným bodom hry je moment, v ktorom sa radostný smiech mení na desivý (či zdesený) rev. Keďže je však celý text kódovaný ako groteska, čitateľovi nič nebráni v bezstarostnom zakúšaní rozprávania plného nadbytočných digresií, prerušení a kvetnatých samoúčelností: „Ak by tú udalosť stihol Anonymný Kronikár zaznamenať, určite by napísal, že Mastný muž jedol veľkou lyžicou“ (s. 72).

6.

Sviatočnú dionýzovskú odviazanosť komplikujú viaceré poviedky súboru, v ktorých sú návratné motívy alkoholu, telesnosti a osláv prepojené s postavami v emočne problémových situáciách. Poviedka s podnázvom Povlak večnosti je príbehom mladej ženy, ktorá pred zlyhaniami v súkromnom a pracovnom živote uteká na zabudnuté lazy, kde štruktúrovaný, produktívny čas mesta ustupuje bezčasiu permanentného jedenia, pitia a spevu v období prelomu zimy a jari. Dionýzovský motivický register poviedky završuje koza obetovaná v súlade so zásadami kultu tohto božstva: „Plnku sme tak nechali odstáť na stole, lebo pec už vychladla, rovnako ako capko zavesený v komore. Ráno je múdrejšie večera a takto dobre prejdenú ju teda ráno nadlábneme do capieho brucha a ešte tam ide soľ“ (s. 98). Dlhodobá prítomnosť ženskej hrdinky v tomto sviatočnom priestore má za následok jej „zdivočenie“, premenu na bakchantku: „utancovať policajtov“ (s. 110) v extatických rituáloch sa jej síce nedarí, no v zmysle svojho prerodu dospieva k prostému poznatku, že mastnota je „základ prežitia“ (s. 111).

7.

Prekvapivým faktom je, že v súbore Mastný muž možno nájsť až dva texty uplatňujúce motív upečenej kozy s plnkou. Tým druhým je poviedka s podtitulom Plnka – kým v Povlaku večnosti má mastnota kladné konotácie („Nie slizkosť, to tu nie je. Je to čistá masť neba a zeme, z ktorých tu jeme; s. 113), v Plnke je to naopak, mastný muž tu nie je bohom jarného prerodu, ale realisticky kódovaný vidiečan-grobian: „Chcem ešte niečo dodať, a hľadám slovo, niečo presné, definitívne – a moja myseľ to nájde, mastný. A keď to vyslovím, mastný, napne ma, akoby sa to slovo zmenilo na kus tuku, ktorý sa mi pohne v hrdle“ (s. 60). S podobným tvarovaním motívu sa stretávame v poviedke s podtitulom Body not shaming, v ktorej mladú hrdinku na tancovačke obklopujú „[t]elá opustených mužov, ktoré smrdia zvetraným vínom a kyslím pivom, nepratými ponožkami“ (s. 18). V poviedke s podtitulom Štyri príbehy tak zhruba okolo Vianoc sa tento archetyp konkretizuje v postave „tlstého chuja“ (s. 25), ktorému v závere jedna zo ženských postáv chrstne do tváre vriaci olej.

8.

Ambivalentnosť tejto opakovane variovanej rodovej dynamiky je upevňovaná faktom, že autorstvo každého z textov je nezadefinované, zdrojom príslušných reprezentácií teda môže byť ženská autorka, no rovnako aj mužský autor. V tejto súvislosti je relevantné, že Dionýz býva vyobrazovaný ako androgýnna bytosť, schopná preberať mužské aj ženské roly. Túto viacznačnosť možno pritom zovšeobecniť na celkovú štruktúru súboru, či už v rovine motívov, alebo z hľadiska formálnych postupov. Literárne parametre bežne asociované s jednotlivými autormi sa rozptyľujú, k jednotlivým menám sa viažu iba voľne ako jedna z prípustných možností. Anonymita teda nevyzýva iba k excesom, ale je zároveň aj potenciálnou hrou masiek, štylizácií a mystifikácií, problematizujúc otázku toho, ako individuálny tvorca vpisuje či nevpisuje svoju identitu do konkrétneho textu. Z tohto hľadiska sa dá napríklad konštatovať, že v hrubých obrysoch sa atribúty výrazného, pomerne ľahko rozpoznateľného medešiovského rukopisu uplatňujú v dvoch z poviedok súboru, pričom konečnú hypotézu o Medešiho texte možno sformulovať až na základe niektorých sporadických detailov – ak predpokladáme, že práve tieto detaily nie sú úmyselnou mystifikáciou v súlade s parametrami hry. Pre dionýzovskú hru vo všeobecnosti platí, že umenšuje význam jednotlivca, jeho identita už nie je absolútna, potenciálne sa z neho stáva rýdzo pozičný prvok v systéme hry, figúrka.

9.  

Ako celok je Mastný muž napriek tejto svojej zastrešujúcej, v zásade abstraktnej „kolektivite“ poznačený istým solipsizmom, individuálnou zahľadenosťou do seba, ktorá predstavuje jedno z poznávacích znamení veľkej časti súčasnej literárnej produkcie. Problémov „nastrelených“ v Mastnom mužovi je skutočne veľké množstvo, a to až do tej miery, že je náročné o nich čokoľvek zmysluplné povedať. Ak sa teda v predhovore spomína „problémová“ literatúra, ani tu sa nevyhneme riziku všetkej problémovosti: tvoj problém je tvoj problém a jediným kolektívnym problémom je samovrava, čo tematizuje aj poviedka s podtitulom Spoločný problém: „Kolega do ticha zakrúti hlavou a niečo nejasné zamrmle. Eduard má už niekoľko mesiacov podozrenie, že ho nevníma. Rozpráva však zaťato ďalej. [...] Sú v kancelárii spolu? Sú. Je to spoločný problém“ (s. 32). V súvislosti s kolektívnou hrou sa tu zvýrazňuje fakt, že hra je hrou tým viac, čím viac sa individuálny hráč podriadi pravidlám, kódu hry. Je možné, že Mastnému mužovi by prospelo, keby boli jeho pravidlá o zlomok zväzujúcejšie. Napriek tomu platí, že projekt Mastný muž vyniká svojím úsilím robiť veci na spoločnom ihrisku.

(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)