Plav

Peter Šulej (1967) je básnik a prozaik, šéfredaktor štvrťročníka o umení Vlna a majiteľ vydavateľstva Drewo a srd, ktoré si pripomína tridsiaty rok svojej existencie. Za ten čas sa stalo stabilnou značkou predovšetkým pôvodnej slovenskej poézie, vydáva tiež prózu, prekladovú literatúru, drámu a odbornú literatúru. Nasledujúci rozhovor sa venuje práve role vydavateľa v čase od 90. rokov do súčasnosti, ako aj rôznym iným aktivitám spojených s vydavateľstvom Drewo a srd a časopisom Vlna.

(Peter Šulej v roláku, 2020; foto Petra Fornayová)

Začnem osobne. Na naše prvé stretnutie si spomínam takto: spoznal som vydavateľstvo Drewo a srd ako značku, v ktorej vychádzalo množstvo kníh, ktoré ma počas vysokoškolských štúdií fascinovali a dodnes fascinujú. Na jeseň 2014 avizoval web vydavateľstva zľavy na rôzne staršie tituly, objednal som si ich asi desať a šiel osobne vyzdvihnúť do skladu na Vlčkovej. Knihy si mi odovzdal ty a odprevadil si ma s pochybovačnou a podozrievavou otázkou, prečo si ich kupujem. Po odpovedi, že študujem slovenčinu na filozofickej fakulte a zaujíma ma poézia, si mi len zaželal veľa šťastia. A napriek tvojej skepse tu vydavateľstvo stále je. Čo ťa doteraz, po troch desaťročiach vydavateľských aktivít, drží pri tejto činnosti a motivuje?

Je to určitá časť mojich príjmov. Možno som zle začal, ľudia by asi chceli počuť, že je úžasné vydávať slovenskú literatúru. Čo určite je, no, ako vravím, je to súčasť môjho príjmu, ktorý by som musel nahradiť, keby vypadol, a aj príjmu iných ľudí, ktorí na vydávaní tých kníh participujú. Za tých tridsať rokov sa z toho stalo živobytie, od tých punkových začiatkov sa vydavateľstvo postupne sprofesionalizovalo. Určite je fajn, keď raz za čas kniha vystrelí, je zaujímavá a výrazná, má dobré ohlasy. Človek má radosť, keď sa podarí dobrá kniha. To má pre mňa stále väčší význam ako predávať, ja neviem, kokakolu.

Vráťme sa ešte pred punkové začiatky. Dnes si známy ako vydavateľ a spisovateľ, vyštudoval si však TU v Košiciach, pracoval si (podľa wikipedického hesla) ako programátor v Závodoch ťažkého strojárstva, redaktor v Slovenskom rozhlase či v galérii v Banskej Bystrici.

Tá galéria bola civilná vojenská služba, neviem, či to je vhodné do životopisu. Áno, predtým som mal tieto zamestnania, v ZŤS aj v rozhlase rok.

Aký bol tvoj prvý čitateľský a tvorivý kontakt s literatúrou, čitateľský aj tvorivý?

Ťažko povedať, čo ma priviedlo k literatúre. Od detstva som veľa čítal, doslova som vyčítal celé knižnice v Banskej Štiavnici aj Banskej Bystrici. Celé edície Stopy, verneovky, dokonca encyklopédie, najmä z radu Atlásky. Tie sa veľmi dobre čítali, jeden sa dal prečítať za pol dňa. Jednoducho som prešiel asi ako každý detskou literatúrou a literatúrou pre mládež k žánrom a autorom, ktorých vtedy čítali všetci: Salingera, Remarqua, Hemingwaya, Hellera, Millera, Mailera. Ale čítal som aj slovenské veci: Tisícročnú včelu, Figuli, Švantnera, povinnú literatúru, samozrejme. Po deväťdesiatom sa roztrhlo vrece a čítal som všetko možné, čo bolo predtým zakázané alebo sa nevydávalo. Čítal som aj Revolver Revue či Vokno. Čo sa týka poézie, veľmi ma inšpiroval Saint-John Perse, ale nie Stachov preklad pod názvom Anabáza, ale české vydanie viacerých autorových zbierok pod názvom Zpěv pro rovnodennost, A6 formát viazaný v koži. Kúpil som si ho tesne po revolúcii v Prahe. Uchvátil ma a zmenil smerovanie poézie, ktorú som sa vtedy snažil písať, čo bolo skôr napodobňovanie klasikov.

