Plav

Muž, to môže byť konkrétny jednotlivec, ale aj zovšeobecnený typ: ktorý z nich zaujíma autorku vystupujúcu pod pseudonymom Ester Weissová-Fekete? Čosi naznačuje už obálka jej knihy. Vidíme na nej mužské torzo, ktoré tvorí len spodná, zameniteľná časť tela. To, čo ho individualizuje – ruky, presnejšie dlane a prsty pri odbere odtlačkov a tvár pri všetkých iných príležitostiach – chýba, zaniká v čiernom pozadí. A naozaj, nejde tu o muža s menom, ale o muža ako takého; však rozprávanie a uvažovanie v tejto próze už od prvej strany ženie príkaz neznámej prednášajúcej do poloprázdnej auly: „Definujte mi muža!“ (s. 9). Nepoznáme kontext tohto prehovoru a spolu s rozprávačkou si ani nie sme istí, prečo sme súčasťou tejto situácie, ale postupne začíname tušiť, že tu možno nejde o nijaké profesorské zadanie (a snáď ani o výučbu), ale skôr o performanciu – performanciu myslenia tých, „ktorým sa hlavy vyvinuli podľa správnej logickej schémy“ (s. 125). Ide tu o mužov? Áno, ale nie o všetkých, pretože sú aj iní muži – deduškovia, spravodliví, samovrahovia a ďalší, ktorých si Weissová-Fekete vybrala pre názvy svojich kapitol. Neuplatňuje tu systémový prístup, mužov kategorizuje na základe črty, ktorá zdanlivo zjednocuje podobné skúsenosti s nimi, rovnako však môže byť úplne náhodná. A najskôr tu ani o nijakú kategorizáciu nejde a všetky tie množné čísla sú len plurálmi majestátu, ktorým rozprávačka žartuje na úkor konkrétnych mužov zo svojho života. Však sama hneď v prvých vetách vraví: „Som na mužov prísna. Ukrutne prísna. Čo ukrutne, ukrutánsky. A ani trochu sa z toho neteším“ (s. 9). Čím častejšie to však zdôrazňuje, tým zreteľnejší je rozdiel medzi prístupom, ktorý voči mužom deklaruje, a tým, ktorý svojím rozprávaním prezentuje či – praktizuje. Namiesto toho, aby rozprávačka mužov príkro a zosmiešňujúco posudzovala, ich chápe a pristupuje k nim skôr s láskavým humorom. „Pretože vedieť je niekedy pocit, a nie súhrn logických záverov. Možno vždy“ (s. 36). Ak má protagonistka pravdu, potom toho musí o mužoch veľa vedieť, pretože toho voči nim veľa cíti a emócie jej odpoveď na výzvu „Definujte mi muža!“ výrazne spoluutvárajú; nie však natoľko, aby sa im úplne odovzdala. Teda – nechá sa aj uniesť, „ale to by až tak nevadilo, viac vadí, že by to bol nehorázny gýč“ (s. 181). Keby si to neuvedomovala. Ale keďže naň sama kde-tu upozorní, má alibi aj pre prípady, keď si nie sme istí, či je práve ironická alebo autenticky sentimentálna.

„Definujte mi muža. Manžel, ktorý si kúpi bicykel a zaklame, že stál štvrtinu toho, čo naozaj stál? Alebo ten, čo večer príde (na bicykli domov) s obrovskou omamne voňajúcou kyticou orgovánu (dodnes mi ten orgován vonia len pre túto omamnú scénu), objíme svoju ženu a z chladničky [...] vytiahne krabicu zákuskov z kolegyninej svadby, ktorú schoval za hrniec so segedínskym gulášom, aby sme my tri mali prekvapenie? A čo keď je ten prvý a ten druhý ten istý muž?“ (s. 13). Nič nie je jednoznačné, prinajmenšom nie s odstupom času a poznaním súvislostí. Možno si to rozprávačka uvedomila na základe vlastnej rodinnej minulosti, možno sa ňou navzdory rodinnému mlčaniu a tradovanému neodpúšťaniu začala zaoberať práve pre toto poznanie. Pri spomienke z detstva Ester pochopí, že príbehy prežívajú len dovtedy, kým ich má kto prerozprávať, a záleží na nich, pretože ťažisko toho, čo sa povie, môže spočívať v tom, ako sa to povie. Čo znamená, keď žena – Esterina prababka – opustí svojho muža a s ním aj tri malé deti? Samotné rozhodnutie možno interpretovať len podľa jeho okolností: a tie často spätne štruktúruje príbeh. Nie je ani potrebné meniť reálie, stačí upraviť spôsob podania. Prvotné uvedomenie si tejto možnej inakosti potom vedie k zmene vo vzájomne podmienenom chápaní seba samého a okolitého sveta: „Človek sa stáva dospelým, keď pochopí, že všetko môže byť ináč, než sa zdá, že všetci môžu byť iní, než akí sa zdajú byť, dokonca aj tí najbližší. Ale naozaj dospelý človek je ten, ktorý toto všetko vie, a predsa dokáže ľuďom dôverovať a mať ich rád“ (s. 96).

