Plav

Román Storočie vychádza dva roky po próze Zjedol som Lautreca, štvrtej Rozenbergovej knihe zaradenej do finálovej desiatky ceny Anasoft litera. Storočie vykresľuje osudy obyvateľov bytového domu vo fiktívnej obci, ktorá funguje ako metonymia so širšou reprezentačnou platnosťou: „Ak sa ti Zdochliare nepozdávajú a považuješ ich za vymyslené, zatvor knihu a navštív napríklad Chrastavice, Výtoky, Popudinské Močidľany, Krvavé Šenky či Slizké, Egreš, alebo Koš. To len keby sa ti zdalo, že Zdochliare neexistujú“ (s. 21). Zdochliare, miesto, v akom snáď i sám čitateľ telesne prebývať ráči, nadväzujú na klasické priestorové archetypy národnej nedostatočnosti, akými sú Kocúrkovo Jána Chalupku alebo Záborského Chujava.

Ako naznačuje už názov, rozprávanie pokrýva veľký časový úsek, pričom sleduje osudy viacerých generácii Zdochliarčanov. Sujet je vystavaný v dvoch časových rovinách: rámcová dejová línia sa začína v období tesne po prepuknutí pandémie koronavírusu v marci 2020. Vnútorná dejová línia zobrazuje predhistóriu bytového domu a odvíjať sa začína počas prvej svetovej vojny. Kým rámcová časť je stvárnená prostredníctvom autorského rozprávača, v línii z minulosti dostane priestor aj priame rozprávanie jedného z obyvateľov domu.

Storočie je obývané nezvyčajne širokou paletou postáv, obzvlášť ak vezmeme do úvahy relatívne krátky rozsah prózy (184 strán). Pasáže zasadené do súčasnosti pritom nedisponujú postavou, ktorá by sa profilovala ako ústredná, rozprávanie sa snaží zachytiť život v bytovom dome ako celok. Väčšina z postáv sa v texte mihne len epizódne, iné sú stvárnené plnšie v slede nadväzujúcich situácií a niektoré čitateľ spoznáva v zaokrúhlenej perspektíve ich životnej púte. Najprepracovanejšia a literárne najlepšie zvládnutá je časť odohrávajúca sa v dávnejšej minulosti. V nej sa autorka sústredí skoro výhradne na životy manželskej dvojice Egona a Marty Ušatých, ktorých vnuk Anton patrí medzi súčasných obyvateľov domu. Táto časť – asi tretina celkového rozsahu – zároveň predstavuje raison d’être celej knihy, keďže práve tu Storočie presahuje úroveň citlivej, no v konečnom dôsledku štandardnej sociálnej sondy zo súčasnosti. V ideálnom prípade by bol v knihe pomer medzi minulým a súčasným prevrátený: zrejme sa tu zviditeľňuje ťažko odškriepiteľný fakt, že písať text zasadený do pomerne dávnej minulosti je značne náročnejšie, ako keď autor ostáva v známom teréne prítomnosti.  

Autorská rozprávačka rada a často nadbytočne komentuje dianie, čím však ukrajuje z i tak neveľkého priestoru venovaného postavám. Vo viacerých prípadoch je význam týchto intervencií artikulovaný natoľko ťažkopádne a strojene, že miesto deja pútajú pozornosť skôr štylistické ozdoby: „pohyblivá Zem posúvala slnko a jeho lúče začali osvetľovať roh paneláka“ (s. 73). Tieto momenty poukazujú skôr na jazykovú nedotiahnutosť prózy, než literárne funkčné zahaľovanie zmyslu. Svetlú výnimku tvorí segment vyrozprávaný Egonom Ušatým; jeho jazyk je náležite civilný, rozprávanie plynulé a sústredené.