Uverejňoval som nejaké básne a poviedky, väčšinou science fiction, vyšli asi tri v časopise Elektrón. Ešte predtým sme viedli časopis na strednej škole, okolo roku 1984. Chodil som na priemyslovku v Banskej Štiavnici, kde boli tri odbory: baníctvo, hutníctvo a geodézia. Časopis sa volal Baník – hutník, mal som tam nejaké básne či preklady textov britských kapiel.

Mal si už pred rokom 1989 ambíciu vydať svoju tvorbu knižne?

Boli to naozaj len časopisecké začiatky. Niečo som poslal už po revolúcii aj do Dotykov, odkiaľ mi prišla zamietavá odpoveď od vtedajšieho redaktora Maroša Bančeja. Ten list mám doteraz, čosi ako, že moje básne nezodpovedajú kvalitatívnym požiadavkám na uverejnenie a že si mám doštudovať teóriu verša.

Kedy a ako vznikol nápad založiť vydavateľstvo?

S kamarátom sme mali, no, reklamná agentúra je silné slovo, ale mali sme k dispozícii počítač, snažili sme sa na ňom vyrábať vizitky, jedálne lístky pre reštaurácie, potlače na igelitky. Vtedy chcel mať každý maloobchodník svoje logo na taške, takže to celkom išlo. Mal som pripravenú zbierku a nepoznal som žiadne vydavateľstvá, sedel som v Banskej Bystrici a mali sme ten počítač. Preto mi prišlo jednoduchšie vydať si to sám, ako klepať na neznáme dvere v Bratislave, kde som bol predtým, úprimne povedané, iba dvakrát: raz na školskom výlete v osemdesiatom šiestom a raz po škole po revolúcii, keď som mal nastúpiť do Lignoprojektu na Patrónke, lenže firma skrachovala. Ja som ani nerobil s grafickými programami, kamarát tiež nevedel poriadne zalamovať, všetko sme sa učili za pochodu. Myslím, že tie knihy aj tak vyzerajú: napríklad nám nesedia paginy, lebo ich nevedel naštelovať. Nakoniec sme to horko-ťažko nejako zvládli.

(Fotografia z maturitného tabla, 1984)

Mám doma Leptokariu a môžem potvrdiť, že väčšina listov v nej už nedrží.

To je otázka väzby. Malé tlačiarne vtedy robili hlavne letáky, vizitky a podobné veci, s kníhtlačou nemali veľké skúsenosti. V druhej polovici 90. rokov som bol v Prahe na akomsi podujatí, kde bol aj Martin Šimečka, jeho Archa bola vtedy už veľké vydavateľstvo. Bavili sme sa a povedal mi, že keď prvýkrát videl knihy z nášho vydavateľstva, tak sa divil, čo to je za bandu amatérov. Neboli sme ani len banda, iba dvaja, ale mal pravdu. Ťažké začiatky.

Z čoho pochádzajú názvy vydavateľstva aj časopisu?

Názov vydavateľstva je v podstate parafrázou výroku Comta de Lautréamont o náhodnom stretnutí šijacieho stroja a dáždnika na operačnom stole.

Vlna je už konvenčnejší názov, keď sa na to dívam spätne, mohli sme vymyslieť aj niečo lepšie. Pôvodne to bolo Vlna, urbánny splietací mág, myslím, že to vymyslel Jano Šimko.

Prvým titulom, ktorý si vydal, bola tvoja vlastná debutová zbierka Porno. Ako prebiehalo jej vydanie? Ako si spomínaš na toto obdobie?

Tie básne vtedy čítali všelijakí ľudia z blízkeho okolia, aspoň tam kniha rezonovala. Mal som vtedy kamarátku zo Zvolena Ivanu, ktorá sa neskôr stala manželkou Joža Urbana, bola aktívna okolo novovzniknutej súťaže Literárny Zvolen. Do nej poslala moje verše a obsadil som tuším tretie miesto. Akurát to spravila bez môjho vedomia, výsledky sa vyhlasovali v októbri a mne kniha vyšla v júni, takže už to bolo jedno.

Potom vyšla Pižurného Pandorina pixľa a traja Banskobystričania, ktorí sa, žiaľ, literárnej tvorbe prestali venovať: Juraj Rybnikár a jeho zbierka Ilúzie a ešte jedna próza Ticho, meno autora som normálne zabudol (pozn. red.: Róbert Verseghy), to neboli úplne márne debuty, a zbierka Mareka Jančiara Buldozér.

