Plav

„Sme stále nehotoví a tak postupujeme ďalej“ (s. 70), lebo „[č]lovek je to, čo sa stále hľadá“ (s. 126), konštatuje básnik, esejista, Osamelý bežec Ivan Štrpka (*1944) vo svojej ostatnej zbierke Hermovská chôdza (2022). Toto hľadanie, pohyb poznanými aj neznámymi krajinami (vlastného vnútra), je vedené nepokojom, občas pripomína plynutie v kruhu, inokedy cestu po špirále. Práve motív pohybu, vonkoncom nie len na fyzickej úrovni, sa stáva spolu s obrazom večného pútnika, posla, sprievodcu a majstra interpretácie Herma dôležitou súčasťou najnovšej zbierky, ktorú pripravilo vydavateľstvo Modrý Peter a vyšla ako prémiový zväzok v edícii Mušľa. Dizajn zbierky zachováva líniu, akú dalo vydavateľstvo už reedícii na Slovensku takmer nedostupnej Štrpkovej knihy Medzihry. Bábky kratšie o hlavu (2019; pôvodne Torst, 1997), a je založený na rozsiahlejšej vstupnej výtvarnej časti Martina Gerboca, za ktorou nasledujú básnické texty. Ide o pomerne neopozerané riešenie, ktoré nevysúva do popredia výhradne textovú zložku, ako býva pri básnických zbierkach zvykom, ale rovnakú pozornosť venuje aj tej výtvarnej, hoci oba segmenty na seba v istom zmysle narážajú a nie sú celkom komplementárne. Iste, Gerbocove ilustrácie sú znepokojivé, tak ako Štrpkove texty, ale zastupujú predovšetkým samy seba, rozkmitávajú svoje vlastné významy.

Tvorba I. Štrpku, ktorá sa knižne začala odvíjať v roku 1969 debutom Krátke detstvo kopijníkov, patrí k významným impulzom vo vývine slovenskej literatúry, aj vďaka úvahám o predbásni a chápaniu básne ako otvorenej štruktúry, k čomu sa Osamelí bežci hlásili od 60. rokov 20. storočia. Takto uchopované písanie je procesuálne, významovo sa dopĺňa a dotvára v čitateľskej recepcii, otvára sa vopred nesformulovanej ľudskej skúsenosti. „Báseň sa [tak] stáva médiom [živého] vedomia“ (Štrpka, Mladá tvorba, 1969, č. 5, s. 23).

Ak nazrieme na vývinový oblúk Štrpkovej tvorby, zistíme, že hoci sú jednotlivé zbierky medzi sebou prepojené a zviazané, akýsi medzník tvorí už spomenutá kniha Medzihry. Bábky kratšie o hlavu. V nej sa do popredia dostávajú nástojčivé obrazy oscilujúce okolo (okrem iného) sterilizácie života, manipulácie, ťaživosti, povrchnosti, prázdnoty či miznutia, ktoré sa prehlbujú v ďalších vydaných zbierkach a vrchol dosahujú v knihách Tichá ruka. Desať elégií (2006) a Veľký dych. Psychopolis, tenký ľad (2009). Po nich Štrpka dospieva k postupnému stišovaniu svojho umeleckého výrazu, utlmuje výbušnosť, no naliehavosť, kreovaná aj cez tematicko-motivickú bázu, zostáva, dokonca sa v tomto stíšení intenzifikuje.

Hermovská chôdza je koncipovaná z 390-tich fragmentarizovaných slovných sekvencií a z rovnakého počtu medzier či páuz. Štrpkovi skalní čitatelia azda môžu zostať zaskočení, prečo autor, ktorého doménou boli skôr rozsiahle textové, významovo presieťované plochy, prešiel k úspornejšiemu, koncentrovanému tvaru, a pýtať sa, či tým nestrácajú na výpovednej sile. Nestrácajú, práve naopak.

