Plav

Román Duša Martinčoka Niekto sa nájde, ktorý sa dostal do finálovej desiatky ocenenia Anasoft litera 2023, patrí medzi solídne minuloročné prozaické výkony. Je venovaný obyvateľom bratislavskej bytovky na Kalinovej ulici, pričom priestor nemá iba podobu kulís, ale ako spojnica množstva sujetových línií diela tvorí podstatnú zložku kompozície textu. Zvolený rámec umožňuje zaplniť bytovku i román postavami z rôznych sociálnych vrstiev, profesií, odlišného veku i životného štýlu. Dom má v texte viacero funkcií, okrem kompozičnej aj metaforickú, ktorá vyplýva z jeho vonkajšej podoby: „Béžový kváder s veľkou kovovou bránou uprostred mal štyri poschodia, piate a šieste tvorila moderná šedá nadstavba s tmavými okennými rámami. Zaberala len o niečo viac ako polovicu strechy, čo dávalo domu zvláštny tvar písmena L s mimoriadne tučnou spodnou nohou. Kontrast medzi zanedbanou budovou z päťdesiatych rokov a jej luxusnou hornou časťou bil do očí. [...] Nadstavba vyzerala ako zvláštny parazit, usadený na staručkom hostiteľovi“ (s. 7). Luxusná nadstavba na starom podklade je heterogénnym obrazom založeným na kontraste minulosti a súčasnosti, ktorý tvorí aj jeden z leitmotívov románu. V bytovke, ako to býva zvykom, funguje napätie medzi „starousadlíkmi“ a striedajúcimi sa nájomníkmi. Táto situácia sa premieta aj do plánu postáv, z ktorých niektoré sledujeme v priebehu dlhšieho časového úseku a iné zohrajú len epizodickú úlohu. Vo výsledku v diele vzniká pestrá zmes ľudských príbehov zo súčasnosti, zachytávajúca spolunažívanie viacerých generácií. Najmladšiu v románe reprezentuje protagonista Oliver, na začiatku rozprávania sedemročný chlapec, ktorý sa so svojím otcom do luxusnej nadstavby prisťahoval z Anglicka; najstaršie pokolenie obyvateľov v diele reprezentuje jeho susedka a neskôr „náhradná babička“ Milka a jej kamarátky. Azda vo vyššej miere, než je v súčasnej slovenskej próze zvykom, sú medzi postavami zastúpení dôchodcovia (ako výnimku možno spomenúť Janu Juráňovú, ktorá v románe Naničhodnica  z r. 2020 presvedčivo stvárnila bezvýchodiskovú situáciu osemdesiatničky Ľudmily).

Martinčokov román tvorí desať kapitol, príbehy nie sú usporiadané prísne chronologicky, v rozprávaní sa často vyskytujú časové skoky. Román je vystavaný ako skladačka, ktorej rámec tvorí Oliverovo dospievanie, jednotlivé kapitoly sa zameriavajú na zložité životné situácie ďalších obyvateľov bytovky (študentka manažmentu, zástupkyňa vlastníkov, herec na dôchodku, prekladateľka, policajt atď.). V próze sa miestami objavuje mierny nesúlad medzi nastolenou subjektívnou perspektívou a komentármi, ktoré presahujú myšlienkový svet postavy a patria skôr do kompetencie autorského rozprávača. Tieto vybočenia sú však sporadické: v jednotlivých kapitolách sa prevažne uplatňuje subjektívne rozprávanie v tretej osobe zamerané na konkrétnu postavu. Z jej zorného uhla sa potom čitateľ díva aj na ostatných obyvateľov. Neraz sa tieto vzájomné pozorovania a hodnotenia prekrývajú – rovnaká situácia je v próze opísaná viacerými postavami, čo vytvára kontrast medzi tým, ako pôsobia postavy navonok a ako samy udalosti prežívajú. Tento princíp bol kľúčovým aj v psychologicko-rodinnom románe Jany Micenkovej Krv je len voda (2021). Jednotlivé výpovede o udalostiach sa konfrontujú a dopĺňajú, vďaka čomu sa čitateľ sa môže cítiť ako voyeur nazerajúci cez kľúčovú dierku do súkromia hrdinov. Tento pocit umocňujú aj frekventované, neraz groteskné motívy telesnosti a nahoty, ktoré dielo s humorom odľahčujú.

Autor venuje pomerne veľkú pozornosť detailom, ide najmä o drobné „stopy života“, ktoré po sebe obyvatelia zanechávajú, ako „krúžky a otázniky z vlasov“ (s. 130) v kúpeľni, nápisy v pivnici, štítky na dverách, staré fotografie či listy. Frekventované sú aj poznámky o vôňach, zvukoch, materiáli a povrchu predmetov. Tieto motívy spolu vytvárajú obraz každodennosti, história vecí zároveň metaforicky stvárňuje plynutie času, minulosť a pamäť. Dôrazom na vizuálne detaily, ako i špecifickou atmosférou a prvkami tajomstva pripomína Martinčokovo písanie poviedky Moniky Kompaníkovej v Mieste pre samotu (2003).

Próza Niekto sa nájde je komponovaná ako psychologický román zameraný na ľudské príbehy v každodennosti, ale odkazuje aj na širšie spoločenské témy. Keď sa napríklad jedna z postáv chystá na stretnutie bytového knižného klubu a rozmýšľa, že si obuje „papuče, možno tie krémové s nápisom v azbuke, priniesla jej ich kamarátka z Moskvy“, no napokon sa rozhodne inak: „Nie, radšej nie, zasa sa s niekým pochytí, že propaguje Rusko, nebude zbytočne provokovať“ (s. 188 – 189). Citlivo a nenásilne autor v diele stvárnil aj rodovú problematiku a otázky identity.

Román tvarovo neprináša pozoruhodné literárne postupy, napríklad ozvláštnenie vo štvrtej kapitole Zoja sa vracia, kde autor napísal tri rôzne variácie príbehu odvíjajúce sa od rozhodnutia, kadiaľ povedie cesta taxíkom, pôsobí vyslovene konvenčne. Kniha je však vo svojom celkovom vyznení čitateľsky atraktívna. Autor túto kvalitu nedosiahol úpornou snahou vyhovieť čitateľským očakávaniam, ale sympatickou neokázalosťou a civilnosťou. Je príjemné, že v súčasnej slovenskej próze sa také dielo nájde.

(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.)