Pižurný vtedy robil v rádiu vo Zvolene a urobil tam so mnou rozhovor, čo asi tiež vybavila Ivana. Spýtal sa ma, čo čítam zo slovenskej literatúry, povedal som, že Macsovszkého Strach z utópie. Nato sa mi ozval Peter, že by u mňa chcel vydať ďalšiu zbierku, Ambit, a už to šlo ďalej. Dohodil Ballu, bývalého spolužiaka z gymnázia a vtedajšieho najlepšieho kamaráta, a vyšla Leptokaria. Peter sa v tom čase pohyboval v Bratislave, kde sa, nazvime to tak, etabloval v literárnych kruhoch, a dotiahol ďalších: Habaja, Haugovú, Solotruka, Ružičkovú.

Znie to tak, že osobné väzby boli pri budovaní vydavateľstva a jeho autorskej základne vždy pomerne dôležité.

Slovenské vydavateľstvá prechádzali ekonomickou a asi aj personálnou transformáciou a najmä začínajúci mladí básnici hľadali nejaký publikačný priestor, ktorého bolo vtedy podľa mňa veľmi málo. Tieto veľké transformujúce sa vydavateľstvá nemali o poéziu či debutové prózy záujem. A keďže u nás dodnes neexistuje agentský systém, autor je ponechaný sám na seba a volí cestu najmenšieho odporu. Viem si predstaviť, ako Peter niekde v Café Gallery zahlásil niekomu, že ten vydavateľ v Banskej Bystrici mu to v pohode vydá. Radšej to, ako obosielať veľké vydavateľstvá a pol roka čakať na zamietavú odpoveď, čo je celkom ponižujúca skúsenosť. V 90. rokoch boli možnosti obmedzené, situácia iná, niekto by povedal, že chaotická. Nepristupovalo sa k veciam systematicky. Samozrejme, že takí Rybnikár a Jančiar nepublikovali v žiadnych časopisoch, lebo to nebolo nutné.

Ale tento recommendation system založený na konexiách sa mení. Vtedy boli síce Dotyky, no ich kvalita dosť kolísala. Teraz je časopisov relatívne veľa a vydavateľ môže sledovať kariéru začínajúceho autora a na základe toho pristúpiť k vydaniu knihy. Nemôžem hovoriť za všetkých vydavateľov, no predpokladám, že postupujú podobne. Potom aj ich autori sú z okruhov ich časopisov, platí to rovnako pre Vertigo Jana Gavuru, ako aj pre Vlnu. Najnovší príklad, autor, ktorého sme takto vydali, je Michael Papcun – sledujem ho od jeho študentských čias, čítal som jeho veci v rôznych časopisoch a postupne to prerástlo do vydania debutu. Nie sú to len možnosti, ale priam nevyhnutnosti, mladý autor o sebe musí dať vedieť cez časopisy a súťaže. Bežne nám prichádzajú dva-tri rukopisy mesačne, aj viac, hlavne na jar, keď sa ľuďom vleje tvorivá miazga do krvi. Rukopisy prečítam a hneď vidím, že väčšinou ide o bezcenné veršovačky.

Značky Vlna a Drewo a srd sa spájajú predovšetkým s tebou, no je zjavné, že do chodu vydavateľstva a najmä jeho pridružených aktivít boli a sú zahrnutí aj iní ľudia. Kto a ako tvorí túto sieť?

Napríklad OZ Novotvar sa dá nazvať testovaním toho, čo znamená alebo by malo podľa mojich predstáv znamenať občianske združenie – sieť záujmovo prepojených ľudí, ktorí participujú na vzniku niečoho, v tomto prípade festivalu Novotvar. Keď taká sieť dokáže dobre fungovať, generuje si nové nápady, napríklad cenu Zlatá vlna, ktorá sa pridružila ku festivalu, alebo nové formáty ako prednášky, okrúhle stoly či workshopy, predstavenia na hrane žánrov. Tím Novotvaru tvoria piati-šiesti ľudia, tím Zlatej vlny traja-štyria a nemusí tam byť prekryv. Navyše, v prípade Zlatej vlny k tomu treba prirátať aj spoluorganizátorov ako OZ FACE, Literárna bašta, literarnyklub.sk, pričom každý rok má väčší podiel práce niekto iný, v tomto je to fluidné. Sieť vytvára oká a ďalšie siete, tie sa prepájajú, to je ten cieľ zistiť, akú sieť nakoniec dokáže občianske združenie vyrobiť. V týchto viac figurujem len marginálne, ak vôbec. Veľa ľudí si myslí, že to všetko robím iba ja, že nebodaj ovplyvňujem porotu Zlatej vlny, no keďže som ju minulý rok neriešil, teraz by som si ani nevedel spomenúť, kto v nej vlastne bol.

