Plav

Tretiu básnickú knihu poetky mladšej strednej generácie Kataríny Džunkovej (1987) Premenená na hudbu by sme mali čítať na jar, usadení v prútených kreslách na slnkom zaliatej terase, obklopení presilou zelene a zobúdzajúcej sa prírody... Ale iba dovtedy, kým sa nedostaneme k básňam v poslednej časti Atlas, kde do cyklického kolobehu života deštruktívne zasiahne človek. A práve tento protiklad prírody a civilizácie, Božieho (s)tvorenia a ľudského ničenia, života a smrti votkaný do Džunkovej poetického výrazu nás tesnejšie púta k prúteným kreslám a k čítaniu jej poézie.

Zatiaľ posledná autorkina zbierka pozostáva z piatich oddielov Dejiny prírody, Predpovedanie minulosti, Na ruinách galérie, Ľudská komédia a Atlas. V kontexte súčasnej slovenskej poézie sa Džunkovej subjektívno-senzitívne orientovaná básnická výpoveď môže zdať pasé. V podstate však prislúcha k jednej z dominantných poetických línii začiatku 21. storočia, v ktorej sa spájajú intímne (subjektívne a stopovo i súkromné) a duchovné (spirituálne i prírodné) podnety, nanovo zdôrazňujúc, že človek dnešnej doby potrebuje poetický výraz, ktorý mu subtílne navráva, aby sa vrátil k svojej podstate. Ide o poéziu, v ktorej sa autorka  nerozplýva v malicherných citoch a citíkoch, ale v konfrontácii s vnútorným a vonkajším svetom sa snaží odpovedať na univerzálne otázky, často prepájajúc minulosť s budúcnosťou: „a tak práve minulosť ti napovie, / kým vlastne si a kým budeš“ (Čítanie z hviezd, s. 27). Jej výpoveď nám vsugerúva, že napriek vedomiu konca sa oplatí bojovať a tvoriť: „Žiť, Bože! Žiť! A predsa v žiare repkových polí [...] chce sa mi vravieť, ďakujem za smrť. // Smrť, čo ma učí milovať, [...] smrť, čo ma učí, že tu nie sme večne, / Ničotná smrť, čo naveky nás prečnie, / smrť ako most nad riekou leží priečne / a ja sa nebojím viac obety“ (Poďakovanie za smrť, s. 52). Príkladom spirituality jej poézie je uvedený variant ďakovnej modlitby, ktorý sa neveľmi odlišuje od poetkinej predchádzajúcej tvorby. K tomu využíva i ďalšie žánrové a tvarové postupy, ako sú latentná litanickosť (ako ju definovala Jana Juhásová), oslovenia Boha, spiritualémy (Ján Sabol), vysoká štylizácia, oslavný a velebný tón a podobne. Do popredia vystupujú motívy hľadania a nástojčivejšieho pýtania sa v dichotomických polohách na poslanie umenia v živote človeka, napríklad v básňach Hodnota, Mimézis, Poznámka, Altaj a ďalšie. Tradičnejšie pôsobí aj Džunkovej výrazový materiál; myslím tu na poetkinu metaforickosť (najmä so spojkami ktoré, ako, akoby) a miestami i redundantnosť a opisnosť: „Aj psy sú priateľmi / a v mlákach rozoznávajú svoje tváre / a napokon sa im v očiach zalesknú slzy / od vetra a nocí s priateľmi a bez priateľov, / keď mesiac spí schúlený ako čuvač / alebo akoby sa nad obzorom mihol / vztýčený biely chvost“ (Psy, s. 23). Tvarovo, významovo a napokon i esteticky nosnejšie sú podľa mňa kratšie koncíznejšie, rytmizované a vypointované básne, podobné tým z prvej zbierky, ako Aristoteles, Raz príde jar, Plynulej noci alebo Týždeň. Aj napriek možným ďalším výhradám, ktoré by sa týkali najmä rozvláčneho verša, nezvládnutého rytmu, kostrbatej slovotvorby, poetizmov a archaizujúcej lexiky zosilňujúcej pátos básnickej výpovede, Džunkovej najnovšia zbierka prináša i aktuálne podnety.

