Počas ranného behu som počúvala knihu religionistu a filozofa Jasona Josephsona Metamodernizmus: Budúcnosť teórie z roku 2021. Josephson sa vezie na vlne populárneho nálepkovania súčasnosti a ja som začala behať až vtedy, keď to už bolo cool aj v našich geograficko-ekonomických podmienkach. Okrem iného v nej opakoval výroky o estetike Morrisa Weitza z päťdesiatych rokov, podľa ktorého sú dejiny estetiky len sériou subjektívnych hodnotiacich preferencií tváriacich sa ako filozofické pátranie po zmysle. Básnickú tvorbu Dereka Rebra sledujem od jej začiatkov a od jej začiatkov ich subjektívne hodnotím zdržanlivo, ba až – celkom otvorene – odmietavo. A aj to, takéto odsúdenie, najmä verejné, patrí k tomu všetkému: ku konštituovaniu inštitúcie literatúry a poézie ako jej elitnej – áno, aj napriek všetkému elitnej – časti.
Takže pointa prichádza na začiatku textu, aby sme sa mohli sústrediť na jeho nudný priebeh, vychutnať si detaily, formálne atribúty a obsahové nuansy. Nežnosť rozkladu nepovažujem za esteticky hodnotnú básnickú zbierku. Napriek tomu som si pri jej čítaní dokázala urobiť niekoľko strán poznámok, podchvíľou i do knihy. Z toho mi vyplývajú dve veci: kniha dokáže inšpirovať a ja, v prípade, že som motivovaná, dokážem byť inšpirovaná aj textom, ktorý ma esteticky nevzrušuje, nehladí, neobjíma, neprevráva ku mne medovým hlasom, nevyráža mi dych a pod.
Zbierku vystihuje niekoľko zhlukov postupov a motívov, pričom dva zo základných sú kódované už v jej názve. Nežnosť sa spája s fyzickou a emocionálnou krehkosťou či detskou zraniteľnosťou. V spojení s rozkladom je nežnosť v kontexte zbierky predostieraná v masochistických submisívnych odtienkoch pasívneho podvoľovania sa násiliu, ako láska k násilníkovi, k otcovskej figúre ako čižme na tvári, beštii, srdcu beštie – ako to vystihuje Sylvia Plath v básni Daddy (Ocko). Nežné násilie – násilie prijímané – sa u Rebra kombinuje s násilím na nežnom objekte: „prekrojil motýľa“ (s. 56), „natrhané krídla“ (s. 66).
Zhluky, uzly, návratné motívy, sémantické kategórie, ktoré sú v kontexte zbierky konštitutívne, pripomínajú skôr vakuoly ako pevnejšie záchytné body. V nehierarchizovanom náčrte sú to dvojveršia:
TELO
GOTHIC
MOTÍVY DETSTVA
BONMOTY
SEXUALITA
ZNEUCTENIE
ESTETIKA HNUSU
NEKOHERENTNOSŤ
BOLESŤ
FRAGMENT
TEMNO
Text Nežnosti rozkladu je len málokedy sémanticky koherentný na ploche väčšej, ako sú dva verše. Priestor modelovaný textom sa opiera o prvky, ktoré pôsobia skôr ako rekvizity než citácie reálnych objektov. Lopty a prašiaky sú vypreparované a estetizované podobne ako „melanóm / či ruža pod nechtom“ (s. 61) a viac zasadené do štruktúrnych kontextov hororu či gotických žánrov ako do odvíjania toku textu.
Pre interpretáciu zbierky je dôležitý názov knihy, ale aj jej rámcujúce verše – úvodný: „na oltároch planuli vratké ružové pľúca“ a záverečný: „tvár pokojne čaká na stole na príchod chirurgov“. Prvý z nich vytvára priestor, v ktorom sa dej chaotického textu odohráva. V obradnej sieni, kde sa namiesto plameňov sviečok chvejú vnútorné orgány. Predstava môže byť doplnená napríklad o katafalk medzi svietnikmi, na ktorom leží mŕtve telo s vypitvanými pľúcami. K čomu tento obrad (bez plameňa) vedie? Aké je jeho ideové poslanie? Čo sa snaží docieliť? Koho zaklína, koho vzýva? Kto stojí pri mŕtvole so skalpelom v ruke? Záverečný verš možno čítať aj ako odpoveď na tieto otázky. Hororovú scénu z úvodu dokonca môže odhaliť ako výplod vystrašenej mysle, čo obýva telo pripravené na chirurgický zákrok. Záverečný obraz odovzdanej tváre prijímajúcej nadchádzajúce násilie (predpokladané operačné zákroky) však rezonuje s náznakmi submisívneho prijímania bolesti, ktoré nachádzame v názve aj vo viacerých ďalších motívoch: tvár ako veľmi zraniteľná časť tela, časť, ktorú si automaticky pri fyzickom útoku aj pri emocionálnom vypätí – napríklad pri plači – chránime rukami, pokojne čaká.
A možno práve v tomto tkvie istá podnetnosť tejto poézie. V jej trvaní na sebe samej, na obsedantnom opakovaní násilia, na návratoch k traume, k narušeniu integrity tela, k fascinácii zmyslovým znepokojením až hnusom. Otvára sa tak až takmer neverbálnym (a vari aj predverbálnym) spôsobom – gestom – interpretáciám v kontextoch teórií v psychoanalytickej a deleuzovsko-guattariovskej línii s akcentom na konceptualizácie sexuality, rodu, feminizmu, queer teórie a pod. To, pravda, nie je náhodné – ani tieto nadväznosti, ani moja interpretácia. Derek Rebro sa prezentuje v týchto kontextoch ako šéfredaktor časopisu, v polosúkromí sociálnych sietí, aj na prebale knihy, kde je ideové – feministické – zameranie jeho časopisu Glosolália jasne uvedené. Obsahy a nadväznosti sú však nesporne prítomné aj textovo, nielen paratextovo a vo figúre tvorcu. Jadro Rebrovho písania – aj napriek (nielen) mojej estetickej nevôli – existuje. Odhaľuje sa pri rýchlom čítaní zábleskov a pri vnímaní spojov medzi rôznymi aspektmi telesného prežívania (jedlo, narušenie integrity tela, pôžitok), teplého prijatia úzkosti (zo smrti) do svojho stredu a explicitnou sexualitou: „nakrájajme uhorku / nech sa mačky neboja // nech ho neláka // steká salko po lýtku / žmurklo oko v špajze // zamrkal i špic // odšťavovač dužina / hlučne visí // slanina“ (s. 43). Autoparodické gesto je však zrejme neintenčné. Je to možno niečo ako estetika sčernetých nechtov na nohách po ultramaratóne alebo obkladania kolien mrazenou zeleninovou zmesou po desiatich kilometroch.
(Ivana Hostová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 1844x
