Plav

Richardovi Pupalovi vyšla minulý rok štvrtá zbierka próz Druhý čierny zošit. Všetky jeho predchádzajúce diela, Návštevy (2014), Čierny zošit (2017) a Ženy aj muži, zvieratá (2020), sa dostali do finálovej desiatky ceny Anasoft litera.

Názvom dielo nadväzuje na autorovu knihu spred siedmich rokov, v ktorej sa pokúsil ozvláštniť ústrednú líniu sociálnej tematiky postupmi hororového žánru. K nemu, prirodzene, odkazuje tradičná symbolika čiernej farby ako farby nešťastia, smútku, smrti. V oboch Pupalových zbierkach nájdeme všetky uvedené sémantické odtiene čiernej, navyše v strašidelno-mysterióznych polohách. Obdobné komponovanie oboch diel však automaticky neznamená, že autor neproduktívne replikuje overené nápady, hoci istej recyklácii sa nevyhol.

Knihu tvorí deväť próz. V obsahu je prázdnymi riadkami voľne naznačené rozdelenie na tri nepomenované časti. Prvú predstavujú dve dlhšie poviedky či novely, Jednej letnej noci a Dom s verandou; druhá časť pozostáva z piatich textov z prostredia Bratislavy a tretiu časť tvoria texty Kliešť a Nové meno:obrad. Príbehy sa odohrávajú na dnešnom Slovensku, v neidylicky tvarovanom priestore mesta i vidieku („Socíkovské kulturáky, pridrbané ihriská, presuny autom po kazoch. Smrteľne nudné pamätné izby, pýcha miestnych ženičiek, praslice a kosy na stenách“, s. 84). Dedina sa veľmi neodlišuje od mesta, pretože všade bývajú ľudia s podobnými problémami – trápia ich neuspokojivé partnerské vzťahy, komplikované rodinné situácie, psychické problémy, prázdnota, alkoholizmus, chudoba, ale i zaostalosť, otupenosť a nuda. V ponurej atmosfére sa objavujú rôzne podoby zla: niekedy je fantastického pôvodu, inokedy skôr výplodom utrápených myslí. Najčastejšie ide o kombináciu oboch rovín, pričom dochádza k znejasneniu hranice medzi skutočným a neskutočným. Postávam sa často snívajú znepokojivé sny, ktoré neraz plynulo prechádzajú do denného snívania, halucinácií, rôznych vidín, inými slovami, realita pôsobí v týchto prózach neraz ako nočná mora. Pupala na jednej strane postupuje v intenciách realistickej poetiky, zhody medzi fikčným svetom a realitou, čo mu ide mimoriadne dobre, zároveň však uveriteľnosť svojich príbehov konfrontuje s prienikmi a zásahmi iracionálnych a fantastických síl do príbehu. Možno povedať, že strašidelnosť príbehov vyplýva práve z toho, že sú autentické.

Na Pupalovom písaní je príťažlivý nesúlad medzi závažnosťou tém, neraz ľudských tragédií, a ich neokázalým podaním. Typické sú pre neho kratšie vety neobťažkané slovnými ornamentmi, jednoduchý minulý čas, v prehovoroch postáv presvedčivá hovorová slovenčina. Nezotrváva pritom stabilne v jednej rozprávačskej perspektíve – využíva tak rozprávača v tretej, ako aj v prvej osobe. Neutrálny, referujúci štýl je funkčne ozvláštňovaný ironickými komentármi alebo jednoduchou obraznosťou, napríklad prirovnaniami: „Predierala sa uličkou ako neohrozená galéra, rozrážajúc pozornosť cestujúcich, posmešky aj pohoršenie“ (s. 11); „Z pôdy vyrážali trsy papradí ako zelené plamene“ (s. 23).

Ako červená (čierna) línia sa vinie dielom motív násilia, zla v človeku, opakovane zosobneného v prízračnej postave čierneho muža. Frekventované sú aj motívy alkoholu, ktorý do násilnej atmosféry hladko zapadá, občas ju aj spoluvytvára. Sociálnou problematikou a deziluzívne pôsobiacim priestorom Pupalova kniha nevdojak evokuje kolorit próz slovenského realizmu. K tomuto dojmu prispievajú aj protagonisti, napospol outsideri, ktorí pôsobia, akoby strácali smer a zmysel života. V stvárňovaní postáv vyniká autorova schopnosť literárne portrétovať deti, ich krehkosť, nevinnosť, dôverčivý vzťah k svetu, pripútanosť k dospelým i závislosť od nich. Zaujímavá je napríklad kompánia dedka a dvoch vnukov na love motýľov s frapujúcimi motívmi usmrcovania hmyzu, keď starý otec je rozčarovaný z vnuka, ktorý má zábrany vstreknúť motýľovi do tela injekciu čpavku: „Dedo ešte raz pozrel na Maťa. Pozrel naňho tak, aby si to navždy zapamätal“ (s. 56). Kontrapunktom k detským postavám sú často zlyhávajúci rodičia.

Mohlo by sa zdať, že ak je rozprávač nenápadný, zaujme na Pupalových prózach najmä téma, no, paradoxne, je to presne naopak. Možno to vidieť na jednom z najvydarenejších textov knihy, ktorým je novela Jedna letná noc. Autorov cit pre detail, minimalistické, zato presvedčivo psychologicky motivované uvažovanie a konanie postáv, ako aj práca s kompozíciou robia tento text literárne zaujímavým.

Pupala v textoch nevyužíva žánrové prvky hororu v rovnakej miere. Tu treba povedať, že menej je viac a zaujímavejšie prózy sú tie, kde je hororovosť tlmená. Expresívne a naturalistické obrazy násilia („Z ramena mu zostal kýpeť pod plecom a do cesnakového pachu sa vmiešal zvuk krvavej spŕšky, kropiacej vegetáciu. Radov trup oblapili členité, kovovo lesklé končatiny zakončené hákmi, a skôr než sa mohol naplno rozvinúť jeho vresk, tvor ho ďalším výpadom vypol,“ s. 154), ako aj konvenčné hororové rekvizity, napríklad strašidelný dom či strašidelná bábika, pôsobia skrátka lacno. Je to spôsobené azda aj tým, ako fungujú v spojení s prenikavou schopnosťou písať o psychologickom a sociálnom bytí postáv. Čo mohlo byť myslené ako literárne zaujímavý kontrast, estetické napätie, zanechalo vo výsledku dojem neharmonického celku. Druhý čierny zošit sa literárnymi kvalitami vyrovná Čiernemu zošitu, no Pupalove diela, ktoré si vystačia bez hororu –  Návštevy a Ženy aj muži, zvieratá – sú presvedčivejšie.

(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)