Ale fungovanie občianskeho združenia ako siete nebol prípad spolupráce s Ars poeticou. Jedenásť rokov sme spolu s Martinom Solotrukom organizovali festival poézie, ale nebola to sieť či tím, len my dvaja a naše egá.

Na základe tejto skúsenosti prišlo aj k fúzii Drewa a srdu s Vlnou. Vydávanie kníh na živnosť začalo v tej dobe byť nielen nerentabilné z hľadiska príjmov, ale aj z hľadiska grantových systémov či daňového nastavenia. Takže bola snaha preniesť aktivity na občianske združenie, pretože vydávanie kníh poézie na živnosť bolo jednoducho zbytočne komplikované, nie je to ekonomická záležitosť, je to marginálna vec.

Vydavateľstvo však má v portfóliu autorov a autorky, ktorých knihy sa azda dobre predávajú a sú oceňované. Dokážu si na seba zarobiť, priniesť nejaký slušný zisk?

Samozrejme, mám autorov prózy ako Peter Macsovszky, Ivana Gibová či Mária Modrovich, ktorí prinášajú relevantný zisk. Väčšina tých vecí je vygrantovaná, no nie všetky, a skoro vždy musí občianske združenie doplácať zo svojich zdrojov, pričom tento vklad niekedy vysoko presahuje obyčajnú spoluúčasť, na 20 – 30%. A posledná kniha Ivany Gibovej Babička vyšla iba cez zdroje združenia.

(S výtvarným redaktorom Michalom Moravčíkom v Grazi na výjazde pri príprave rakúskeho čísla Vlny, 2003; foto Lucia Gavulová) 

Ak do toho nevstupuje ďalšia strana ako Fond na podporu umenia, znie to ako celkom nezávislá záležitosť. Pojem nezávislosti v umení môže byť pohyblivý a sporný, o to viac v našej literárnej prevádzke. Vnímaš seba ako nezávislého vydavateľa? Je podľa teba možná úplná nezávislosť v literárnej tvorbe a vydávaní kníh na Slovensku, aj s ohľadom na fakt, že veľká časť umeleckej literatúry je financovaná zo štátnych peňazí?

Ekonomická nezávislosť tam, samozrejme, nie je, na tých peniazoch sú závislí mnohí, no ide o myšlienkovú nezávislosť. Ak sa teda nebavíme o tom, že komisia nepridelí grant, lebo vyhodnotí, že text je literárne a umelecky nezaujímavý. Na základe desiatich strán a tých blábolov, ktoré tam musia všetci písať, to asi ťažko posúdiť, takže vychádzať sa dá jedine z bio- a bibliografie daného autora. A potom z toho vznikajú všelijaké vojny a pranie špinavého prádla na verejnosti ako na bežiacom páse. Ak opomenieme tieto veci, nezávislosť tu je, ale potom sa musíme baviť o tom, kde sú medze nezávislosti a aké sú jej ciele. Hranice súčasnej literatúry sú natoľko široké, že si neviem celkom predstaviť, aký by musel byť nejaký text, aby sa doň zasiahlo zákonom.

Ostaňme pri financovaní. Keď si listujem aj v knihách z tvojho vydavateľstva z 90. rokov, na konci alebo na prebale takmer vždy nájdem logá súkromných firiem ako sponzorov. Nechcem ťa nútiť zjednodušujúco porovnávať, no zmenila sa oproti tomuto sponzoringu od súkromníkov situácia k lepšiemu?

Kedysi bolo vydanie knihy o čosi náročnejšie ako teraz. Treba povedať, že vydanie jednej zbierky poézie v náklade 200 – 300 kusov nepresahuje priemerný hrubý mesačný plat. Človek si tak odrobí zbierku poézie približne za mesiac a pol a to je v poriadku. V 90. rokoch to boli možno tri mesačné platy, pre firmy, ktoré vtedy točili doslova milióny, nebol až taký problém dať pár tisíc korún na vydanie knihy. Aby niekto nemal dojem, že som niekde zaklopal a nech sa páči, tu máte – tak to nebolo. Išlo to cez osobné kontakty, spolužiakov, kamarátov z detstva, ktorí mali dôležité postavenia v nejakých firmách a boli schopní od majiteľov získať súhlas na podporu vydávania kníh. Tieto peniaze išli hlavne na tlač, zalamovanie a redakcia sa robili zadarmo, bez honorára.