Medzi tvorivými a intertextovými impulzmi Džunkovej poézie možno nájsť určité podnety (post)symbolickej a spirituálnej poézie domáceho i širšieho európskeho básnického kontextu, a to v reflexívnej a metafyzickej dispozícii autorky, ktorá inklinuje k staršiemu panteistickému východisku. Zbierka má aj široký kultúrno-civilizačný záber (od antiky cez kresťanstvo západného, ale i východného obradu až po dnešnú modernú sekularizovanú dobu) a nájdeme v nej rôznorodosť modalít – od subtílne naznačeného programového odosobnenia po hľadanie archetypálnych pravzorov, od miestami náhodného priznania intímnej empirickej skúsenosti k inšpiračnej ústretovosti voči rozličným prírodným i urbánnym/sakrálnym priestorovým dominantám (galéria, múzeum, sakrálna stavba).

Prvá časť Dejiny prírody názvom evokuje iné diela, napríklad básne od samotnej autorky Malé dejiny stromu I a II zo zbierky Palica brata a palica slnka (2010), Válkove Dejiny trávy, ale napríklad aj Aristotelovo filozofujúce dielo História zvierat, pričom jeho autor je sprítomnený aj v básni Aristoteles. Človek ako tvorca dejín sa odtiaľto vytráca: „Zdáva sa – v prírode nieto dejín“ (Dejiny prírody, s. 10). Panteistický impresionizmus (Keď kvitnú javory, Leto, Púpava) založený na bytostnej spriaznenosti všetkého živého sa najmä v básňach List človeku a Človek prechyľuje k „humánnej orientácii“ (J. Gavura), pripomínajúcej lukáčovský či ondrušovský dualizmus: „Anjel sa naučil tvoju reč pri zvestovaní / a Boh ti slovo daroval – / možno je slovo lanom, / čo ťa prepojí s večnosťou, / ale ty mlčíš, / a tak to lano aj podávaš ďalej, aj ho pretrhneš, / ním sa zachrániš, aj sa obesíš, / lebo si človek / a máš po pravici anjela a po ľavici zviera / a sám svoj svet nazývaš – krása, / a sám svoj svet nazývaš – bolesť“ (List človeku, s. 15). V takejto velebiacej tonalite ani prvotná vina nevyznieva tragicky: „Vravievaš – Felix culpa, / vraj iba vďaka vyhnaniu z raja vzniklo umenie“ (List človeku, s. 14). Akoby práve umenie človeku vyformovalo jeho skutočnú ľudskú tvár: „A len umenie dáva mi tvár a spúta okamih / a len umenie svedčí – bolo to tak“ (Človek, s. 16). Čítame to predovšetkým v metapoetických básňach oddielu Na ruinách galérie hľadajúcich odpoveď na prepojenosť obsahu a formy, materiálneho a duchovného či prítomnosti a minulosti. U poetky rezonuje najmä dokonalá krása z minulosti (Stretnutie s Dürerom) prepojená s mikropriestorom rodného kraja a rodiny: „A v krajinách nepoznačených múzeami / velí dedinám strašiak / a vracajú sa dávne sny, / keď mi ruku / podávala mama“ (Stupne umenia, s. 47).

