Plav

Zuzana Šimeková: Krásni ľudia. Bratislava: Lindeni, 2022.

S potrebnou destigmatizáciou a demýtizáciou psychických chorôb prichádzajú aj filmy a knihy, ktoré sa usilujú naplniť krédo, že je v poriadku nebyť v poriadku, že vyhorenie, úzkosti, depresiu a závislosti nemožno ignorovať či vychodiť na prechádzke. Šimeková v jemne romantickom strednoprúdovom románe ušľachtilý cieľ a plodnú tému preparuje na netflixovú literatúru, ktorá chce dojímať a pritom nudí. Predpokladanú monotónnosť života v psychiatrickej liečebni sprostredkúva skutočne majstrovsky, až ju začne pociťovať samotný čitateľ, najmä prostredníctvom dumania a čumenia hlavnej hrdinky a nikdy nekončiacich dialógov ako z nepodareného fanficu na Prelet nad kukučím hniezdom. Hlavná hrdinka, prototyp pracovne úspešnej ženy bez šťastia v láske, si terapiu a životné maximy poskytuje prakticky sama s občasnou prítomnosťou kartónových lekárov a pacientov – a aký dojemný je jej údiv, keď v liečebni zisťuje, že na svete existujú aj iní ľudia. Vďaka kolotoču sebapoznávacích rozhovorov a krátkemu zakázanému romániku s povinnými štipľavými scénkami nájde hrdinka aspoň nejaký zmysel života, no čitateľ iný ako prvoplánovo motivačný a kratochvíľny zmysel knihy nájde len ťažko.

Apolena Rychlíková – Pavel Šplíchal: Piko. Junkies’ lives matter. Na životech feťáků záleží. Praha: Alarm, 2022.

Reportážno-náučno-sociologická publikácia redaktorskej dvojice ľavicového časopisu Alarm ma ako človeka s bežným povedomím o drogách a životoch „feťákov“ nemilo prekvapila – ukázala, že je to skôr nevedomie. V pestrej škále textov, ktoré prirodzene komunikujú a nadväzujú na seba, dostávajú dôkladný priestor rovnako širší spoločenský kontext výroby pervitínu a jeho užívateľskej kultúry, ako aj jednotlivé osoby a ich životné peripetie, ktoré môžu byť spletité i priamočiare. Ide tu zväčša o ľudí, ktorých spoločnosť opustila a stále opúšťa, kde sa systémové zlyhania nahrádzajú individuálnou zodpovednosťou, ale aj o úplne bežných členov spoločnosti s vypestovaným funkčným návykom. Bezmocnosť, beznádej a pesimizmus knihy sú nevyhnutné – nežaluje na svet vo floskulách a ako príklad poctivej reportážnej práce priamo poukazuje, kde zlyháva spoločnosť a kde jednotlivec, ponúka možné riešenia i problémy, no najmä spochybňuje zaužívaný pocit morálnej prevahy legitímnej „čistej“ väčšiny nad dehumanizovanými feťákmi. Žiadna relativizácia, propagácia drog či odpúšťanie deliktov, ale obyčajná empatia a snaha o pochopenie.

Ivan Sogel: O morskej reči. Košice: Pectus, 2022.

Predpokladajme, že každé básnické dielo vznikne z pohnútky dať do slov čosi neklamne ľudské, čo nie je možné vyjadriť inak. Sogelova poézia statočne vzdoruje tomuto predpokladu – jeho vnútorný monológ pozostáva z mäteže slov, ktorá nevytvára nič viac než samu seba. Je to pokus čosi v sebe rozozvučať, ale básnik nie a nie dať všetkému tomu (často doslovnému) chveniu, triaške a žiadzi nejaký schopný tvar – tak mocne rozochvieva struny lýry, až lýra rozochvela jeho. V básňach sa do značnej miery ozývajú vplyvy toho najhoršieho, čo ponúkol nadrealizmus v rakovskej či lenkovskej verzii: arbitrárna ornamentálnosť, snové motívy, genitívne metafory, nezrozumiteľnosť, prevarený mysticizmus či fixácia na ženy. Básne sú trefným prejavom toho, že svet je skutočne záhadný a mystický, ak ho sledujeme s naplno spusteným psychickým automatizmom a nulovou sebakontrolou.

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)