Plav

Jedným z pokusov, ako sa vymaniť zo zovretia zážitku sprostredkovaného digitálnymi médiami, je dobrodružná turistika, resp. cesta a samotný pohyb. Často to končí tým, že sami neodoláme a staneme sa sprostredkovateľmi, keď zaznamenávame výhľady, klzký štít, kríž s vlajkou na vrchole, more, naše telá na pláži. Môžeme dnes, v dobe masovej turistiky, cestovateľských vlogov a komercionalizovaných trailov, ešte zažiť autentickú cestu sebapoznania? Alena Brindová vo svojom básnickom debute Horolezci tematizuje práve tento problém.

Stúpame a mesto nechávame za sebou

Je to vo svojej podstate zbierka s imperatívom: prehodnotiť spôsob, akým sa vraciame k prírode. Vlna ezoterických pohľadov na pobyt človeka vonku sa rozšírila okolo pandémie, keď bola táto aktivita považovaná nielen za odporúčanú, ale za nevyhnutnú. Naozaj sme vystúpili z interiérov alebo sa len skrývame za ľanovými úbormi? Najzrejmejšie sa kritika masového, komodifikovaného turizmu prejavuje v básni Vesmírna hudba: „na orbite vám ponúkneme osso buco s gremolatou / tonkotsu ramen / širokú paletu organických vín / výhľad bude po celú dobu komentovaný“ (s. 48). Odosobneným tónom a využívaním vyprázdnených sloganov každodenného života má báseň bližšie k tvorbe Kataríny Kucbelovej než k zvyšku zbierky: „ďakujeme, že ste si vybrali našu spoločnosť“ (tamže). U Kucbelovej však ide o dlhodobý koncept tiahnuci sa naprieč zbierkami, kým u Brindovej sa podobné postupy vyskytujú endemicky. Jej odmeraná ekologická angažovanosť však vyznieva povýšene – miesto toho, aby ukázala, v čom je problém, ukazuje prstom na svojich čitateľov. Ako prejav ekologickej úzkosti sú verše nedôveryhodné, pretože zvaľujú vinu na druhých bez nutnej seba-reflexie. Klimatická kríza sa v zbierke objavuje vo viacerých básňach, ale v inej forme. V básni Viečko zatlačiť celou dlaňou na to autorka využíva ekocentrickú perspektívu umierajúceho živočícha (veľryby), kým v básni Čoskoro zas tematizuje odlesňovanie, ktoré uberá životný priestor domorodým kmeňom v Patagónii: „zistia, že z lesa ktosi odkrojil ďalšiu porciu / a záliv sa opäť priblížil ako vyliata rieka“ (s. 43).

Brindovej lyrický subjekt sa potrebuje hýbať, potrebuje okolo seba „nepredvídateľné a šuštiace kríky“, ako ich stvárňuje v básni Visenie (s. 37). Na cestu sa vydáva rôznymi spôsobmi a skúma, aký by jej najviac vyhovoval, ktorý je najautentickejší či najekologickejší, ktorý je najviac udržateľný alebo najvzrušujúcejší. Kladie ich vedľa seba ako skúmavky do stojanu a pozoruje produkty reakcie. V Nomádoch tak dostávajú priestor nekoneční pútnici, kým Turistka je prejavom cesty z nutnosti (či trucovitosti?). Múdrosť šerpov zase zaprisaháva tých, čo riskujú len pre dosiahnutie vopred vytýčeného cieľa, Zber stromov sa venuje trpezlivým a vnímavým, ktorí ochotne počkajú na svoje Mono no aware. Squatteri nasledujú stopy utekajúcich a Horolezci pozorujú osud tých, čo sa vo svojom behu za vrcholom prerátali. Keď sa Brindová v závere zbierky pýta: „Ktorá si zvolila najlepšie a prečo?“ (Slovná úloha, s. 47) završuje tým svoje pozorovanie, ale súdiť – to je povinnosť čitateľa, ako to sama naznačuje názvom básne Slovná úloha.

Motív lezenia, ktorý pretína zbierku, pripomína miestami akési škrabanie sa, plazenie a v nevyhnutných prípadoch aj prečkanie najhoršieho v skalnej strži. Lezenie teda funguje nielen ako metafora pohybu, ale aj života: „Všetci túžia pokoriť vrchol / v skutočnosti sa však koríme až pri zostupe / zavesení na hrdzavých kladkách / v tušení širokých, bezozvenných údolí“ (Horolezci, s. 25). Brindová tak voľne nadväzuje napríklad na knihu česko-ukrajinskej poetky Marie Iljašenko Sv. Outdoor (Host 2019). S Iljašenkovou ju spájajú cestovateľské toposy (Himaláje, Japonsko) či afinita (hraničiaca s kultúrnym exotizmom) k pôvodným obyvateľom žijúcim v kmeňových spoločenstvách.

Aké sú naše očakávania od pobytu v prírode? Má nás upokojiť, resuscitovať, spasiť? Špecificky sa autorke darí opísať seba-objaviteľské ambície ciest: „konečne vezmem hrabličky a vygruntujem svoje oceány / všetko príliš živé stíchne / neživé sa konečne pohne“ (Očakávania, s. 45). Zároveň si uvedomuje, že ide o nereálne predstavy: „Vysvetlil mi, že mám okamžite vypadnúť z ich trávnika“ (tamže).  Duchovné ambície sa utlmujú prevažne v urbánnych priestoroch, pobyt v nich je zdrojom paralýzy, ktorá vzniká ako kontra-efekt nekonečných cestovateľských možností: „Vaše zacyklenosti, co dnes podniknem?“ (Včerajšia verzia teba (apória), s. 20). Tento konflikt dosahuje vrchol v básni Vo Francúzsku, kde lyrický subjekt úplne zaneviera na mesto ako produkt modernej doby: „isté sú však len praveké jaskyne“ (s. 42).

