Podľa slovinského filozofa Slavoja Žižeka je najväčším problémom súčasného Balkánu fakt, že sa ocitol v zajatí cudzích predstáv a stereotypov. Cudzokrajnej imaginácii dnes vo vzťahu k tomu regiónu dominujú spravidla klišé, ktoré Balkán redukujú na akýsi exotický karneval pohlavnosti, násilia a alkoholu v priestore nepoznanej, takmer orientálnej periférie Európy. Tento druh obrazotvornosti sa dokonca presadil aj v našich končinách v súvislosti s tvorbou jedného z oceňovaných prozaikov a filmárov, ktorého kniha bola anotovaná slovami „kusturicovská road movie plná vášní, napätia a zvratov“. Takže Balkán ako marketingový buzzword atakujúci prvú signálnu – ešteže z dna sa dá odraziť už iba nahor.
Je povzbudivé, že v minulom roku sa na slovenskom knižnom trhu objavil prozaický debut svedčiaci o vôli vyhnúť sa vo vzťahu k tejto téme zvetraným jarmočným štylizáciám. Poviedkový súbor Hotel Balkán Miroslavy Kuľkovej, autorky ocenenej v súťaži Poviedka 2021, pozostáva zo siedmich textov, pričom každý je situovaný do inej balkánskej krajiny. Jednotiacim prvkom poviedok je postava cudzinky, Slovenky, ktorá na Balkáne realizuje bližšie nešpecifikovaný výskum: „Cudzinka jej rozpráva o svojich cestách po balkánskych krajinách a o rozhovoroch, ktoré na nich s mnohými politikmi vedie. Pýta sa ich, ako sa vzťahy kazia a ako sa opravujú“ (s. 144). Platí však aj to, že postava cudzinky uplatňujúcej cudzorodý, a preto scudzujúci pohľad si neuzurpuje viac priestoru, než je nevyhnutne nutné: väčšina poviedok je vyrozprávaná z miestnej, „insiderskej“ perspektívy, cestovateľka tu nie je žiadnym Gulliverom či Prášilom, ktorý čitateľa sprevádza na prehliadke cudzokrajných pozoruhodností a fantastických čúd.
Na knižnom debute mladej autorky je sympatická predovšetkým jeho otvorenosť smerom von, a to ako v geografickom zmysle, tak aj s ohľadom na pomer medzi subjektívnou introspekciou a zjavne úprimným záujmom o okolitý svet. Objektívna realita tu nie je iba viac-menej neutrálnou štafážou či plátnom, na ktoré autorka premieta svoje vnútro, ako je to v nemalej časti našich „expatovských“ próz. V tejto súvislosti je dôležitý pomer medzi známym a cudzím, respektíve ich vzájomné pôsobenie. Text situovaný do zahraničia sa musí nutne vysporiadať so širokou škálou problémov týkajúcich sa rozdielnosti kultúrnych encyklopédií, poznateľnosti či nepoznateľnosti cudzieho priestoru, reprezentácie citlivých miest kolektívnej pamäti a pod.
Literárny obraz prezentovaný Kuľkovej knihou je programovo kusý, textom dominujú fragmentárnosť, náznak a významová nezavŕšenosť. Neveľmi rozsiahle poviedky sa rozpadajú do sérií kratších textových segmentov, neraz len v podobe osihotenej vety obklopenej prázdnym priestorom strany. V poviedkach zároveň nebadať ambíciu povedať čosi prevratné či originálne, takže po prečítaní knihy možno nadobudnúť dojem, že sme sa o Balkáne vlastne nedozvedeli nič nové. Čitateľ, ktorý sa do knihy púšťa s predstavou, že ide o akýsi beletrizovaný bedeker či esej, ostane s najväčšou pravdepodobnosťou sklamaný. Práve neprehliadnuteľná fragmentárnosť textov však už vopred avizuje limity predkladanej literárnej výpovede: ak je v knihe aj niektorý zo závažných problémov regiónu nadhodený, rozprávačka zväčša iba konštatuje existenciu problému, prípadne aj svoju vlastnú bezradnosť zoči-voči nemu: „Kde som? je jedna z najťažších otázok na Balkáne, pretože na hranice tu neexistuje jednotný pohľad. Kto som? je rovnako zásadná otázka. Ja a ty sú v Kosove buď dve dokonale sa prelínajúce množiny, alebo dva pojmy bez spoločného menovateľa. Nič medzi tým neexistuje“ (s. 100).
