Plav

Názov, ako aj vzhľad najnovšej prozaickej knihy Ivany Gibovej môže čitateľom evokovať niečo útulné, pohodlné a bezpečné. Ochranná známka pri názve knihy Babička však pripomína, že pri autorke treba pri čítaní uplatniť skôr ironický ako vážny kód. Hoci názov odkazuje na idylický príbeh z českého vidieka, Gibovej Babička je všelijaká, len nie idylická. Autorka na svetlo vyťahuje rodinné „poklady“ dediace sa z pokolenia na pokolenie, ktoré zvyčajne zostávajú ukryté pod dojemne peknou, ale aj poriadne dusivou babičkinou perinou. Kvietkované babičkovské obliečky (alebo nočné košele, ako prezradila autorka) obaľujú aj túto knihu, ale tento príbeh v nich, našťastie, nezostal uväznený.

Z predchádzajúcich autorkiných textov sme už zvyknutí na rozprávanie podobné lavíne, rozprávačku striedajúcu prvú či tretiu osobu jednotného aj množného čísla, hlavnú postavu bojujúcu so svojimi traumami pomocou alkoholu a sexu, aj na ironický odstup rozprávačky od neschopnosti hrdinky poradiť si so životom, nárokmi na seba samú či s pribúdajúcimi rokmi. Poznáme už mnohé jej obľúbené témy a motívy, ako je presun z malomesta do veľkomesta, chuť vlastnej krvi, uprataná chladnička, starší milenci. No kým pri niektorých predošlých prózach sme mohli mať miestami pocit, že ide skôr o sebaľútostivo-ironické výlevy alebo bezbrehé, vtipné či otravné pindanie na všetko a všetkých, v románe Babička všetky zložky rozprávania dávajú nový zmysel na úplne inej literárnej úrovni.

Ivana Gibová nestráca nič zo svojej rozprávacej vervy, kniha je napísaná v dvoch častiach, ktoré tvorí jediný odsek. Do toho vstupuje nenápadné grafické rozčlenenie textu prostredníctvom dvoch typov písma, medzi ktorými je len malý rozdiel, pričom je dosť možné, že čitateľ prechod medzi nimi ani nepostrehne. Jedným písmom je zaznamenaný čas rozprávania, keď rozprávačka Magdaléna pozoruje dianie na pohrebe, na ktorom sa aktuálne nachádza; druhým písmom je vymedzené jej spomínanie na udalosti tiahnuce sa od detstva až do nedávnej minulosti, ktoré jej evokujú prítomní ľudia. Tieto spomienky skladá rozprávačka rafinovane a napínavo: prechody medzi časovými rovinami signalizuje motívom papúč a ich meniacich sa veľkostí, jednotlivé udalosti presne datuje rokmi, aby si čitateľ v mäteži spomienok zachoval prehľad a dokázal zrekonštruovať ich časovú aj logickú následnosť. Rozprávačka totiž nepostupuje úplne chronologicky, následnosť udalostí komplikuje skokmi dopredu a dozadu, znepokojivo tajomne predznamenáva, čo ju ešte len čaká, a vracia sa naspäť k starším udalostiam, ktoré sa až spätne ukazujú ako zásadné. Pohybuje sa medzi detstvom a prítomnosťou akoby v špirále, pretože detská trauma sa vynára vždy znovu a v nových situáciách vždy silnejšie odkrýva svoju krutosť a neodvolateľnosť.

Ak v doterajších Gibovej prózach bola v centre pozornosti najmä rozprávačka, respektíve nejaké jej alter ego, ani v tejto próze to nie je inak. Je to jej príbeh, jej skúsenosť, sú to jej spomienky, jej traumy, avšak obraz sveta, ktorý si vďaka nej napokon čitateľ poskladá, je v románe Babička komplexný. Rozpráva o sebe, ale pred nami sa objavuje panelákové sídlisko východoslovenského malomesta, rodinní príslušníci, susedia, tetky na lavičkách, škôlka a škola, mestský park s temnými zákutiami, kočikáreň, krčma aj so štamgastmi, medzi ktorými nechýba Magdalénin otec. Mihnú sa charakteristické fenomény 90. rokov, ako podnikateľ v bielych ponožkách, rozprávačka z pamäti vyťahuje konkrétne predmety, ktoré presvedčivo vytvoria každodennú realitu 80. a 90. rokov: oranžový lavórik, keksíky Kukurukú, plastové sitko v umývadle, hnedý poťah na vchodových dverách, sídliskové „trepače“, VHS či bombičky do atramentových pier defilujú pred očami čitateľov ako pichľavé výkričníky vyvolávajúce spomienky, ktoré svojou ostrosťou vyrážajú dych. Napriek tomu, že v centre rozprávania je Magdaléna a jej pokus o odpustenie dominantnej babičke, submisívnej matke, otcovi-alkoholikovi a sebe samej, ide o spoločenský román, pretože to, čo v nás po prečítaní knihy napokon zostane, je obraz násilia, moci a bezmocnosti, alkoholizmu či malomestskej pretvárky v tej najvšeobecnejšej podobe.