Vyliezť z tieňa, prerásť horu

Viacerým básňam dominuje lyrická hrdinka, ktorá svoje prežívanie opisuje skrz osudy rôznorodých ženských postáv. So zmenou časopriestoru (ktorá je z básne do básne dosť frekventovaná) sa modifikuje aj úroveň emancipácie jednotlivých ženských hlasov. Hneď v úvode zbierky, v básni Z úst do ucha, lyrická hrdinka trúsi narážky na tradičný diskurz genderových rol v spoločnosti: „o prababkách sa píše ťažšie / je to prazvláštna archeológia / bez veľkých príbehov a ušľachtilých tráum / šúpanie zemiakov / rajbanie dlážky“ (s. 13). Duševnému svetu modernej ženy sa zas najviac podobá báseň Keby bol kat ženou. V nej sa autorke darí nie len problematizovať dvojité štandardy súčasnosti, ale aj podávať správu o osamelosti (a sile) emancipovanej ženy. Od spoločenských konvencií sa hrdinke podarí úplne oslobodiť v alegorickom zážitku Amelie Earhartovej (Kraby a ustrice), ktorá sa v básni premení na mýtického obojživelníka. Ide o jednu z mála básní, kde má žena dovolené objavovať nové územie, pričom sa jej identita rozširuje o ďalšie vrstvy, a to so šťastným koncom: „aby dávni priatelia zbytočne nesmútili / ale všimli si, že keď sú správne otočení / trepoce sa im za chrbtom a smeje sa“ (s. 15). Opačný osud postihnehrdinku Očakávaní, ktorá má obdobné ašpirácie, len v realistickom prostredí. Kritika binárneho videnia sa odráža aj v názvoch básni. V niekoľkých je zdôraznený ženský rod v kombinácii s civilnými povolaniami (masérka, cimbalistka, žena-kat, turistka), keď však dôjde na dobrodružné archetypy (posledných priekopníkov, horolezcov, squatterov či jaskyniarov) Brindová programovo zachováva generické maskulínum.

V intímnejšie ladených básňach ako Na dôchodku, Včerajšia verzia teba (apória), Návraty či Obidve (v Taliansku) symbolizuje akt lezenia vystupovanie z rodinných, rodových či náboženských tradícií. V básni Obidve (v Taliansku) tkvie emancipácia lyrickej hrdinky vo výbere vlastnej cesty: „prvá by s ním hneď utekala / [...] druhá pomaly dopije svoje vermentino / ešte si spraví pár záberov / potom ju čaká taxík na letisko“ (s. 17). Tieto básne tvoria osobnú kroniku reflexií psychologických zmien a dospievania. Subjekt tu doslova hľadí na svoju včerajšiu verziu: „ako keď nečakane zbadáš priateľa z detstva / tak som dnes stretla seba“ (s. 20). Cez tieto odkazy si ženská hrdinka uvedomuje vlastnú štylizáciu. Brindová tak zároveň problematizuje jazyk aj samotný proces výtvarnej a literárnej tvorby: „je zvláštne upokojujúce hrať sa na Boha tam / kde žiadna krv nie je“ (s. 29); „majstrovstvo je subtílna veličina“ (s. 32); „aj ten jazyk je vlastne osamoteným vrchom na rovnej zemi“ (s. 10).

Hike your own poetry

Básnický debut Aleny Brindovej objíma tematický okruh veľkosti Himalájí.  Pravdepodobne preto, že texty pochádzajú z rôznych časových období, ako to pri debutoch býva. Nepatrične v celkovej kompozícii zbierky pôsobí báseň Trochu z ekonomiky, vecným jazykom a značne moralistickým spôsobom tematizujúca časovú márnotratnosť. O stranu ďalej (Majster Dógen) sa tón radikálne mení. Brindová tu priznane čerpá zo starej budhistickej poézie a tento prorocký hlas, naopak, dodáva výpovedi skromnosť a tým aj autenticitu. Brindovej svedčí historizmus východných a bengálskych mysliteľov, je totiž v súlade s konzervatívnym jazykom zbierky. Zvolený jazyk naráža na svoje limity, keď ho zasadíme do reálií 21. storočia. Tam pôsobí ťažkopádne, text zaplavujú stereotypné a patetizujúce obrazy: dievča v nočnej košeli, češúce si vlasy (V medzerách), nevesta bežiaca lesom po kolená od blata (Cimbalistka) či štylizované sedenie pri víne (Kabaret, V Taliansku) a výrazy ako „kĺzať sa po jantári“ (s. 40).

Brindovej básne neberú do úvahy súčasný diskurz rozbitej vetnej stavby, nenarábajú s umelou inteligenciou či počítačovým jazykom, s pixelovým videním či rozštiepenou pozornosťou. Brindová sa pokúša písať oldschool, ignoruje pri tom blikajúce obrazovky, naše ADHD a nekonečný feed. Stačí málo, aby ma atmosféra zbierky zaviedla na Medzinárodný festival horských filmov, ktorý sa každoročne koná v Poprade: v niečom provinčný, v niečom uchránený od gentrifikácie a agresívneho PR. Brindovej zbierka odoláva aktuálnym tendenciám práce s jazykom v súčasnej poézii (aj umení všeobecne) – autorke moderný jazyk uniká, narába s ním nešikovne, a tak vyznieva prvoplánovo, ba až parodicky. Preferovanými postupmi Horolezci napĺňajú úslovie typické pre najdlhšie turistické trasy na svete: hike your own trail (vychoď si vlastnú cestu), pre súčasnú poetickú kultúru sú však ako celok anachronickí.

(Katarína Pirháčová študuje anglickú a slovenskú filológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.)