Plav

Slavka Liptáková je autorkou rozprávkových kníh Chlapec bez mena (2007, v spolupráci s Ferom Liptákom) a Dierožrút (2012) a novely o dospievajúcom dievčati Nová oktáva (2020). Minulý rok publikovala prózu Krajina matiek, ktorá sa dostala sa finálovej desiatky literárnej ceny Anasoft litera 2023. Ide o tradične koncipovaný psychologický román, rodinnú ságu, v ktorej sa paralelne rozvíja príbeh jedného rodu na pozadí komplikovaných udalostí 20. storočia. Liptáková sa vo svojom románe zamerala najmä na osudy ženských postáv v rámci rodinných i dejinných peripetií. Akcentovanie ženského aspektu v rámci beletrizácie histórie sa objavilo v Matkách (2011) Pavla Rankova alebo v Orodovniciach (2006) Jany Juráňovej. Koncept Liptákovej románu teda zvlášť originálny nie je, ale to nemusí automaticky spochybňovať jeho hodnotu.

Hlavnou hrdinkou románu je Agnes, žena v strednom veku, vedkyňa, matka dvoch synov, ktorá žije dlhodobo v zahraničí a vracia sa do rodiska na matkin pohreb. Návrat do Levoče a stretnutia s rodinnými príslušníkmi a známymi podnecujú spomínanie a reflexiu osobnej minulosti, kde v centre stojí rodina Tischlerovcov, i jej širších spoločenských súvislostí. Osudy rodiny sa spájajú s viacerými kľúčovými udalosťami slovenských dejín: zasiahne ich vysťahovalectvo, holokaust, kolektivizácia, normalizácia i Nežná revolúcia.

V rozprávaní sa komplikovane prelínajú viaceré časové línie. Orientáciu pri rozpletaní príbehov šiestich generácií jednej rodiny autorka uľahčuje rodokmeňom na začiatku textu. V jednotlivých kapitolách dominuje perspektíva jednej postavy, no najmä v závere románu pribúdajú časti, kde sa v rozprávaní mieša viacero hlasov. Autorka mierne varíruje aj štylizáciu textu: v niektorých častiach pôsobí ako dievčenský román, objavia sa aj pasáže, ktoré sa približujú k žánru young adult fiction, sentimentálne prvky miestami posúvajú dielo do blízkosti červenej knižnice.

Kľúčovým aspektom románu je introspekcia, rozsiahly priestor je venovaný mysleniu postáv, frekventované sú vnútorné monológy, dialógy či rečnícke otázky. Autorka však personálny princíp narácie nedodržiava vždy dôsledne. Môžeme si to všimnúť v kapitole Ernove oči tematizujúcej udalosti zasadené do 50. rokov minulého storočia. V častiach približujúcich zážitky Agnesinej matky Irmy je badateľná snaha autorky ozvláštniť rozprávanie pomerne konvenčným, no účinným spôsobom: opisuje svet očami dieťaťa. Kolektivizáciu, ktorá zasiahne ich rodinu, neanalyzuje, ale „naivne“ referuje o zabraní rodinného podniku, pridelení obytnej časti ich domu ďalšiemu nájomníkovi, vyvlastnení ovocného sadu a usadlosti jej tety. Ilúziu detskej perspektívy miestami narúša nápadná literárna štylizácia: „Pintoš bol dobrák, aj keď poplatný dobe, ako hovoril otec. Ľudia musia niekomu platiť. Strane alebo Bohu, všetko jedno, len aby sa zbavili toho desiatku, čo ich páli v dlani. Do tvojich dlaní, vyspevujú slepé deti z pódia miestneho divadla v ústrety všetkým ženám. Do tvojich dlaní, spievajú tí, čo kráčajú v ústrety strane. Do tvojich dlaní, počuje Irma odriekať matku niekedy po večeroch, keď sa jej nedarí zaspať“ (s. 33). Podobne rušivé sú aj ironické komentáre rozprávača pri opisoch minulosti, napríklad spartakiády, ktorá, mimochodom, mladú Irmu nadchne. Rozprávač hovorí, že učiteľky „si pod odborným vedením vtĺkali do hláv, kedy treba obruče zdvihnúť a kedy ich, naopak, odložiť, ako z nich vytvoriť obrazec kvetu alebo víťazného oblúka. Takto erudované sa potom rozbehli po celom okrese, aby svoje vedomosti odovzdali mladšej generácii“ (s. 123 – 124). Ironický postoj, dvojitý pohľad na udalosti, autentickosť i dištancia, by boli funkčné, pokiaľ by ich prítomnosť bola dôsledkom konfrontácie perspektív dieťaťa a dospelého, teda ak by rozprávačkou bola samotná Irma. Avšak zážitky z Irminho detstva nie sú štylizované ako jej spomínanie, a preto Liptákovej rozprávanie prináša skôr hodnotenie a postoje človeka dnešnej doby než presvedčivé stvárnenie života v období socializmu.

Autorka celkovo tematizuje minulosť, najmä v snahe prepojiť rodinnú históriu s kľúčovými témami 20. storočia, menej obratne a skôr nechcene komicky: Irmina matka Františka sa pri drhnutí špinavej dlážky knísala „dopredu-dozadu ako na mori, ktorým sa musel jej otec preplaviť, aby späť pricestoval s malým kapitálom, hompáľala statnými prsami a vystrkovala bezostyšne zadok“ (s. 87).

Lepšie než vonkajší opis dokáže Liptáková podať psychológiu postáv a komplikované vzťahy medzi nimi. Zamerala sa predovšetkým na ženy ako matky, sestry a dcéry v rôznych etapách života. Hlavnou témou románu sú pokrvné vzťahy rodu, telesná, psychická i mystická životná skúsenosť odovzdávaná medzi ženami z generácie na generáciu, „puto škrtiace svojou nevyhnutnosťou“ (s. 333). Idea cyklickosti ženského života a transcendencie individuálnej ženskej skúsenosti (protagonistka Agnes sa cíti „tehotná všetkými svojimi predkami i potomkami naraz“, s. 55) sa v súčasnej próze objavila aj v poviedke Jany Turzákovej Ponesiem tvoj vlas zo zbierky Krídla z papiera (2022), s ktorou má Liptákovej písanie veľa spoločného. Turzákovej hrdinka ide so synom na prechádzku, vojde do záhadného domu plného detí i žien v rôznom veku a tiež zažíva akési mystické prepojenie žien-matiek, (ne)vedomé odovzdávanie skúsenosti z generácie na generáciu. Okrem ústrednej témy spája poetiku týchto dvoch autoriek aj téma ženského tela, dôraz na každodennosť a dokumentárnosť detailov.

Liptákovej román Krajina matiek má ako žáner rodinnej ságy vysoké ambície. Vo výsledku síce dáva menej, než sľubuje, ale vo vykresľovaní vnútorného sveta žien, konfliktov a neporozumení vo vzťahoch je autorka pomerne presvedčivá.

(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)