 Na Džunkovej poéziu možno aplikovať aj čoraz aktuálnejšiu interpretáciu umeleckého diela z pozície biopoetiky  Cez ne sa život javí ako metamorfóza, každý organizmus v nej zohráva svoju nezastupiteľnú úlohu pri vytváraní osobitnej identity, čo autorka ešte umocňuje svojou duchovnou orientáciou: „Zaplačem až tak, že sa stanem slzou, / ktorá sa zrodila po vyhnaní z raja, / stanem sa kosatcom a mĺkvym záružlím, / až uzriem srdcom ruže za ružami, / stanem sa javorom, penou, keď kvitne orgován“ (Vzťah, s. 53). Už v názve zbierky nepomenovaný nositeľ premeny zdôrazňuje samotný čin a výsledok – premenu na niečo zmyslové a rozplývavé, ako je hudba, ktorá zastupuje nielen poéziu, pieseň, rytmus, melodickosť, ale i celkovú ľudskú umeleckú činnosť. Názov sa dá dešifrovať aj prostredníctvom básne List človeku: „a kosti zvierat závidia tvojim hrebeňom a flautám / keď hráš, a len ty vieš zvuk premeniť na hudbu“ (s. 14). Premenená na hudbu je samotná príroda, človek ju svojím vedomím a schopnosťou reflexie prevyšuje, len on dokáže tvoriť a prijímať umenie a jeho posolstvo: „aj Beethoven je len hluk, / čo vyruší mačku zo sna“ (Hodnota, s. 9). Z pozície lyrického subjektu má názov i arteficiálnu dimenziu – len z jeho vôle sa prírodné inšpirácie menia na umelecké dielo. Vzniká tak poézia hľadajúca a hlásajúca niekedy potlačené a zatratené dobro (a krásu): „Tak prečo by i život nebol skladbou“ (Raz príde jar, s. 31). Príroda nie je len kulisou či scenériou básnického diania, ale ukazuje sa ako večne prítomná a daná entita, dokonca nadradená človekovej deštruktívnej povahe: „Zdá sa, kopec je múdrejší než človek –„ (Ílias, s. 32). Prejavuje sa to aj v obraznosti, rytme, v organizácii básnického textu, častými živočíšnymi či rastlinnými motívmi. V intenciách takejto interpretácie dopĺňajú humanistické podložie Džunkovej poézie ekokritické náznaky prehodnocujúce antropocentrické poňatie sveta, dualitu ja – príroda/svet a smerujúce k ozdravnej premise, že je človek súčasťou prírody a príroda súčasťou človeka: „Len človek si už nepamätá koho stratil / iba stromy vo vetre mu čosi ukazujú / posunkovou rečou“ (Psy, s. 23). Autorka si buduje vlastnú biofíliu, nadväzuje na predošlé zbierky (báseň Poklona stromom z Veterného mesta; 2017) a reflektuje aj prítomnosť ľudí na Zemi. Hoci sú  prvky ekokritiky skôr podprahové, dôležité je ich poetické stvárnenie: „Kto si viac spomenie, že som tu bola, / azda stoický pohľad slepých hôr – / nepotrebujú človeka, len nám ich treba, / aby sme poznali“ (Alaudinské jazero. Tadžikistan, s. 77). K tomu prispievajú i ilustrácie Moniky Kubinskej, na ktorých časti kvetov (lupienky, stonky) splývajú s ľudským telom. 

Džunkovej cestopisná poézia je sústredená najmä do oddielu pomenovaného Atlas, ktorý tematicky a výrazovo korešponduje s jej blogovými lyrickými reportážami a básňami vo Veternom meste. Stopy rôznorodých podnetov z ciest sú však roztrúsené po celej zbierke. Napríklad na kontakty s Vojvodinou, Srbskom či celým balkánskym priestorom upozorňujú predovšetkým toponymá : „Stromy sú nehybné, / a predsa prišli z Bosny / s pútnickou palicou samy v sebe / bosé gaštany“ (Putovanie krajiny, s. 21). V tretej zbierke píše Džunková o Brazílii, Argentíne či Nemecku, ale najväčší priestor venuje Ázii, Ukrajine a Rusku. Kniha tak získava aj určitú angažovanosť a dotýka sa aktuálneho spoločenského diania. Autorka sa k nemu nevyjadruje explicitne, hodnotí ho z pozícií kresťanského humanizmu, z jej básní je zrejmé, že stráca vieru v človeka, v ktorom pretrváva živočíšno-deštruktívna povaha: „Ničím sa nelíšime od ľudí stredoveku, [...] lebo aj nám sa rúti svet / a aj my sme len škrupinka na vlnách vojny a mieru, / krehkého sveta, čo chcel byť konečný a večný“ (Kyjev, s. 86).

Prírodný svet (flóra, fauna, aj ten anorganický) a civilizačné procesy, historicky i nábožensky ukotvené, sa v poslednej básnickej knihe Premenená na hudbu Kataríny Džunkovej prejavujú v hmotnej i privolávanej duchovnej metamorfóze. Čiastočnú premenu zažíva i autorkina poetika, avšak neúplnú – viaceré znaky predchádzajúcej tvorby pretrvávajú. Kvalitatívne pritom presahuje do biopoetiky a čiastočne i do latentného, autorsky svojského, angažovaného postoja. Duchovnosť ako imperatív pritom zostáva.

(Zuzana Čížiková pôsobí na Filologickej fakulte Belehradskej univerzity.)