Kuľková sa teda v knihe vyhýba rozsiahlemu morfondírovaniu, aj keď by naozaj bolo o čom; miesto toho je všetko abstraktné či nebodaj vzletné podriadené aktuálnej situácii postavy, jej každodennému boju s okolnosťami. Autorku zaujímajú predovšetkým práve tieto osobné rozmery života na sude s pušným prachom. Poviedkam dominujú pocity skľúčenosti, tlaku a napätia: „Prebudila som sa s vyschnutým hrdlom a boľavou hruďou, akoby mi na nej pred chvíľou niekto sedel“ (s. 115); „Byt v Podgorici Jovanu stiesňoval, a tak si na autobusovej stanici kúpila lístok do Cetinje, niekdajšieho kráľovského hlavného mesta“ (s. 137). Nespokojnosť, problematická koexistencia vyhranených identít, túžba po životnom priestore, neustále prítomné riziko konfliktu: to všetko je tu súčasťou balkánskeho ovzdušia, ktoré neprestupuje iba politiku a vzťahy medzi etnikami, ale aj súkromné životy jednotlivých postáv: „Medzinárodné vzťahy neboli až také odlišné od tých medziľudských. Veľa sa skrývalo pod povrchom“ (s. 19). Kniha do svojich tém nenásilne integruje aj rodovú perspektívu: v poviedkach máme zväčša do činenia so ženskými hrdinkami, ktoré uviazli v bezperspektívnych vzťahoch s emočne nevyspelými, manipulatívnymi partnermi; cudzinka je zas opakovane vystavovaná predátorskému správaniu zo strany mužských respondentov.
Dôležité sú spôsoby, ktorými sa témy Hotelu Balkán vzťahujú k tunajšiemu kultúrnemu priestoru. Imidž modernej slovenskej štátnosti je do veľkej miery určovaný predstavou o nenásilnom, „nežnom“ rozvode medzi Čechmi a Slovákmi. Funkciu kontrastného, ba odstrašujúceho prípadu tu predstavovali práve krajiny bývalej Juhoslávie, ktoré po zmene geopolitických pomerov čelili sérii etnických konfliktov. V Kuľkovej knihe sa v tejto súvislosti zdôrazňuje najmä nezvratnosť rozpadu vzťahov a trvácnosť traumy, pričom Slovensko je podľa rozprávačky napriek všetkému stále schopné obstáť v porovnávaní s postkonfliktnými krajinami: „Záhreb by mohol byť pokojne Bratislavou alebo Košicami, ale nie je. Tieto mestá majú pevný terén. Tu kráčam po metaforických tektonických doskách, takisto ako v Sarajeve. Priepasť medzi nimi sa nezmenšuje“ (s. 119). Nech je súčasnému slovenskému čitateľovi aspoň nateraz útechou, že kdesi na juh od nás poslanci sabotujú hlasovanie parlamentu použitím slzotvorného plynu (s. 105; tu už vystrkuje hlavu barón Prášil).
Hotel Balkán je knihou, ktorá sa prinajmenšom v kontexte debutovej tvorby uplynulého roka nestratí. Je v nej mnoho sľubného, no zatiaľ ťažko usudzovať, koľko z toho stojí na pevných nohách – obzvlášť ak vezmeme do úvahy, že pozoruhodnosť Kuľkovej debutu je do veľkej miery vecou neopozeranej látky, ku ktorej má autorka osobný vzťah. Ak otázku zúžime na rýdzo literárne zretele, treba konštatovať nasledovné: Hotel Balkán je kniha „na jeden dúšok“, čo je typické pre (nielen) debuty vydavateľstva Kolomana Kertésza Bagalu. V textoch viacerých mladých prozaičiek a prozaikov je badateľný trend fragmentarizovať priestor textu, budovať výpoveď ako sled kratších, neraz minimalistických segmentov. V zásade ide o legitímny prístup, ktorý je aj v prípade tohto debutu obhájiteľný: problém nastáva tam, kde literárna stratégia iba prekrýva nejaké manko. Kuľkovej debut by sotva pripomínal knihu, nebyť početných dvojstranových ilustrácii, ktoré fyzicky „nafukujú“ rozsah. Pripomína to fenomén známy pod pojmom shrinkflation: spotrebiteľ (v tomto prípade čitateľ) dostáva za svoje peniaze čoraz menej muziky. Pesimista by tu azda povedal: „Vrecko s čipsami je dopoly prázdne. Je to obojstranne výhodný obchod, keďže spotrebiteľovi o čítanie nejde – hlavne, že si dôsledne naaranžovanú fotografiu knižky môže zavesiť na profil.“ Optimista razom opáči: „Vrecko s čipsami je dopoly plné. Aspoň zvýši viac času na hrubé bichle.“
(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)
- prečítané 201x
