Plav

Meno Kataríny Kucbelovej počas tohto roka zaznelo na slovenskej literárnej scéne viackrát. Za básnickú zbierku k bielej (2022) získala ocenenie Zlatá vlna 2023 a krátko nato publikovala druhú prozaickú knihu Modrosleposť.

Kucbelovej text charakterizuje kompozičná a významová fragmentárnosť. Naznačuje ju aj samotná obálka knihy tvorená prerušovanými líniami rôznych odtieňov modrej: je vstupom do množstva tém, ktoré autorka pootvorila. Niektoré produktívne, iné menej. Táto mnohosť je však zároveň výsledkom jej citlivého vnímania vonkajšieho sveta, ktorý preniká do pórov celej knihy, do jej vnútornej štruktúry, kde si každá udalosť, každý čin nájdu miesto. Napriek tomu, že ide o prózu, Kucbelová pracuje veľmi presvedčivo s nedopovedanosťou, dokáže dobre využiť možnosti zatextového priestoru: „Hibernovaním sa výrazne priblížiť ku koncu, vzdialiť sa životu“ (s. 64).

Kniha sa skladá z päťdesiatich piatich kapitol, každá sa začína krátkym vstupom – správou o počasí, voľnou autorskou reflexiou, opisom, citátom zo známeho či menej známeho diela. Kapitoly sú krátke a priamo alebo nepriamo na seba nadväzujú. Ide o funkčný postup, táto próza nestojí na bujnej fabulácii, navonok sa v nej až tak veľa neudeje. Záchytnými, zdanlivo pevnými bodmi sú hlavné postavy, ich vzťah je však od začiatku do konca prózy ťažko definovateľný. Introvertná rozprávačka si stále nie je istá, akú rolu zastáva v živote svojho bývalého učiteľa Molnára, umelca, tak trochu čudáka a neskôr suseda: „Neviem, či som nová suseda alebo stará priateľka, bývalá študentka. Či si pamätá naše stretnutie v bráne. Na ulici s mojím psom. Alebo, či si je vedomý nejakej histórie“ (s. 85). Viac než ľudia fascinujú Molnára, ktorý vyrastal ako „kukučie mláďa“, zvieratá („Molnár sa so zvieratami identifikoval“, s. 100), najviac sliepky.

Kucbelovej kniha je najpôsobivejšia svojím spoločenským apelom. Signalizuje stav narušenia našej sociálnej skutočnosti, čosi, na čo sme si zvykli skôr, ako sme to stihli postrehnúť.  Čosi,  čo nevidieť, aj keď je to také samozrejmé. Alebo, rečou tejto knihy, čo nevidíme pre svoju „modrosleposť“. Titul knihy vychádza z historickej hypotézy o modrosleposti Grékov, ktorá vznikla na základe toho, že v Iliade a v Odysei sa nikde nespomína modrá farba.

Autorka v rozhovore pre Knižnú revue povedala, že východiskom jej reflexie je hľadanie príčin nespokojnosti (č. 10/2023, s. 6). Kucbelovú fascinovala práve „premenlivosť rôznych teórií, ktoré v čase vyvrátia iné teórie, akási prirodzená dočasnosť rôznych pilierov nášho poznania a kreativita v ich vytváraní“ (SME: Magazín o knihách, č. 11/2023, s. 20). Modrosleposť by som nazvala v tomto kontexte existenciálnou metaforou, ktorá zasahuje každú oblasť autorkou podozrievavo skúmaných životov.

Na samotné spochybňovanie ľudských „istôt“ jej slúžia zvieratá. Hľadá slová pre to, čo máme s nimi spoločné, a najmä pre to, čím sa odlišujeme. Alebo, presnejšie, pre to, čo človeku chýba: „Jedna z vecí, ktoré si do zvierat romantizujúco projektujem, je, že pri zvieratách nemôže dôjsť k narušenej komunikácii, k porušeniu vzťahov na základe nedorozumení, nepochopenia. Ale možno je to len vedľajší efekt antropocentrizmu“ (s. 38). Nosnou témou knihy je hľadanie paralel medzi prírodným a ľudským. Práve rozprávačkino detailné pozorovanie vonkajšieho sveta – najmä toho zvieracieho, často len cez akési dokumentárne oko kamery – svedčí o silnej, biologicky zakódovanej potrebe bezpečia, ale aj rovnoprávnosti vo vzťahoch. V tejto súvislosti kniha otvára veľmi konkrétne viacero aktuálnych tém, ako sú materstvo, násilie na ženách, monogamný a polygamný model spolužitia, starostlivosť o potomstvo, ohrozenie, bolesť, starnutie, umieranie a smrť, vojna.

V príbehu rezonuje otázka kľúčová pre obe postavy, Molnára aj rozprávačku: ide o otázku odchodu alebo zotrvávania na mieste, akéhosi dobrovoľne nedobrovoľného zacyklenia sa, spôsobeného nemožnosťou či neschopnosťou úniku. Problém spočíva v tom, že Molnár si ju už dávno prestal klásť a rozprávačka je ňou, naopak, posadnutá. Autorka zohľadňuje aj historický rozmer problému, jeho národnú minulosť. Molnár je do určitej miery typizovanou postavou – reprezentuje nonkonformistov normalizačného obdobia, ktorí u mladšej generácie na jednej strane vzbudzujú rešpekt, ale aj nepochopenie, napríklad tým, že rezignovali na dnes takú samozrejmú „mobilitu“: „Molnár nevie, prečo nakoniec neemigroval. Nevie, prečo to nakoniec nedokázal. Prečo sa o to dokonca ani nepokúsil“ (s. 52). Kucbelová poukazuje na fakt, že aj keď sa niektoré vonkajšie okolnosti zmenia, pre vnútorné, okoliu nepochopiteľné dôvody to nemusí nič znamenať: „Romanticky som si vtedy o ňom myslela, že sa len tak trochu zachladil, hibernoval v nehostinných životných podmienkach, a keď prejde vietor, búrka a opäť sa bude dať vyjsť von, postupne sa preberie“ (s. 55).