Už od prvých strán knihy je zrejmé, že nejde o nijaké začiatočnícke písanie – ale tiež je zjavné, že si nenárokuje na čitateľskú exkluzivitu. Weissová-Fekete inteligentne reflektuje vzťahové skúsenosti rozprávačky, s ktorou sa stotožňuje, necíti potrebu život vychyľovať do jedinej polohy, a práve preto dokáže hovoriť aj o nepríjemných javoch zúčastnene, pritom vyrovnane a dokonca i s vtipom: „Svet je zlý, ľudia sú zlí a najhorší sú turisti v centre Prahy“ (s. 183). Pravdaže, všetky podobne nezhovievavé vyjadrenia rozprávačky sú porovnateľné s jej náročnosťou voči mužom; znejú neústupčivo, to však len rétoricky, pre upútanie, aby následne mohla uznať, že „som na mužov ukrutne prísna, ukrutne, na tých, ktorí nehrejú, a pritom za to ani trochu nemôžu, ešte menej než ktokoľvek iný za čokoľvek iného“ (s. 130 – 131). Slabšou líniou jej románu je tá historická, práve v nej sa totiž protagonistka odchyľuje od princípu, že nič nie je také kategorické, ako sa zdá, ktorý rozvíja vo zvyšku knihy: takmer všetkých blízkych priateľov svojej rodiny rozpoznáva ako príslušníkov Štátnej bezpečnosti, čím sa dostáva na hranu pre ňu nezvyklej absolutizácie. Historická schematickosť je, napokon, prítomná už vo zvolenom pseudonyme, ktorý odkazuje k mnohonárodnostnému rodinnému pozadiu protagonistky, osudovo zasahujúcemu jej súčasnosť. Možno sú to sčasti aj tieto ozveny minulosti, ktorých štruktúra sa v Esterinom rozprávaní prejavuje v jeho nápadnej refrénovitosti; opakujú sa v ňom najčastejšie otázky, ktoré vstupujú vždy do nových súvislostí, a tak sa odpovede na ne stále menia – alebo sa spresňujú podobne ako definícia muža, aby sa v poslednej vete románu zrelativizovala možnosťou, že všetko je inak.

„Ako, prosím? To myslíte vážne? Chcete, aby som vám definovala jednotlivého muža? Samého, bez vzťahov, bez ľudí, bez príbehu? Človek sám o sebe predsa nie je nijaký, je nedefinovateľný, nejakí sme len vo vzťahu s druhým človekom, ty a ja, sama ste to predsa hovorili!“ (s. 195). Definícia, samozrejme, nemôže byť metafyzická – a jej riešenie je už v požiadavke profesorky, na ktorú má Muž odpovedať. Nejde v nej predsa o univerzálnu definíciu muža, ale o definíciu pre práve tohto človeka, s ktorým sa zhováram. Nie „Definujte muža!“, ale „Definujte mi muža!“, teda: definujte ho vo vzťahu ku mne. Najvýstižnejšie by názov románu Weissovej-Fekete vyznel v angličtine, kde „man“ označuje súčasne muža aj človeka; autorka totiž v tejto svojej próze mieri k čomusi ešte všeobecnejšiemu, než je muž, ako to naznačuje aj na stránkach vydavateľstva. Najprv rozptýlene, v závere už koncentrovanejšie kladie otázky týkajúce sa nielen vzťahovania ako každodennej medziľudskej praxe, ale aj vzťahovania sa ako vedomého vytvárania či tvarovania svojho pomeru k všetkému, čo utvára okolnosti života. „Nie, naozaj sa to nedalo, svoj tieň neprekročíme, alebo prekročíme, ale vždy iba na chvíľu, [...] A čo keby bolo neustále poludnie? Žiaden tieň by sme nemali. Alebo len úplne maličký. Taký by sa dal prekročiť, nie?“ (s. 191). Pripusťme. Boli by veci v takom prípade jednoznačnejšie, mohli by sme o svojej rodine, rozhodnutiach a sebe samých hovoriť s väčšou určitosťou, uvidieť v nich jasný zmysel? Muž naznačuje len toľko, že ani to nie je isté. 

(Martin Makara pôsobí na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.)