Novým textom dominuje náznaková naratívnosť, sekvenčnosť, precízne utvárané vnútorné prepojenie (aj v alternáciách/opakovaní/návratnosti variantných veršových trsov či významovej konexii prvého a posledného verša zbierky), zároveň sú reflexívne a meditatívne. Fungujú na princípe v e ľ m i pomalého a prehĺbeného čítania, postupného odkrývania jemných drážok i širších vrstiev textu a nenáhlivej absorpcie. Najnovšiu Štrpkovu zbierku jednoducho nemožno čítať naraz. Je čitateľsky znepokojivé a zároveň príťažlivé, akú hlbokú neistotu vyvolávajú texty, resp. na niektorých miestach skôr akési kondenzované kóany, ktoré nás otvárajú rozšírenému vnímaniu a hľadaniu. A v tom vidím umeleckú silu a presvedčivosť tejto knihy. Pretože práve neistota a neurčitosť majú potenciál podnecovať vnútorné napätie, ktoré následne dokáže stimulovať (hermovský) myšlienkový pohyb, vyvolať vzrušenie, úžas a napokon i spomalenie, zastavenie sa, rozjímanie a hĺbanie. Neistý, premenlivý, a preto znepokojivý pohyb významov, náznaky možných trás popretkávané momentmi zastavenia či náhleho presmerovania pozornosti, chránia pred otupenosťou, ustrnutím, ničotou, nihilizmom či púšťou, ktorá sa stáva – ako protipól živej (duchovnej) aktivity, živej stopy – dôležitým motívom zbierky. Načrtnutý sémantický potenciál slovných sekvencií potom kompozične výborne dopĺňa priestor páuz, zámlk či medzier. Každá pauza či zámlka je extenziou priestoru textu, stojí mimo vypovedané, ale zároveň je sama osebe silno výpovedná. Stáva sa prepotrebným tichom, ktoré umožňuje spomaliť, nechať si čas na intenzívne vnímanie, prehĺbené precítenie zmyslu, toho, čo bolo básnikom nadhodené. Štrpka dobre vie, že k mysleniu nepatrí iba pohyb, vo všeobecnom chápaní jedna z kľúčových tém vo filozofii, ale aj zastavenie. Toto je v mojom ponímaní podstata Hermovskej chôdze a vysloviť čokoľvek naviac je už vlastne zbytočné.

Ale, ako I. Štrpka rád hovorí, ideme ďalej. Zbierka roztvára množstvo interpretačných vrstiev. Aj keď sa tematicko-motivický fundament v jeho tvorbe rokmi výrazne nemení, prichádza k nabaľovaniu a rozširovaniu sémantických spojov. Priestor textu básnik dimenzuje aj cez intra- a intertextuálne súvislosti. Od začiatkov svojho písania pracuje s množstvom kultúrnych prepojení, na dotvorenie naznačeného umeleckého obrazu často využíva impulzy z filozofie, umenia, literatúry či mytológie. Vybraný komponent v novom kontexte buď ukotvuje, alebo destabilizuje, čo však v oboch prípadoch prispieva k významovému chveniu, k vytvoreniu nových recepčných súradníc a trás.

Motivickým ťažiskom najnovšej zbierky, ku ktorému odkazuje už názov, je obraz Herma. Jeho návratnosť a význam v Štrpkových knihách postihol už Zoltán Rédey (Knižná revue, 2022, č. 9), Igor Hochel (Romboid, 2022, č. 8) a priblížila Ivana Hostová (Vertigo, 2023, č. 1), jeho nepriamu realizáciu cez motívy posla, správy, ale aj stupaje môžeme identifikovať v celej umelcovej tvorbe. Okrem Herma možno pripomenúť aj obraz aztéckeho boha Tlaloka, s ktorým pracoval napr. v zbierke Krásny nahý svet (1990) a v rôznych obmenách ho nepriamo zapája v motívoch dažďa, búrky, blesku, plodnosti: „Tlalok je mokré božstvo, ktoré jednoznačne počuť  / len keď tu je. Zatiaľ čo hermovský krok sa iba / ticho blíži a mizne ďalej celkom blízko nás“ (s. 86). Komunikuje s ním aj repetitívny, variantne sa formujúci motív obete (napr. v podobe dažďa zmývajúceho obetiská, s. 60), ktorý sa vinie celou zbierkou a nesie so sebou širšie spektrum významov, kľúčovú úlohu však zohráva negácia: „Nechcem byť ľudská obeť“ (s. 69); „Nechcem byť obeť (milé dieťa)“ (s. 70); „Nechcem byť obeť. Nechcem byť / ľudská obeť“ (s. 84); „neprijímam možnosť stať sa obeťou“ (s. 121). Spojnice možno vidieť aj v témach oscilujúcich okolo obradov, predtúch, predpovedí, veštieb či proroctiev (augurov-ornitológov, chiromantikov či prorokov).  