Príbeh manželov Ušatých pozostáva z udalostí odohrávajúcich sa na pozadí dejinných zlomov: otec Egona Ušatého bojuje v prvej svetovej vojne a obaja jeho rodičia nakoniec umierajú na španielsku chrípku koncom roka 1918. Egon sa voči historickým udalostiam stavia konformne: počas vojnového štátu vstupuje do HSĽS, po februárovom prevrate do KSS. Je nevšímavý voči všetkému, čo presahuje jeho relatívne úzky mentálny obzor. Tým kontrastuje s postavou Viliama Singera, pôvodného majiteľa domu, ktorý počas vojny pomáha Židom a sám ako Žid nakoniec prežije koncentračný tábor. Značná časť rozprávania je venovaná Marte Ušatej a odkrýva archetypálny údel ženy, život určovaný napätím medzi tichou bolesťou a pasívnou vnútornou vzburou proti ponižujúcej úlohe deväťnásobnej matky, obetujúcej svoju osobnú autonómiu a dôstojnosť starostlivosti o rodinu: „Egon sa v pohostinstvách nezdržiaval, držal sa jej ako kliešť. Ona sa konečne vymotala z prania plienok a varenia a umývania dlážky, z ukrývania slaniny, klobás aj lekváru. Pozerávala televíziu a milovala rozhlasové hry, ach, a ako!“ (s. 163).

Rozenbergovej próza nesmelo koketuje s magickorealistickými konvenciami (napr. motív duchov obývajúcich bytový dom), ktoré spolu s ústretovosťou autorskej rozprávačky kontrastujú so všeobecnou atmosférou všednosti a úpadku: keď jedna z postáv vypadne z balkóna, na pozadí scény funguje nepatrné očakávanie, že padajúci bude znenazdajky vynesený do nebies. V Storočí je však pohyb po vertikále skoro zakaždým zostupný, postavy neustále podliehajú tiaži, ktorá ich neúprosne tlačí do blata a špiny. Nástojčivá stereotypnosť, s akou sa tieto aspekty minulosti pripomínajú, oslabuje presvedčivosť diela: vzťahuje sa to predovšetkým na viackrát variovanú rodinnú schému, ktorej základ tvoria primitívny a bezohľadný manžel a pasívna, citovo vyprahnutá žena.

Pravdaže, toto opakované nastoľovanie identického motívu nie je náhodné, v próze nadobúda zmysel prostredníctvom predstavy o generačne reprodukovanej traume: „Matky nevedeli o stresových hormónoch a o tom, ako ľahko sa vysoké hladiny kortikosteroidov prenášajú do ich receptorových miest, inými slovami, ako ľahko sa Martin smútok dostával do krehkých závitov jej dieťaťa a ďalšieho a ďalšieho, ako v ich malých hlavičkách vznikali centrá stresu a ako sa mnohé údery, pomyselné, pravdaže, sčítali“ (s. 150). Pre román je dôležitá prepojenosť jednotlivých osudov, ktorá miestami nadobúda parametre až akejsi mystickej vzájomnosti. Správanie postáv je spravidla opakovaním niečoho, čo už bolo – súčasná trauma je echom minulej traumy tak, ako je v texte koronavírus echom španielskej chrípky. Vec má teda vnútornú logiku, ktorá zároveň pracuje v prospech tematickej súdržnosti textu. Žiaľ, táto logika je v próze vynucovaná takmer ako nespochybniteľná dogma, v dôsledku čoho sa individualita nejednej postavy v procese čítania rozplýva do schematickej anonymity.

Mnohé z tém, ktoré próza otvára, sú právom pociťované ako pálčivo aktuálne, pričom Rozenbergovej úsilie vyrovnať sa s týmito závažnými a neraz bolestivými otázkami je bez pochýb ambiciózne. Storočie je pokusom zachytiť historické premeny geografického priestoru s presahom k veľkým dejinným udalostiam, stvárniť individuálne ľudské zrenie a v niektorých prípadoch životnú cestu viacerých postáv. K tomu treba ešte prirátať sociologický rozmer prózy a čosi ako náznak metafyzickej nadstavby. Románová forma by teoreticky mala takto štedro vrstvenú koncepciu uniesť. Výsledok autorkinej snahy koncentrovať široké spektrum problémov na ploche necelých dvesto strán je však ten, že nijaký z nich sa nepresadí ako dostatočne závažný a nosný.

(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.)