Technológie išli výrazne dole, znížila sa cena tlače a celkového vydania, tým pádom na to  padne, samozrejme, oveľa menej peňazí, ktoré navyše doplní podpora od FPU. Sponzori sa už jednoducho neobjavujú, u mňa maximálne tak Monika Radványiová, ktorá sponzoruje vydávanie diel Kamila Zbruža. Nehľadám ich a ak sú, tak sa presúvajú do zaujímavejších sfér. Tým je napríklad festival, ktorého PR je masívnejšie ako propagácia knižky. Pri festivale sa bežne objavujú súkromní donori, väčšinou sú to in-kindy alebo produkty čiže barterový obchod – vinárstvo nám dá víno, pivári pivo, niekto dá aj minerálku. Jeden nemenovaný podnikateľ nám dokonca zaplatil ubytovanie v päťhviezdičkovom hoteli pre našich hostí. Aj Zlatá vlna mala súkromného sponzora, no ten tvoril asi len desatinu rozpočtu.

Ďalšia vec je, že nájsť človeka, ktorý by robil fundraising, je nemožné. Preto to robí tento úzky tím, pričom jeho možnosti sú obmedzené.

Existujú aj iné formy financovania. Máš skúsenosti aj s takou vecou, ako je subskripčný model, inak známy ako crowdfunding?

Skúsili sme ho, aj sa cezeň realizovala kniha Maroša Krajňaka Už iba prítomnosť. Pri ňom sa tento model osvedčil, lebo sa našlo dostatok kamarátov a blízkych, ktorí Marošovu knihu podporili, a nebol problém nazbierať tých dvetisíc eur. Pri niekom inom by to nemuselo nastať. Myslím si, že väčšina ľudí, ktorá má o knihu záujem, si ju kúpi až po vydaní. Napokon, nemusí to ani mať zmysel, pretože ak sa knihy predá tisíc kusov, znamená to, že už je rentabilná a netreba na ňu žiadne dotácie.

Kali Bagala sa v knihe rozhovorov so slovenskými knižnými vydavateľmi Osem vytrvalých vyjadril, že vydávanie kníh nepovažuje za podnikateľskú, ziskovú činnosť, ale za vášeň, ktorej sa drží za všetkých okolností a napriek všemožným problémom. Ako to vnímaš ty?

Nevnímam to ako poslanie. Vnímam to ako osud, ktorý ma postretol. A ak by tento osud teraz zmenil súradnice, nemal by som absolútne žiadny problém prestať vydávať knihy. Viem si predstaviť tráviť čas aj lepšie, ako sliepňať nad stránkami, editovať a naháňať autorov a tlačiarov a grafikov. Ale zatiaľ to inak nie je, takže ak autori majú záujem, tak ich vydávam a snažím sa poskytnúť im čo najlepšie služby. Sám som autor a mám skúsenosti s rôznymi vydavateľmi, z ktorých som sa poučil. Myslím, že každý autor hľadá vydavateľa, ktorý mu poskytne čo najlepšie podmienky a tie sú kumulatívne ekonomicko-servisné: aby bol autor čo najlepšie odmenený a aby redakčná práca, grafika a celková výroba knihy bola čo najdokonalejšia.  O to sa snažím a asi to tak aj ostane.

Nemal si ambíciu založiť vydavateľskú spoločnosť so stálymi zamestnancami?

Tomu sa hovorí expanzia a je to veľmi riziková záležitosť. Nemyslím si, že by som to teraz zvládol, keď som to za tridsať rokov nezvládol. Znamená to prejsť na čisto komerčnú bázu. To je náročné, pretože vydávať knihy komerčného charakteru je čistá lotéria, treba mať na to nos a vedieť určiť, čo sa bude a nebude predávať. A to ja jednak neviem, jednak sa mi také knihy nechce vydávať. Ďalšia vec je, že ide väčšinou o zahraničné tituly, pri ktorých sumy za autorské práva sú úplne iné peniaze. Myslím, že bez komerčnej literatúry je to bez šance, nedá sa z toho vykorčuľovať.

Máš v tomto ohľade nejaké plány, vízie, sny?

Doba sa turbulentne mení a ťažko odhadnúť, čo bude. Možno si budem musieť nájsť prácu a pôjdem, čo ja viem, do Tesca za pokladňu. V každom prípade sa zatiaľ ide ďalej, máme pripravené tri-štyri knižky, niečo sa k tomu ešte pridá, napríklad preklady, o ktorých teraz uvažujem. Chcem teraz písať svoje knihy, budem musieť nájsť vydavateľa.

/Otázky kládol Viliam Nádaskay. Rozhovor sa uskutočnil 3. januára 2024./

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)