Od vydania predchádzajúcej zbierky Dany Podrackej (Paternoster, 2018) ubehlo päť rokov. Peripetie súvisiace s pandémiou a začiatkom vojny v susednom štáte nevyhnutne ovplyvnili aj najnovšiu tvorbu poetky. Napokon, ako v recenzii na predposlednú zbierku napísal aj Michal Sabol (Na koľké?, In: Platforma pre literatúru a výskum, 2020), v jej poézii sa čitatelia už tradične stretávajú s tým, čím žila počas písania. Jej básne však zároveň „nie sú poéziou všedného dňa; sú to vízie umelkyne, ktorá dokáže vnímať nielen materiálny a spoločenský svet okolo seba, ale aj silu a kvalitu ideí, ktoré ho vytvorili a sprevádzajú“ (Ivan Čičmanec: Poetka, ktorá prechádza múrmi. In: Podracká, Dana: Paternoster, 2018). V zbierke Posuvné dvere sa na stodvadsiatich stranách prelína mnoho ďalších tém. V básňach dotýkajúcich sa osobnej sféry čerpá zo spomienok (Kvapka krvi, Predriekať modlitbu, Stále ma volá tvoja zatopená duša) alebo zo súčasnosti (Melódia, Osvedčenie Anny Čietek). Tematizuje tiež udalosti druhej svetovej vojny a holokaustu, najmä v cykle Nemiznúce aury: „všetko, čo som žila, ma zadúša, / keď čítam výnos z roku 1942; treba odovzdať perie / z odtransportovaných židovských domácností“ (s. 36).
Poetka miestami nadväzuje na témy a motívy, ktoré sa objavovali v jej predošlých zbierkach a esejach, a aktualizuje ich. Napríklad báseň Rana ma naučila všetko je ideovo prepojená s Metafyzikou rany zo zbierky Paternoster: „nejestvuje rozpor medzi hudbou / a stigmou / rana spieva“ (s. 37) – „neodvažujem sa pohnúť, aby som nenarušila / tóninu vznášajúcu sa nad vodami [...] vibrácia lieči, ovlažuje bolesť, lebo aj ona má podiel /na harmónii sfér [...] rana ma naučila milovať navždy“ (s. 15). Aktualizuje sa tu aj motív lyžice a zaváraninového viečka, ktoré v uránovej bani väzni používali ako bohoslužobné predmety: „cínová lyžica bez rúčky, / zaváraninové viečko namiesto patény“ (s. 72) – „obraz Klekátko a kýbl je variáciou obrazu Lžíce a víčko“ (s. 84).
Autorka v Posuvných dverách venuje viacero básní reflexii spoločenských udalostí, najmä pandémii (Dron z ostrova jeleňov, Provizórna márnica na klzisku obchodného domu v Madride) a vojne na Ukrajine. Tá je tematicky prítomná v samostatnom cykle nazvanom Messerschmidtove hlavy v čase vojny, inšpirovanom sochárskym umením a sériou búst nazývaných charakterové hlavy: „skupina postáv kráča k hranici / Z oblaku sa sformovala zobákovitá busta / Ochranca“ (s. 70). V básňach orientovaných na verejnú sféru prevažuje tematika smrti, vojnové násilie autorku poburuje: „v stave znesvätenia všetkého, čo je ľudské / je ťažké zobrať si svoje lôžko a ísť“ (s. 66). Cyklus je vyjadrením súcitu s tými, ktorí sú zasiahnutí vojnou: „Nedokážem sa zbaviť predstavy, / že v tme sa tiesnia tí, ktorým treba zatlačiť viečka / Tá nepoučiteľnosť! Tá hanba!“ (s. 73). Kultivovaný pátos, ako túto črtu poetkinej tvorby pomenúva na obálke knihy Rudolf Jurolek, sa v týchto básňach miestami vychyľuje do krajnejšej polohy: „len napred, napred, bojovník / za každou mínou je cesta záchrany“ (s. 69).
