Plav

Efekt na diaľku zapáchajúcej irónie, ktorý so sebou prináša názov najnovšej knihy Ivany Gibovej, je ešte  zosilnený obálkou pripomínajúcou spraný babičkovský sveter a krátkou slovnou upútavkou, s ktorou knihu uvádzajú kníhkupectvá: „Deväťdesiate roky, malomestské sídlisko. Detstvá, dospievania, starnutia, rozbité kolená, premočené papuče, susedia, krčmy, škôlky a školy, malomestské životy, Maria Callas a jedna Babička“. Pre neskúseného čitateľa zdanlivo len nevinná spomienková próza, pre tých, ktorí už zažili aspoň minimálny stret s Gibovej tvorbou – prísľub divokej jazdy, ktorá bude poburujúca, tragická, vtipná a možno aj katarzná zároveň.

Aj pri tejto Gibovej próze  prichádza pocit, že pokračujeme v čítaní tej istej knihy, že rozprávačku už poznáme, akurát má iné meno a je umiestnená do iných životných okolností. Próza je z veľkej časti skutočne spomienková, čo je u autorky novotou. Prvýkrát sa s rozprávačkou Magdou stretávame v jej detskej  podobe v roku 1989. Do školy ide plačúc, v daždi, otec, ktorý má problémy s alkoholom jej totiž zabudol vymeniť papuče za topánky. Ilúzia, ktorú so sebou prináša názov, je teda nabúraná hneď na začiatku. Rovnako je to so vzťahom medzi titulom a spektrom tém i modalitou rozprávania. Zmena fontu a štýlu nás čoskoro upozorní na to, že máme dočinenia s Magdou z prítomnosti. Tá je na pohrebe, nedozvieme sa hneď na koho, to je tajomstvom, ktoré ženie knihu vpred a jeho rozlúštenie príde až na jej konci (dá sa však vydedukovať aj skôr). Pohreb slúži ako rámcová udalosť, od ktorej sa Magda odráža k spomienkam. Udalosti spojené s pohrebom sa niekedy stávajú stimulmi pre vyplavovanie špecifických podôb minulosti. V ich radení možno postrehnúť istú chronológiu. Tá je však cielene chaotická a nedokonalá, imitujúc prúd vedomia, v ktorom sa dá celkom ľahko stratiť. K orientácii dopomáhajú spomínané zmeny fontu  a tiež už spomenuté papuče, ktoré ako akýsi naruby obrátený symbol domova knihu otvárajú a zatvárajú, prechádzajú jej jednotlivými časťami a vystihujú to, čím Magda v jednotlivých obdobiach svojho života bola, nebola alebo čím byť chcela.

Babička nie je textom, ktorý by vychádzal čitateľovi v ústrety. Naopak, hlavne pre nového čitateľa Gibovej môže byť nepoddajný. Mätúca, neustále narúšaná chronológia, nenaplnenie očakávaní v oblasti nielen ústrednej témy – postava babičky síce figuruje už v prvej časti knihy, bližšia pozornosť sa jej však venuje až v časti druhej – nikdy nekončiace odbočky a pasáže, ktoré sú zdanlivo len samoúčelným bľabotaním. Bez ohľadu na to, či čitateľ dokáže esteticky oceniť tento starostlivo naplánovaný chaos, je podľa mňa  ťažké nenechať sa strhnúť prúdom Magdinho rozprávania. Jedná sa o  dynamický spovedný prúd presiaknutý iróniou a humorom, ktorého zdanlivá dezorganizácia ladí s rozoberanými témami.

Kniha je svojím spôsobom i generačnou výpoveďou, v pozadí osobných konfliktov sa nenápadne mihajú aj tie spoločenské. Komický rozmer vyrastania na ponovembrovom Slovensku podporuje striedanie detskej optiky s optikou dospelého človeka. Autorka hlavne na základe špecifických detailov vytvára relatívne komplexný obraz tohto transformačného   obdobia.

Babička je okrem iného aj o ženách, ich vzájomných vzťahoch a snahách porozumieť jedna druhej aj napriek generačným rozdielom. Otvára tiež otázku generačne prenášanej traumy, v súčasnosti populárnu, nielen knižne rozoberanú tému. Spektrum ženských charakterov v diele je aj vzhľadom na obmedzený počet postáv celkom rozmanité: babička je führer, mamička je anjeliček a Magda je čosi medzi nimi, aj keď sa v rámci sebatrýznivého mentálneho nastavenia identifikuje najmä s povahou otca. Navyše, tieto charakterové typy sú v diele pomerne komplexne, aj keď nie rovnomerne rozobrané. Najväčší priestor dostáva Magda, najmenší paradoxne babička, a o to viac vyniká Magdin súcit s ňou.. Vzájomné obviňovanie a neporozumenie vyúsťuje v napätie, ktoré sa po dlhodobom hromadení opakovane uvoľňuje. Momenty ako napríklad prudké uvoľnenie emócií medzi Magdou a jej mamou či babičkino náhle precitnutie a prejavenie záujmu o Magdu sú výsledkom citlivej naratívnej stratégie a považujem ich za najlepšie.

Gibová rozhodne nepatrí k autorom prísnej miery, no v jej knihách aj v tomto smere prevláda akási kostrbatá harmónia. Inak to nie je ani v Babičke. Enumerácia nekonečných tragédií  stvárnených cez estetiku škaredosti môže čitateľa začať po istom čase unavovať. K životu ho však preberú už spomenuté, striedmo dávkované momenty uvoľnenia. Dá sa teda hovoriť o miere, ale ako to už u Gibovej býva, obrátenej naruby. Očakávané veľké uvoľnenie napätia hlavnej postavy neprichádza. Nedá sa však povedať, že nepríde nič. Akýsi tichý zlom, čiastočné zmierenie, možno aj náznak prebúdzajúcej sa nádeje.

Najnovšia kniha Ivany Gibovej čitateľa, ktorý už má skúsenosť s autorkinými textami, výrazne neprekvapí, ale rozhodne ani nesklame. Je precízne skomponovaným a uceleným literárnym počinom, ktorý odráža rozvoj autorkinej spisovateľskej zručnosti. Kým predchádzajúca kniha Eklektik Bastard vyznievala skôr experimentálne a provokatívne, táto pôsobí o niečo usadlejším dojmom. Vnímame návratnosť prechádzajúcich postupov, tém či motívov, prirodzene splývajú s tým, čo je v knihe nové, a vytvárajú harmonicky pôsobiaci celok.

(Andrea Nemcová študuje piatym rokom na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.)