V debutovej zbierke Silvie Kaščákovej Kŕmiť leva (2015) nájdeme v básni Nemožno ťa zachrániť verše: „Si mŕtvy od začiatku. / S tým treba žiť“. Od tohto strohého a vecného vyjadrenia pohľadu na život sa odvíja prakticky celá jej nerozsiahla básnická tvorba, rozvinutá druhou zbierkou Rakúsky domov dôchodcov. Smrť je tu centrálna téma, ak nie priam jediná, prakticky celý životný svet sa tu podriaďuje vidine smrti: „Vyrástla som do rakvy, / nezmestím sa do spomienky“ (báseň Model 76, s. 42). Kaščáková sa ju neusiluje ani tak nejako konkrétne uchopiť, skôr sa jednoducho krúti v bludnom kruhu nepochopenia a úžasu nad touto veľkou neznámou. V básňach sa stretáme najmä s hrôzou z konca, z vedomia, že sa nezadržateľne a prirodzene približuje, a z nevedenia, čo po ňom vlastne nasleduje.
Autorka zanietene nachádza smrť naozaj všade, no v tých najsilnejších momentoch sa jej smrteľnosť pripomína cez iných ľudí: rodičov, starých rodičov, ale aj deti a nekonkretizované blízke vzťahy. Poetka využíva plejádu makabróznych, nábožensky nasýtených či kultúrne ustálených obrazov až symbolov, priamočiaro prepojiteľných so smrťou a smrteľnosťou. Dokáže ich nuansovať a ostať pri náznaku, napríklad v jednej z úvodných básni U babky, kde sa vedomie smrti stvárňuje v obraze: „Naučila som sa poobede piť / turka, drieť až do večera / a potom zaspávať s gruntom v zuboch / v úplnej tme, / zaprieť sa a zobudiť, / sypať zrno kohútom“ (s. 10). Jej poézia je silná v tom, že hoci sa nevie a nechce odpútať od nekonečného memento mori, život tu zaznamenáva v retrospektíve v efektných fragmentoch a detailoch, subjektívne dôležitých veciach prežitého života. To môžu byť konkrétne blízke i vzdialené spomienky, napríklad na detsky naivné pochovávanie mravcov v básni Rituál, ale aj letmé detaily ako šúpanie orechov v silnej básni Keď zomrie batoľa.
Človek je u Kaščákovej zachytený v špirále otázky, či to všetko stálo za to a čo boli tie podstatné záležitosti, zážitky, emócie či predmety. Verše reflektujú bytie ako prosté apriórne vyrovnávanie sa s koncom – čo už to len môže byť za bezútešný život, ponechám bokom. Zdá sa, že poetka myslí aj na tento aspekt oslepujúcej a dotieravej vidiny smrti. V básni Psychoterapia napokon vo forme návodu ponúka spôsob, ako za každú cenu nazerať na prežité ako na predsmrtnú prípravu, čo napokon zarámcuje nie celkom užitočnou, no výpovednou radou: „Príprava na smrť 10 / Dýchaj“ (s. 45). Isteže, takýmto básnením Kaščáková imituje neúnosné intruzívne myšlienky, jej postoj však rezonuje viac, keď voči nim nadobudne istý dištanc. V jednej z najlepších básni knihy Rímskokatolícka cez motív tela na kríži trefne hovorí o tom, že spása nemusí byť dogmatická, môže mať aj podobu pochopenia seba samého, ako to naznačuje obraz spojenia vlastných dlaní. Láska a medziľudské vzťahy taktiež vytvárajú aspoň na chvíľu inú životnú náplň ako neustále myšlienky na smrť, pričom sa s ňou však očakávane spájajú. Nuž predsa len, vehemencia, s akou Kaščáková nehovorí o ničom inom, len o smrti a občas o láske, azda napovedá, že v tom sebazničujúcom impulze nachádza istú útechu, dokonca rozkoš. Ostatne, ako sama píše v básni Asimilácia: „Už sa tu cítim ako doma. / Zem mi je stále bližšia. / Rozťahuje nohy, / rozkoš od alfy po omegu“ (s. 47).
No Kaščáková taktiež neraz povážlivo popúšťa uzdu presvedčeniu, že hocičo zalomené do veršov má hĺbku, napríklad keď rozprávačka zisťuje, „že každý kúsok bavlnky v tom tesnom vzore / si je taký blízky, že si navzájom môžu ublížiť, / že vďačnosť je vlastne strach, ktorý sa hodiny rodí v kresle / a potom ho treba naškrobiť“ (b. Čajový ornament, s. 43). Zväčša sa uchyľuje ku gnómickosti v básňach, ktoré nebilancujú životnú cestu, ale celkom priamo a s patrične naškrobenou nádejou sa obracajú do budúcnosti. Tie potom vyznievajú nielen premúdrene, ale neraz i sentimentálne: „Ty si budúcnosť, v ktorej si ma možno ani nebudeš pamätať. / Ale ja už na teba nezabudnem. / Spomienky na teba si púšťam k srdcu, / s nádejou, že srdce je súčasťou duše“ (b. Dieťa, s. 38). Ak teda poetka na istom mieste píše, že „v cudzích básňach je nádej, / že je ešte niečo, o čom nemáme ani tušenia“ (b. Ľúbostné básne, s. 28), sama jej neposkytuje až tak veľa – strach zo smrti je dostatočne silnou emóciou, ktorú navyše stvárňuje skutočne intenzívne. Zlyháva potom prirodzene tam, kde sa ju pokúša vystihnúť racionálne. Verbalizmus a dojem závažnej uvážlivosti sa potom vo viacerých básňach len umocňujú tým, že autorka dokáže hovoriť o tom istom efektnejšie, údernejšie, strohejšie, a predsa presne a hlboko, spravidla cez náznak a detail, špecifický zmyslový vnem, ktorý sprítomní rozporuplný dotyk človeka s nebytím. Znie to azda paradoxne, no vo vzťahu k takej náročnej téme Kaščákovej tvorba nie je ani tak hľadačstvom zmyslu, súvislostí či východiska, ale utvrdzovaním sa vo faktickosti vlastnej smrteľnosti. Skutočnosť, že nemôže uchopiť vlastný zánik a iba sa učí prijímať toto vedomie, ju napokon nasmerúva k istej plnosti, ako to vyjadruje vo verši „na márne kúsky celá“ (b. Tvár plná príbuzných, s. 8). Kniha je v konečnom dôsledku monotematická a neraz monotónna. V tejto jej vlastnosti však ležia aj pozoruhodné stránky Kaščákovej poézie: sústredenosť, precíznosť a nesamozrejmá myšlienková súdržnosť.
Bolo by možné ďalej hromadiť verše o smrti, lepšie i horšie, pripomínajúce krútenie hlavou nad čímsi takým neznámym, verše do rôznej miery preukazujúce zmierenie s eventuálnym koncom. Nuž, smrti sa tu skrátka nedá vyhnúť, napokon aj čítanie básní je potom nevdojak jednosmerné. Metafyzika a posmrtný život sú síce tajomstvom, no Kaščákovej vzťah k nim je úplne jednoznačný: nejde do šírky, od prvej po poslednú báseň ide do hĺbky, kope si vlastný hrob, stavia si vlastný žulový pomník. Vzácnejšia je však v momentoch, keď čitateľovi umožní ochutnať hlinu, bolestivo zaboriť prsty do orechovej šupiny, pozorovať mravčí tok v chodníkovej škáre. Tým sprítomňuje existenciálnu konečnosť oveľa farbistejšie než nekonečným morfondírovaním.
(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 792x