Keďže „[u]menie scudzených a privlastnených vecí vždy predznačuje / pohyb nečakaným smerom“ (s. 78), textovo produktívne básnik čerpá aj zo svetovej literatúry (G. Stein, T. S. Eliot, E. Pound), kultúry a umenia, pričom zaujímavú úlohu zohráva predovšetkým film. Reprezentuje sa priznane a priamo, v podobe priliehavých kultúrnych referencií (napr. v zastúpení iluzionistu, priekopníka vo sfére filmových trikov, režiséra, akéhosi Herma v ľudskej podobe – Georgesa Melièsa), ale aj technicky, z hľadiska vizualizácie a skladby textu. Iluzívnosť, prevrstvovanie a rozširovanie významov pri zachovaní sémantického jadra, odkazuje na Melièsov spôsob práce s tzv. stop-trikom a strihom ako takým. Nezmenený základný rámec, dominantný obraz/motív (napr. ústa, ako jeden z predpokladov komunikácie, odovzdávania správy), sa v priblíženej sekvencii výpovedného aktu zastaví: „Myslím na cudzie ústa“ (s. 49), aby sa rozvinul, vrátil späť obohatený o nové významy: „Myslím na tvoje ústa. Teraz“ (s. 88), ozvláštnený efektom premeny: „Myslím na tvoje ústa bez úst“ (s. 154). V zbierke sa často opätovne vynárajú jemne modifikované motívy, obrazy, verše (napr. „Za každou predpovedanou pohromou sa tají iná možnosť“, s. 61), ktoré sú snímané či pozorované z rôznych uhlov a v rôznej intenzite. Básnik jednoducho pracuje nielen s pohybom fragmentov, s nabaľovaním významov, ale aj so zámlkami, trhlinami, prestrihmi či preskupovaním.

V knihe sa stretávame s tematickými okruhmi súvisiacimi s dychom, chôdzou, cestou či správou, ktoré sa realizujú na fyzickej i mentálnej úrovni: „V každom dychu / je celé t e r a z. A v tom sme presne označení cestujúci, / žijúce udalosti na pokraji možnej nehmotnosti / celkom telesne“ (s. 69). Zásadné sú však aj motívy temnoty, prázdnoty, intenzívneho ticha, miznutia či púšte (piesku). Pri premýšľaní o púšti, ktorá môže odkazovať na nietzscheovskú duchovnú púšť, čo korešponduje s obrazmi prázdnoty, strácania sa, mŕtveho zrkadlenia či neplodnosti, sa opäť vynára Štrpkova snaha o neuzatváranie, nekonzervovanie významov, ale ich otváranie ďalším perspektívam a súvislostiam. Takéto čítanie ponúkajú použité citácie a kontexty z knihy horolezca Reinholda Messnera Gobi. Púšť v mojej duši. Na púšť sa skrz ne nahliada ako na príležitosť k vnútornému rastu v zmysle hraničného zážitku. Takúto, ako sa píše na prebale Messnerovej knihy, „chôdzu na hranici medzi životom a smrťou“, pri ktorej sa možno letmo dotknúť aj vlastných vnútorných púští, zažil počas jednej zo svojich extrémnych výprav. V tvorbe Osamelých bežcov zohrávali expedície, vďaka ktorým obkresľovali možnosti prekonávania vlastných hraníc, výraznú úlohu, dnes naberajú komornejšiu podobu: „(Expedícia Skrytý oceán.) / Cestujeme. Laučíkson je aj celkom nie je teraz medzi nami / v ozvenách rozkvitania ľahkej nekončiacej chôdze, ktorá / nemá dna. Uprostred ciest, ktoré sa stali aj ešte celkom / nestali“ (s. 101).

Štrpka sa nevyhýba ani aktuálnym spoločenským témam. Premýšľa aj o okolnostiach žitia v dobe moderných technológií, ktoré prehlbujú prázdnotu, keďže, ako píše ekonóm a filozof Tomáš Sedláček v knihe Druhá derivace touhy. Na prahu digitální teologie. Úvahy nad (ne)končícími otázkami (2020), človek postupne opúšťa svoj prirodzený habitat a sťahuje sa do virtuálneho sveta. Takúto bezkontaktnú digitálnu vyprázdnenosť, odpojenosť, pascu zastupuje motív siete: „Sme teraz pripojení / na sieť a odpojení od seba.“ (s. 68), „Pripojenie sa stráca. Sieť sa trhá“ (s. 71). Ten môže v archaickom chápaní vyznievať presne naopak. Niektoré obrazy siete zasa skôr korešpondujú s významovou sieťou, o ktorej Osamelí bežci písali: „Toto je pulzujúca / otvorená viacrozmerná sieť: utvára sa neustále / sama zo seba: z nepretržitých vlastných súvislostí v inom / rozmere. Medzi uzlami a okami. Význam SA / v sebe (vysiela a) vyjaví“ (s. 144). Prvok virtuality sa v zbierke dostáva aj do iných vzťahov, napr. prepája živé s neživým, motív hmyzu a počítačového kódu: „Po strmých stenách lezú hore / nekonečné stĺpce výpočtov a kódov. Elektronický hmyz / napreduje“ (s. 62).

Štrpkova tvorivá dráha neprestáva ani po rokoch prekvapovať. Dôkazom je aj zbierka Hermovská chôdza, o ktorej, ako bolo naznačené, by sa síce dalo písať veľmi veľa, no ťažko by o nej bolo možné povedať čokoľvek definitívne.

(Veronika Rácová pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave.)