Najnovšia kniha Etely Farkašovej sa už prvou vetou – priamočiaro a výstižne – predstavuje sama: „Priestory detstva, dozrievania, stávania sa...“ (s. 6). Autobiografická próza, ktorá fragmentárnou kompozíciou kopíruje nespojitý sled spomienok, problematizuje zvyčajnú predstavu individuálnej, privlastnenej minulosti, nepriestupne oddelenej od ostatného času. „Mohli by sme sa zamyslieť nad vzťahom medzi sebou včera, dnes, o rok alebo sebou v akomkoľvek časovom bode či v dlhšom časovom intervale. Mohli by sme sa spýtať, či prevažuje kontinuita nad diskontinuitou, kauzalita nad akauzalitou, nevyhnutnosť nad náhodnosťou, na toľko iných vecí by sme sa mohli v súvislosti s daným procesom opýtať,“ (s. 15) píše Farkašová takmer inštruktážne k tomu, ako jej text čítať a reflektovať. Spomínanie a premýšľanie o ňom totiž tvorí dva základné klastre jej prozaických fragmentov: jeden napĺňa rozpamätávanie sa na detstvo v Bratislave, druhý predstavuje lyricko-filozofickú kontempláciu o povahe pamäti a jej prepojení s písaním a identitou, pretože „ak niečo drží našu existenciu pokope, sú to spomienky, ony z nej robia zmysluplný celok, aj vďaka nim máme šancu stávať sa sebou“ (s. 29).
Stávať sa sebou: proces, ktorého máme byť pri čítaní Priestorov svedkami – v najlepšom prípade aj účastníkmi – Farkašová zhutňuje do výrazu sebautváranie. Čo sa ním označuje? „Predstava o možnosti celoživotne sa meniť, vyvíjať, tvarovať, zdokonaľovať, dospievať a dozrievať: možnosť spoznávať sa, stávať sa, uskutočňovať sa, tvoriť svoje ja a potom ho ustavične ešte ďalej dotvárať alebo aj pretvárať, [...] Predstava poskytujúca nádej: neuzavretý horizont možného, mysliteľného, želateľného – obrana proti malomyseľnosti, proti skostnateniu, proti predčasnému umŕtveniu“ (s. 18). Prvotná čitateľská nedôvera je pochopiteľná, v kontexte skúsenosti s komerčnou rétorikou sebarozvoja je dôraz na „ja“ podozrivý... Ani v tejto próze sa však Farkašová nevychyľuje zo svojej sociálnej orientácie, ktorá presadzovanie jednotlivca na úkor iných vylučuje, ani tu neabsentuje jej spoločenská kritika, hoci všeobecnejšia a azda aj moralistickejšia než napríklad v Záchrane sveta podľa G. (2020): „Očividne aj dnes je svet v podobnej situácii, opäť sa na ňu dostatočne nepripravuje, vyhráva nedbalosť, naivita, pohodlnosť mysle, neochota poučiť sa...?“ (s. 29). No skepsa voči umiestneniu „ja“ doprostred prózy jednako pretrváva, až kým sa nevyjasní, že Farkašovej „ja“ spočíva v „spolubytí“, že čo sa týka skúmania sa, „bolo by veľkou chybou nazerať na tieto procesy ako na samoúčelné, nebodaj až ako na záležitosť luxusnú, z hľadiska bežného života málo prospešnú či dokonca zbytočnú. Sebapoznanie umožňuje lepšie poznávať iných ľudí, lepšie chápať ich vnútorné svety, starostlivosť o seba otvára cestu k starostlivosti o iných...“ (s. 245).
Mnohé z týchto procesov Farkašová realizuje písaním, „každou básňou, postavou, každým textom sa koná akt sebaprepisovania, sebadoformovávania, stávania sebou“ (s. 260). Problémom, ku ktorému sa autorka v spomienkových fragmentoch opakovane vracia, je postup k jej vlastnému písaniu z detského rozčarovania nad vzájomnou nepriestupnosťou literárneho a mimoliterárneho sveta. Pasívny čitateľský kontakt medzi nimi sa zmenil na interakciu vďaka záznamom adresovaným sebe samej, „a zároveň nie celkom sebe... Azda by som nebola ďaleko od pravdy, ak by som povedala, že adresátkou, ktorej som sa zdôverovala s problémami, od ktorej som očakávala radu, bola vidina mojej vlastnej dvojníčky“ (s. 161), ktorú Farkašová dokáže zazrieť vo viacerých protagonistkách svojich beletristických diel. Sebareflektivita sa tu však neprejavuje len vo vzťahu autorky k sebe samej, svojmu viac či menej ideálnemu „doppelgängerovi“, ale aj v autoreferenčných pochybnostiach textu: „Aká miera banality je prítomná v opise priestoru detstva, môjho alebo ľubovoľného, spytujem sa sama seba, aká v opise jednotlivých udalostí, výjavov, príbehov...“ (s. 219). Ak do tohto vnútorného dialógu možno vstúpiť z pozície čitateľa, potom súčasne s upokojením aj výhradou – miestami text banálne skutočne pôsobí, lenže vôbec nie v spomienkových fragmentoch, ktoré aj bez dramatického deja utvárajú kolorit a literárnymi obrazmi poskytujú pôsobivý vhľad do diania medzi sprítomnenými situáciami, ale skôr v „teoretizácii“ spomínania. Zdôrazňovanie krehkosti pamäti a jej pretržitosti, prestupovanie jednotlivých časových rovín, rozplývanie hraníc medzi vlastnými a privlastnenými spomienkami, nepredvídateľnosť ich prepojení a prekvapivosť ich zjavení... Neopakujú sa tu tie isté alebo podobné zážitky či udalosti, ako sa domnieva rozprávačka, ale skôr myšlienky späté so skúsenosťou vybavovania si minulého. Ideovo najoriginálnejší je dialóg s postrehom Damiána Kováča, že „osobnosť nepredstavuje výlučne čosi prítomne dané, ale čosi, čo sa ustavične vytvára, pričom je podmieňované tak minulosťou, ako aj tým, čo ešte len bude. A psychológ dodáva, že sa tak deje dokonca viac pod vplyvom očakávania budúcich udalostí ako pod vplyvom minulých skúseností...“ (s. 230, zvýr. E. F.). Farkašová túto myšlienku nerozvíja primárne na pôde filozofie, ale zážitkov z detstva, či už ide o predtuchy svojich vlastných budúcich kníh, alebo prípad chlapca zo susedstva Gustíka, ktorý postrelil svojho brata a o vyše dvadsať rokov spáchal samovraždu. „Vzápätí si uvedomujem, že formulácia nie je presná, zvádza vnímať tok udalostí len v jednom smere: od minulosti k budúcnosti, zvádza prehliadať, že náš vnútorný čas, čas našich pocitov, spomienok, predtúch, intuícií a snov môže mať aj opačnú orientáciu, že pohyb môže plynúť aj opačným smerom: od predstavy cieľa k jeho východiskám, od obrazu završujúceho, dohotovujúceho sa bytia k jeho zárodkom... že v každom prítomnom okamihu tlie v nás aj idea budúceho, ktoré sa obzerá za seba a vrhá do minulosti svoj tieň“ (s. 234).
