Plav

V próze Siroty Ondrej Štefánik pokračuje v programe, ktorý si nastolil predošlými dielami. Hovorí o existenciálnej situácii s dobou nie celkom kompatibilných príslušníkov strednej triedy, súčasne komentuje spoločenskú atmosféru a glosuje charakter malého národa. Narážame v nej však aj na viacero úskalí. Novela vypovedá o mnohom, závažne a trefne, no zážitok z čítania sa neraz podobá úmornému ryžovaniu zlata, po ktorom človeku zostane v hlave najmä ten čoraz neznesiteľnejší krúživý pohyb.

Príbeh rozprávača, učiteľa dejepisu na bratislavskom gymnáziu, je až pozoruhodne nesúdržný a rozbiehavý. Dej sa skladá v zásade z niekoľkých línií, pričom v každej príde reč na iný problematický vzťah: k ženám, k vlastnej profesii, k vlastnému pôvodu, k národnej minulosti, k ľuďom ako takým, k sebe. Každý jeden z nich je hlboko osobný, zaujatý a intenzívne prežívaný a premýšľaný. Svet tu neuvidíme z inej ako rozprávačovej perspektívy vo forme epizód zo života prerušovaných voľnými úvahami – alebo naopak, podľa toho, ktorú z ponúknutých polôh autorovho písania považujeme v novele za nosnú. Ich striedanie samo osebe nemusí byť problematické, viaceré z nich však vyšumia dostratena, prípadne skončia v slepej uličke a nijak sa nezavŕšia. To však platí aj pre rozprávača: sám je bezcieľnou existenciou zachytenou v špirále udalostí, nad ktorými napriek snahe nedokáže mať kontrolu. Pokúša sa uniknúť od drvivej všednodennosti prostredníctvom spontánnych zážitkov a tak aspoň trochu byť hýbateľom svojho osudu: „V úplne všednej situácii sa zrodí spoločný údel dvoch bytostí. No keď čas nie je vyplnený príležitosťou a jasnou udalosťou, prácou, autonehodou, podaním vypadnutej peňaženky, požiarom, tímbildingom, diskotékou, osud akoby nemal signál. Osud neplytvá hybnými okolnosťami, keď vleziete do jeho miešačky ako čierny pasažier, príživník bez akejkoľvek snahy o dianie. Osud vás vtedy nevidí“ (s. 140). Istou formou úniku je tu často opakovaná rezignácia na vlastnú minulosť, symbolizovanú zosnulými rodičmi a starou mamou, zanietenou komunistkou.

Učiteľ však nie je v próze jediný, kto vie, „aké to je stroskotať na ostrove, žiaľ, neopustenom“ (s. 49). Štefánik ju zaľudňuje nervóznymi, neurotickými a nespokojnými postavami, prípadne takými, ktoré tak na protagonistu čímsi pôsobia. Okrem samotného učiteľa ide napríklad o jeho žiaka, ktorý sa psychicky zrúti jednoducho preto, že je Slovák, o kolegyňu a bývalú priateľku Annu, príliš prítomnú na sociálnych sieťach, či kolegyňu a potenciálnu priateľku Natáliu a jej sestru; tie prejavia o učiteľa záujem, no s čudesným odstupom a chladom, pričom ich postoje rozprávač nedokáže spoľahlivo dekódovať. U väčšiny postáv je v nesúlade ich správanie s vnútorným prežívaním: kým navonok sa prejavujú ako pokojné, vyrovnané a mladé individuality plné života, rozprávač v nich neraz cez rôzne minuciózne detaily a pozorovania vidí neurotické či depresívne indivíduá neschopné komunikovať otvorene a efektívne. Tento nesúlad a z neho vyplývajúcu neurózu odmieta s jemu vlastnou trpkou iróniou plytko prisúdiť dobe: „Je to snáď charakter doby, ktorá nás upaľuje ako čarodejnice, nakazila nás morom, uvrhla do osamelosti, rozvádza nás, nelajkuje, nefollowuje, ktorá ma neodoberá, prinútila ma nemať deti a používať v čoraz horúcejších letách klimatizáciu, neschválila mi hypotéku a donútila ma usmievať sa na žiakovho rodiča idiota?“ (s. 14). V celej knihe sa potom autor pokúša na príklade jedného človeka stvárniť a vysvetliť špirálu týchto  turbulentných vnútorných pohybov. Motívy čoraz intenzívnejšie a na rôzne spôsoby pociťovanej absencie lásky, zmyslu, kontroly, pamäti aj výhľadov kolidujú s tým, čo protagonista pociťuje ako všeobecnú atmosféru doby: nutnosť byť vždy na jej tepe, byť prítomný, podnetný a duchaprítomný.