Aj preto považujem osobnejšie ladené básne v kontexte zbierky za vydarenejšie. Objavujú sa v nich motívy cyklu života-smrti-života a zdá sa, že lyrická hrdinka v porovnaní s predošlou zbierkou neakcentuje svoju rolu dcéry (aj keď sa tu sa vracia do spomienok z detstva), je viac matkou a starou mamou: „aká neslýchaná to bola myšlienka / ešte raz ťa v sebe vynosiť“ (s. 61); „duch bol môj spojenec [...] obdaril ma vnučkami a vnukom“ (s. 91). Dedikované básne objavujúce sa v predošlej tvorbe, ktoré literárna kritika zhodnotila menej priaznivo kvôli prílišnej emocionálnej zainteresovanosti, sa v najnovšej knihe vyskytujú sporadicky (Vyprevádzanie Dušana Mitanu). Za najlepšie časti zbierky pokladám pasáže, v ktorých autorka nachádza paralely medzi strohými vedeckými faktami a intuitívnym postihnutím toho, ako svet vo svojej podstate funguje. Na tomto princípe je založená báseň Stopy vtáčích nôh na tvojej tvári. Erotický rozmer lásky je v nej bránou nielen k mystickému zážitku, ale aj možnosťou spoznať dušu druhého: „v izbe sa milujú muž a žena / [...] Kozmická sonda Voyager 2 / je takmer identická s Voyager 1 / dva disky opustili slnečnú sústavu / duše sa vydávajú na cestu / [...] opustili sme hviezdne polia / Cez šošovku duše dovidím / na stopy vtáčích nôh na Tvojej tvári“ (s. 41). Motív rany naznačuje smerovanie, cestu k poznaniu a zmyslu, opätovne odkazujúcu na lásku: „rana ma naučila vidieť myšlienkou / rana ma naučila milovať navždy [...] / prahnúť po láske, pretože nič iné nestojí za to“ (s. 15). V cykle Madrigal láska nadobúda podobu agapé (lásky k blížnym). Tento typ je metaforicky zobrazený svetelnou osmičkou, ktorá „sa vracia k tým, čo sú bez pomoci“ (s. 23). V tejto súvislosti sa akcentuje hodnota solidarity a sebaobety („darovať sa znamená vydať sa na cestu / pochopiť odsúdených, obete aj vrahov“, s. 30).
V zbierke sa na viacerých miestach vyskytuje motív dverí: sú to „priesvitné dvere v zákryte, / územie bez zárubní a bez múrov“ (s. 50), horiace dvere, vchod a zadné dvere usadlosti, z ktorej sa nedá ujsť, ako aj nepravé dvere, ktoré predstavujú vchod do nadpozemského sveta. V neposlednom rade aj názvy dvoch cyklov Premiestňovanie vchodu a Posuvné dvere odkazujú na tento priestor. Na motív posuvných dverí odkazuje aj výtvarné stvárnenie obálky. Ilustroval ju výtvarník Petr Veselý a pozostáva zo sivastého obdĺžnika, stredom ktorého prechádza nepravidelná čiara. Ilustrácia nesie názov „...jen záblesk vlasové čáry na břevně 2“. V poznámke, ktorá je súčasťou zbierky, autor ilustrácie píše, že k vzniku výtvarného diela ho inšpirovali verše z básne Cesta od Petra Juliša: „Krucifix natreli přes prsa asfaltem; / z profilu téměř neexistuje – vystřižený z plechu, / jen záblesk vlasové čáry na břevně“ (s. 118) a dodáva: „Čáru jsem upravoval prstem, dotýkal se jí, nechával na ní otisk... Dotýkal jsem se hrany“ (s. 118). Ku vzťahu medzi zbierkou a výtvarným dielom sa vyjadrila aj poetka: „Pre mňa sú posuvné dvere hrana. Dávna spomienka na plechového Krista za mestom, na čiaru videnú z profilu“ (s. 118). Rovnaký zámer oboch umelcov dotknúť sa hrany (či už cez motív posuvných dverí v poézii, alebo skrz výtvarné umenie) tak pôsobí dvojnásobne naliehavo a sugestívne. Transformácia tradične spájaná s motívom dverí je v zbierke ukotvená v kresťanskej duchovnosti. Krucifix ako tajomstvo (a hrana) života, smrti a večnosti tu nadobúda inú podobu, než na akú sme zvyknutí, keďže je vnímaný z nezvyklého uhla pohľadu. „Záblesku čáry na břevně“ sa však Petr Veselý dotýkal vlastným prstom a cez Posuvné dvere vstupuje Dana Podracká do priestoru, kde je „znútra doma“ (s. 87). Zdá sa, že toto dotýkanie sa hrany prostredníctvom umenia môže mať na človeka dnešnej doby podobný účinok, ako malo na Kristovho učeníka známe „Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku...“ (Jn 20:27).
Dana Podracká vo svojej poézii dlhodobo prináša nové poznanie, ku ktorému speje cez nachádzanie mystických súvislostí v javoch viditeľného sveta. Najnovšia zbierka sa nevymyká z radu predošlých diel výrazným alebo prekvapivým obratom básnického výrazu. Je skôr potvrdením smerovania autorkinej vytrvalo pestovanej a vykryštalizovanej poetiky, prostredníctvom ktorej podnecuje „myslieť inak a teda cítiť viac“ (s. 23).
(Eva Dudáková pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.)
- prečítané 957x