Rozprávačka prózy zastáva opačný, pre dnešok typický postoj: neuspokojuje ju odísť ani zotrvať. Prežíva neustály vnútorný konflikt, žije na akomsi pomedzí, ktoré jej nedovoľuje zmieriť sa s okolitou skutočnosťou: „Pochopiť sa skôr nedá, prečo ja nie som prítomná v našej realite, dostatočne prítomná. Prečo našu každodennosť považujem za nedostačujúcu, prečo som dokonca infikovala aj našu dcéru, že toto miesto, tento náš život nie je ten pravý, že inde existuje vhodnejší, pričom je to len otázka prístupu, rozhodnutia, postoja. Ľudia milujú aj oveľa horšie destinácie, ako je naše mesto, a sú stotožnení so všetkým, čo je v nich obsiahnuté“ (s. 77).

V tejto súvislosti v knihe rezonuje motív mesta, vykresleného ako živý organizmus, ktorého je človek súčasťou: „V horách sú víchrice, ale vietor, ktorým sa zaoberám ja, je vietor v meste, v miestach s hustou koncentráciou ľudí, na ktorých útočí niečo neviditeľné, čo intenzívne pociťujeme, čo nás fyzicky obmedzuje. Moment zranenia a smrti je výsledok malej pravdepodobnosti pádu stromu, tehly, strechy, čohokoľvek na konkrétne auto v pohybe“ (s. 14). Rozprávačka vnímavo pozoruje mesto, v ktorom žije, citlivo zachytáva kontrast prázdnoty a preplnenosti urbánneho priestoru (s. 190), hluku a ticha (s. 25), hrozby a bezpečia (s. 14). Pôsobivé sú už krátke záznamy počasia v úvodoch kapitol: pretransformované časti z Beaufortovej stupnice sily vetra, ktoré v naviazanosti na konkrétny dej, postavy a čas dodávajú textu širší rozmer, trochu existenciálny a silne poetický. Riziko opakovania tohto postupu si pravdepodobne uvedomila aj samotná autorka a v ďalšom rozprávaní rozšírila tematický repertoár vstupov do jednotlivých kapitol. 

Ďalším dominantným motívom v próze je motív priesvitnosti a priesvitnenia, spojený s postavou rozprávačky: „Po pár hltoch by som začala priesvitnieť a nakoniec by som zmizla do bodu nula, do viditeľnosti zero“ (s. 102). Využíva ho aj v širšom kontexte, napríklad keď hlavná postava pozoruje ostatných a aj seba na nudistickej pláži, ktorá je pre ňu priestorom slobody, vymanenia sa zo zaužívaných, no stále menej dosiahnuteľných štandardov spoločnosti: „Moje starnúce telo sem zapadalo a cítila som sa menej neadekvátne, na chvíľu som nevnímala, ako miznem, priesvitniem, v prípade, že sa nebudem usilovať o mladosť, o ilúziu mladosti, zakrývať všetky známky starnutia, tú nevyslovenú márnu povinnosť, známku spoločenskej príčetnosti“ (s. 137). V danej súvislosti mal motív priesvitnenia skôr pozitívny rozmer, no vo väčšine prípadov ide o vnútorný rozpor, izoláciu, nedobrovoľné akceptovanie požadovanej roly, najmä u žien, ktoré pre materstvo takmer miznú: „Množstvo žien patrí vďaka materstvu medzi stroskotané prípady a väčšina ľudí v ich okolí si to pritom ani nevšimne. Ženám často stačí outsiderstvo predstierať len pred ostatnými ženami, inak sú prirodzene vyčlenené zo spoločnosti. Sú to neviditeľné outsiderky. Takže sa vlastne nemusím ničoho báť. Keďže som žena, nikto ma neodhalí“ (s. 157).

Príčinu toho, že spoločnosť mnohé podstatné veci neregistruje, nachádza Kucbelová v neschopnosti vidieť modrú – v modrosleposti. Sugestívne vyznievajú pasáže, v ktorých akcentuje slovenský kontext: „Zaviedla som debatu na modrú. Na Magickú hlbočinu. Prečo pri uvedení v našej krajine z názvu toho filmu nepochopiteľne vypadlo slovo modrá. Prečo nikto nedocenil význam modrej v tomto filme. Prečo sa s tou modrou nepopasovali a vypadla z nášho jazyka. Prečo sa tu modrá neujala, prečo tu modrá nikomu nechýbala. Prečo tá modrosleposť?“ (s. 184). Neobmedzuje sa však len na spoločenskú kritiku. Obsesívne si kladie a čitateľovi ponúka (až vnucuje) otázku, prečo tá modrosleposť, prečo tá modrosleposť, prečo tá modrosleposť? Jej odpoveď je zároveň interpretáciou: „Modrá neprichádza sama. O modrú sa treba zaslúžiť, pre modrú sa treba rozhodnúť. Celý život je úsilie o modrú. O viac modrej. O viac blankytnej modrej. Nevinnej modrej. Hlbokej modrej. O prítomnosť modrej. O indigový sviatok. O zázrak modrej. Lebo najskôr tu nie je nič, potom hĺbka ničoty a obsiahlosť modrej. Modrá hĺbka.“ (s. 148).