Tému pamäti signalizuje už názov knihy a profesia rozprávača. Jeho vlastná minulosť je deficitná a veľa toho z nej nepozná. Zároveň ako dejepisár vyučuje minulosť kolektívnu a uvedomuje si, že jeho disciplína pri utváraní spoločenského vedomia zlyháva podobne ako on vo vzťahu k sebe samému. Pamäť je v jeho postoji voči svetu a sebe kľúčová, keďže príbeh do značnej miery hovorí o tom, ako a v čom by vôbec mohol ukotviť svoju maličkosť a malosť skončili: „Aj môj čas plynul, ubiehal však bez výnimočných udalostí a zlomových okamihov, ktoré by mohli mať vplyv na znesiteľnejšiu podobu mojej budúcnosti. Odvíjal sa bez deja. Cez okno som sledoval, ako mi ani tento deň nepatrí“ (s. 133). Škoda, že to tak trochu platí aj o samotnej próze: aj ona akoby sa odvíjala mimovoľne a svojmu autorovi celkom nepatrila. Nedá sa povedať, že by rozháranosť, nesúdržnosť a jazyková topornosť sprostredkúvali čitateľovi naznačené témy, netvoria atmosféru prózy, ale sú zrejme výsledkom nepozornosti a nedostatočnej redakcie.

Protagonista nevidí zmysel vo svojej práci, svet sa preňho vo viacerých momentoch stáva nanajvýš kulisou k bezvýchodiskovým úvahám, má čoraz väčšie ťažkosti nadviazať zmysluplný vzťah s inými ľuďmi. Ako zásadný problém moderného života nastoľuje Štefánik absenciu zážitku a čoraz väčšiu mieru jeho sprostredkovanosti, zástupnosti a zdanlivo nekonečného opakovania. Rozprávačove úvahy na túto tému sú neraz rovnako nekonečnými ponosami. Trefne však hovorí v tomto kontexte napríklad o dejinách pri pohľade na darčekové predmety z dovolenky: „Dejepisu sa ľudia nabažia v múzeách a obchodoch so suvenírmi. Tam si listujú kalendármi s Habsburgovcami. Berú do rúk plastového Napoleona, ktorý pod zemou prežije celé ľudstvo. Ohmatávajú záložky s bohmi starovekého Egypta, vankúše s Ľudovítom XIV., kamienky z berlínskeho múru zaliate v príveskoch na kľúče, sadrové, umelohmotné busty a plastové sošky vrahov, do košíčka si vložia Gándhího vytlačeného na osviežovači vzduchu do auta s arómou indických korenín alebo mapy moreplavcov a ich výprav, na ktorých zahynuli tisíce tínedžerov na choroby a hlad, mapy ako plastové podložky pod taniere. Obchytkávajú kusy zmutovanej histórie a túžia niečo si kúpiť“ (s. 106). Pri takýchto predmetoch prestáva byť jasné, akým spôsobom a prečo odkazujú na dejiny. Redukujú realitu do jedného zrozumiteľného symbolu podobne, ako protagonista vníma ľudí a svet. Vylúči sa zo života, nezúčastnene ho pozoruje a napokon mu prestáva rozumieť: „Ľudia predstavovali symboly, neznáme písmo na veľkej kamennej tabuli z vykopávok, ktorá sa predo mnou objavila, keď som sa rozhodol na nejaký čas odísť z aktívneho života a stal som sa mestskou kulisou, neživým tvorom vyhodeným zo stroja existencie. [...] V tichu, ktoré sa hrozivo ponášalo na ticho pred búrkou, sa na uliciach váľali písmená, slová, hieroglyfy volajúce po obyčajnej, strohej, ale zmysluplnej syntaxi, po jednoduchej kompozícii, v ktorej by získavali význam“ (s. 141).

Pasáže tohto razenia patria k najlepším v knihe. Rozprávača sa síce zmocňuje pocit odcudzenia, odtrhnutia sa od sveta, no vzápätí si túto skutočnosť uvedomuje cez jej absurdnosť a ako takú ju preciťuje. Vtedy sa meandrovanie medzi širokým úvahovým záberom a výpočtom úkonov učiteľa skoncentruje do presne stvárnenej situácie existenciálnej ťažoby, ktorá prirodzene presahuje do všeobecnejšieho spoločenského komentára. Autorovi sa to podarilo vo viacerých častiach knihy. K najvýraznejším epizódam patria školský výlet na Bratislavský hrad a následná práca na študentskom projekte venovanom Európskej únii, nakrúcanie študentského filmu na Slavíne, pobyt protagonistu v budapeštianskych kúpeľoch či jedna z najlepších scén prózy, keď protagonista na moste SNP fotí muža so synom, ktorí z igelitky vyhadzujú do Dunaja živé kapry (s. 134 – 140).

Štefánik akoby ašpiroval na postavenie priam prototypového románopisca: napísal prózu, ktorá sa usiluje vytvoriť tak exemplárny obraz vnútorného sveta súčasného človeka, ako aj vypovedať o stave spoločnosti. Novela však zároveň budí dojem úvodu k obsiahlejšiemu príbehu, akéhosi nekoherentne napísaného psychologického profilu jednej postavy z mnohých, človeka smerujúceho k vyhoreniu a hľadajúceho životný zmysel. Záver, v ktorom učiteľ súhlasí s ďalšou pomocou pri študentskom filme, vyznieva pomerne optimisticky. Spolu s apendixom vo forme listu adresovaného sebe samému dotvára posolstvo knihy: k zmyslu súženia sa človek priblíži, ak sa odkloní od nemennej, pevne danej a pritom frustrujúcej životnej trajektórie. Kým sa však čitateľ k tomuto posolstvu dopracuje a zistí, že Siroty sú solídnou, výstižnou a do určitej miery aj cieľavedomou prózou, bude musieť v tejto nerozsiahlej knihe ryžovať dlho a úmorne.

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)