Aj v Priestoroch si Farkašová uchováva charakteristický esejistický štýl. Vítaná vecnosť jej jazyka je však sporadicky narušená tam, kde sa jej subjekt poddáva – či už pre ňu charakteristicky hudbe, „vnáraním sa do nej, do kozmických rytmov, splývaním s nimi“ (s. 53), alebo času sprostredkovanému konvenčným obrazom: „Dávam sa unášať vlnami, ktoré prichádzajú a odchádzajú, poddávam sa im, no občas ma prepadáva pocit neistoty, či ma tie do seba prechádzajúce, meniace sa časoprúdy nestrhnú, či sa v nich nestratím...“ (s. 44). Najsýtejším prienikom filozofického a umeleckého tu je sebaskúmanie slova, pričom prednosť má estetické využitie jeho výrazových kvalít pred konceptuálnym precizovaním jeho významu. Povedané inak, ústredné pojmy Priestorov (identita, pamäť, písanie, sebautváranie, spolubytie) sú používané zámerne rozpínavo, aby dokázali obsiahnuť spektrum s nimi súvisiacich javov, jednak zachytených, jednak produkovaných textovým spomínaním (textovým až v etymologickom význame slova, ktorý sa prostredníctvom Arachné predosiela už v úvode knihy).
Názov knihy nie je úplne výstižný. Hoci sú Farkašovej spomienky viazané predovšetkým na konkrétnu lokalitu – jej už neexistujúci (takmer) rodný bytový dom v Bratislave a jeho bezprostredné okolie – v množnom čísle sú „priestory“ použité skôr genericky, pretože omnoho väčšmi je v jej písaní exponovaný čas. A práve pamäťovej entropii, ktorá prostredníctvom neho či v ňom pôsobí a spôsobuje po rozpade materiálnej skutočnosti aj rozpad jej spomienkovej reprezentácie, sa Farkašovej sebautváranie písaním usiluje vzdorovať, spomaliť ju. Ako totiž tvrdí v jednom z posledných fragmentov, „spomínaním zachraňujeme nielen toho, kto spomína, ale aj celý svet, ktorého je spomínajúci subjekt súčasťou“ (s. 265). Záchrana však nespočíva len v uchovaní istej informácie o minulom stave sveta, ale predovšetkým v jej vztiahnutí k inému času. Až prostredníctvom takto vyjadreného rozlíšenia sa uvoľňuje energia v podobe vedomia možnosti iného, ktorá môže cielene vychýliť sled udalostí z ich zotrvačného pohybu. Túto energiu však čitateľsky nemožno vyčerpať bezo zbytku a jej zužitkovateľná hodnota je umenšená istou asymetriou medzi konkrétnosťou rozprávačkiných spomienok a abstraktnosťou ich vplyvu mimo svojho vlastného času. Problém, že „dodnes sa mi nedarí predstaviť si čiaru, čo ako zložitú, krivolakú, ktorá by mohla spájať detskú podobu Maťa, Macka, Medveďa s podobou dospelého Mateja za mrežami“ (s. 85), s ktorým je pri svojom susedovi z detstva autorka konfrontovaná navzdory teoretizovaniu o možných vzájomných časových určeniach z minulosti do budúcnosti a naopak (alebo v zložitejšom pôsobení), istým spôsobom charakterizuje jej vlastnú knihu. Je spolovice hypotézou a spolovice dôkazom, dielom skúsenostne ukotveným v detstve, ktoré však na opačnom konci, v momente písania, nemá čitateľsky sprístupnenú, podobne pevnú empirickú oporu, a tak je skôr rebríkom do času (ako takého) než medzi jeho dvomi konkrétnymi rovinami. Možno však tento koniec ostáva voľný zámerne, k sebe len orientovaný, pretože Farkašovej próza ako Selbstwerdung takto „vyjadruje vyššiu mieru procesuality ako bežne používaný pojem Selbstwerden vzťahujúci sa k ukončenému deju, k niečomu, čo sa dokonalo, je dohotovené, zavŕšené“ (s. 17). Ani spomínaním sa svet nedá definitívne zachrániť, iba kontinuálne zachraňovať.
(Martin Makara pôsobí na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.)
- prečítané 944x
