Plav

Podenky sú malý a nenápadný vodný hmyz. Žijú síce len niekoľko hodín, no v potravinovom reťazci majú zásadné miesto. Dvadsaťdva krátkych textov Agáty Petrakovičovej spája filozofia amor fati a rozprávačky, ktoré majú v životnom cykle svoje pevné miesto podobne ako podenky: sú zakorenené v rodinách a komunitách, zmierené s dynamikou života, ktorá ich predurčuje na skorý zánik.

Krátke texty vznikali podľa anotácie ako denníkové zápisky. Potvrdzuje to ich fragmentárnosť, tiež tendencia každý „zápis“ ukončiť zjednocujúcou myšlienkou. Väčšinou je to optimistická či aspoň nádejná a afirmatívna veta zdôrazňujúca celkovú filozofiu textov – všetky životné udalosti treba prijať s vedomím ich prchavosti a čo najskôr sa znovu prikloniť k optimizmu: „,všetko je tak, ako má byť, zbohom, a zavri dvere!‘“ (s. 25); „Vravím si: ,Toto je život!‘“ (s. 38); „,Anciáša, nie je nám trom dobre?‘ kričí tatko“ (s. 46); „Som jedinečná!“ (s. 93). Skrátka, „veci sa dejú“ (s. 99) a nikdy sa diať neprestanú. V texte Moje sväté si to rozprávačka uvedomuje vďaka rakovine prsníka, v Podenke vďaka svojej práci v archíve. Nech sú životné udalosti akokoľvek zdrvujúce či šokujúce, rozprávačky sa nepätia, svedomito všetko prijímajú. Krátky rozsah textov ešte zdôrazňuje ich repetitívnosť: tempo čítania je rýchle, afirmácie a životné múdra sa opakujú ako refrény.

Základom filozofie textov je, že človek nachádza životné naplnenie intenzívnym kontaktom s rodinou a komunitou, v ochote vytvárať nové vzťahy, resp. počúvať historky, ktoré sú ľudia na počkanie ochotní rozpovedať. Kontakt postáv s komunitou je hlboký – nie je viazaný len na dnešok, odvoláva sa k minulosti a potenciálne presahuje do budúcnosti opakovaním kolobehu. Postavy, ktoré sa stretávajú, majú medzi sebou minimálne malomestskú známosť, nikto si nie je úplne cudzí. V rodinách sa dedia mená, zvyky, talent aj životný rytmus. Vďaka stotožneniu sa s rodinou a komunitou je pre rozprávačky ľahké toto dedičstvo rešpektovať aj s vedomím jeho arbitrárnosti. Na živote Florentíny, jednej z rozprávačiek, sa nič nemení dokonca ani po zistení, že muž, ktorý ju vychoval, nie je jej otec: „Nerieši. Všetko je tak, ako má byť, kurnik šopa, [...] a upečie florentínky!“ (s. 83)

Pre rozprávačky je dôležité ukotviť sa, presvedčiť o vlastnej výnimočnosti, samostatne sa zorientovať vo vlastnej identite (Psychoterapia, Tá druhá..., Florentínky) či upriamiť pozornosť na súkromné, schované svety blízkych (Čosi za dverami...). V strete so životnými skúškami však individualizmus ustupuje banalizácii a spolupatričnosti, čo vo výsledku spoľahlivo splošťuje emocionálne vypäté situácie. V textoch sa tak striedajú náročné životné skúšky s ľahtikárskym mávaním rukou, sem-tam sa pripletú dialógy, pri ktorých ťažko identifikovať, odkiaľ boli odpočuté, k čomu vlastne patria. Texty sa pohybujú medzi sebapotvrdzujúcou emocionalitou a samoúčelným predvádzaním sa. To  vidieť predovšetkým v klišéovitej obraznosti: život je plesnivý lekvár, muži dvíhajú kotvy, modré oči sú nezábudky, v tme sa lesknú ako glazúra. Metafora s rybou-dieťaťom v bruchu v texte Farebné popoludnia je taká nemotorná, že váham, či ide naozaj o tehotenstvo, a nie o pocit ťažoby po treske v majonéze: „Rozmýšľam, čo budem robiť, odkedy mám v bruchu rybu, nič sa mi nechce“ (s. 58).

Základom práce rozprávačiek i samotnej autorky je počúvať, stretávať sa a uchovávať – nečudo, že tomu v knihe ustupuje všetko ostatné. Hrdinky zaujímajú predovšetkým drobné príbehy, životné múdra „obyčajných“ ľudí, ktorí však toho v podstate nemajú až toľko čo povedať („Každý chlap je hovädo, zapamätaj si“, s. 12). Rozprávačky sa do rozhovorov niekedy púšťajú dokonca až neochotne, no potom ich niečo presvedčí a uzavrú ho naplnené a spokojné. O zlomový moment rozhovoru sa však nepodelia, skôr sa dočítame o poznámkach starších pánov, ktoré sú ledva akceptovateľné, no napriek tomu rozprávačku rozchichúňajú: „,Zdá sa mi, že dnes ani nezaspím, keď si spomeniem na vaše ,burelové‘ oči, mladá pani!“ (s. 45). Čo sa týka mužskej spoločnosti, rozprávačky toho musia pre kontakt s komunitou zniesť dosť: malomestská familiárnosť hraničí s drzosťou a i keď tomu hrdinky nevenujú veľa pozornosti, mnoho interakcií podlieza latku dôstojnosti. Podfarbené veselým spomienkovým filtrom však pôsobia ako životné lekcie: ak statočne vytrváš v nepríjemnej interakcii, chlap ťa odmení humornou historkou.

V kontexte filozofie Petrakovičovej diela dáva zmysel, že cíti akúsi genetickú predurčenosť písať, zaradiť sa medzi svojich najbližších rodinných príslušníkov – minimálne k otcovi Vincentovi Šikulovi a sestre Veronike Šikulovej. Keď však píše o tvorbe, výberom slov naznačuje, že sama predsa len cíti nejakú ambivalenciu: „A pero? Zatiaľ sa mi trasie v ruke, hoci ním dokážem urobiť aj zopár akrobatických kúskov!“ (s. 91) Rozpačitosť je na mieste: možno je Podenka len dočasné vývinové štádium, no toľko blahosklonnosti a klišé by sa ľahšie odpúšťalo denníkovým zápiskom ako beletrii.

(Nina Podmanická pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.)