K tomuto obrazu prispieva používanie šarišského nárečia (a špeciálnych prešovských výrazov), ktoré nie je len schematickým ornamentom istých situácií či niektorých postáv, ale je pevnou súčasťou identity postáv aj románového sveta. Nárečové slová naskakujú do rozprávačkinho naratívneho prúdu znenazdania, ako náhla ozvena jej spomienok vrastených do opakovaných viet a slov, niekedy smiešnych či milých, inokedy zraňujúcich. Nostalgia a vedomie vlastnej identity rozprávačky spätej s nárečím sa mieša s úsilím o jej popretie, dôverne známe slová vyvolávajú túžbu po detstve aj strach z jeho návratu. Ako priestor exilu či forma protestu slúži potom spisovný jazyk, ale aj vulgarizmy, ktorými rozprávačka demonštruje svoj vzdor voči akejkoľvek, aj spisovnej norme.

Rozprávačka však otrasnými zážitkami čitateľa nevydiera. Je práve dôsledkom rafinovanej literárnej mnohovrstevnatosti, že hoci sú rozprávačkine spomienky rozhodne negatívne a bolestivé a jej duševný stav má ďaleko od vyrovnanosti, príbeh ponúka aj protiváhu. Zriedkavé okamihy kamarátskej spolupatričnosti, súrodeneckej a rodičovskej lásky či tvorivej naplnenosti, okamihy, keď sa hnev na babičku prelomí do súcitu s jej nevládnym telom a dušou stratenou v časopriestore, okamihy akceptácie samej seba vyvstávajú potom na bolestivom pozadí s takou silou, že obyčajné detské papučky s kačičkami sa menia na symbol spúšťajúci u čitateľa katarziu. Príbeh obsahujúci strach, hrôzu, napätie, pohŕdanie aj súcit má oblúk antickej drámy, alebo možno skôr talianskej opery, ktorá vo veľkolepom prevedení Marie Callas znie v slučke nielen celým rozprávačkiným životom, ale tiahne sa aj celou knihou.

Kniha spája najkrajnejšie emócie, najbolestivejšie zážitky, no pritom nie je patetická. Sebairónia rozprávačky vyvažuje jej sebaľútosť, jej egocentrizmus slúži zároveň ako ďalekohľad, ktorým v detailoch vnímame jej široké okolie. V okamihu rozprávania sa zase koncentruje celý jej doterajší život a spolu s ním tridsať dramatických rokov v dejinách malého mesta a štátu. Vďaka tomu, že rozprávačkina pozornosť sa drží konkrétnych predmetov, všedných situácií a príhod, prúd jej rozprávania so sebou strhne všetko minulé aj prítomné, čo presahuje intímny a rodinný kruh: Rómov, bezdomovcov, podnikateľov, zákon o ochrane osobných údajov, pančucháče vytiahnuté pod pazuchy, igelitky z Kauflandu. Jej rozprávanie je také sugestívne a hutné, že môžeme až pozabudnúť na fakt, že táto sugestívnosť nevyplýva zo srdcervúceho príbehu, ale je skôr dôsledkom literárneho kumštu. Rafinovaná a premyslená štruktúra motívov, ktoré sa menia na metafory, nabaľujú nové významy a udržujú rozprávanie pevne zomknuté, schopnosť udržať napätie až do záverečnej pointy, rozvážne dávkovanie informácií, absencia prázdnych miest, stále sa objavujúce prekvapenia, vyváženosť emócií – to sú metódy, ktorými nás autorka presvedčila, že už vie, ako sa to robí.

Kvietkované látky na obálke knihy sú jednou z ústredných metafor: v týchto posteľných kvietkoch sa môže odohrávať sexuálne násilie, do nich sa chúlia deti počúvajúce rodičovské hádky, ukrývajú sa tu do sveta fantázie, posteľ a nočná košeľa zahaľuje babičku premenenú z „führera“ na poľutovaniahodné vecné bremeno. V knihe Ivany Gibovej nič nie je jednoduché, jednoznačné, jasné. Bolestivé spomienky sú súčasťou našej identity, ktorej sa nedá zbaviť, ale dajú sa premeniť na niečo pôsobivé a dobré.

(Eva Palkovičová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)