Plav

Peter Macsovszky sa na slovenskej knižnej scéne pohybuje už bezmála tridsať rokov, počas tohto obdobia bol aktívny na poli experimentálnej poézie, umeleckej prózy, populárno-náučnej literatúry a prekladu. S románom Tantalópolis získal v roku 2016 cenu Anasoft litera, za preklad Szentkuthyho Burgundskej kroniky mu Literárny fond udelil Cenu Jána Hollého. Jeho najnovším počinom je zbierka próz Oceán trpezlivosti zaspieval, obsahujúca prepracované verzie textov publikovaných v literárnych periodikách od roku 2008.

Súbor obsahuje sedemnásť próz rozličného rozsahu – najkratšia (Bez veľkého hrmotu) má tri strany, najdlhšia (novela Bezbožné rozprávky) sa rozprestiera na osemdesiatich stranách. Kniha je rôznorodá aj tematicky a žánrovo, obsahuje texty z prostredia Bratislavy, slovenského malomesta, zahraničného veľkomesta aj malomesta, sci-fi poviedku, svojrázne podobenstvo i poviedku o intímnej iniciácii. Niektoré prózy na seba odkazujú, každá však obstojí samostatne. Väčšina z textov je ukotvených v súčasnosti či nedávnej minulosti, azda s výnimkou poviedok Romanca možno jadrová (osemdesiate roky) a Číhajú v nej rôzne maškrty (deväťdesiate roky). Jednou z návratných čŕt, ktorá je zároveň istým špecifikom knihy ako takej, je snová svojhlavosť a vratkosť fabuly. Tie akoby zvýrazňovali nespočetný súbor možností v každom jednom bode deja – východisko prózy navodí očakávania, ktoré sú následne viacnásobne sklamané, dianie totiž nepostupuje ani podľa žánrového kľúča, ani podľa prirodzenej „logiky veci“. Cítiť to najmä v dvojici poviedok Mníchov pred koncom stránkových hodín a Cirkusantky.

Z hľadiska postupov nájdeme v súbore v podstate všetko, čo aj v predošlých autorových prozaických knihách. Napríklad jazyk – Macsovszky patrí medzi najlepších a najdôslednejších štylistov súčasnej slovenskej prózy, jeho texty sa zväčša vyznačujú pôsobivo vybielenou, „dezinfikovanou“ dikciou bez akýchkoľvek burín a neprístojností. Aj tu je východiskom slohová čistota – v poznámke na konci autor uvádza, že v poslednej z próz použil slovo maska namiesto pôvodného výrazu rúško, keďže toto slovo považuje za „oplzlé, nevhodné, nevýstižné“ (s. 281). Ako by len autor týmto suverénnym gestom potešil Záborského, ktorý sa onoho času sťažoval na slovenských spisovateľov, nedbajúcich na „výber slov a krásu slohu“! V tejto súvislosti je potom symptomatická občasná náhodná streľba po redaktoroch, akoby len spakruky (pozri napr. s. 21) – týmito ničím nevyprovokovanými výstrelmi však autor dáva jasne najavo, že vo svojom texte sa považuje za zvrchovaného vladára. Bolo by to legitímne, nebolo by totiž ťažké uveriť, že autor je skutočne podkutejší v subtílnostiach slovenskej štylistiky než priemerný predstaviteľ redaktorského remesla. No platilo by to len vtedy, ak by sme v knižnej verzii textov nenašli nejednu zbytočnú jazykovú pofidérnosť a preklep, azda práve ako obete akejsi vojny medzi autorom a službukonajúcim redaktorom: „oproti dvoch kreslám“ (s. 33), „sa pod zemnou nenachádza podsvetie“ (s. 122), „slová samovražedné úvahy“ (s. 223) a i. Zároveň tu však už vzniká zárodok podozrenia, že autor tieto patvary do textu prepašoval zámerne ako nenápadnú, a pritom nápaditú polemiku s aktuálnou pravopisnou normou – je to predsa notorický ohýbač pravidiel, neoblomný nepriateľ obmedzení, zákazov a opatrení rôzneho druhu. Autor v knihe porušuje aj vlastné pravidlá, napríklad to týkajúce sa oplzlých a neprístojných výrazov, aj keď tentoraz už určite z kapricu či s ohľadom na dobre premyslenú tvorivú stratégiu, berúc do úvahy frekvenciu inkriminovaných miest. Rúško bolo teda neúprosne zlikvidované, no neprekážajú (náhodný výber): „ňadrá“, „zdurený pohlavný úd“ (s. 27), personifikovaná „mušľa“ (s. 74) či „pičiaci pičiacki“ (s. 82). Poviedka Na vlnách barokových paplónov je dokonca celá vystavaná na princípe kumulovania expresívnej lexiky z oblasti ľudskej anatómie.

Okrem redaktorov si autor berie na mušku všeličo a všelikoho: už tradične napríklad úradníkov či stavbárov, no objektom žlčovitých výpadov je aj politická korektnosť, vrany, „kaviarenské kurvičky“ (s. 122), kaviarenskí „plesnivci, zdochliaci, mrchožrúti, starúchovia a smraďochovia“ (s. 74), potom aj odborní asistenti, novinári, mileniáli, experti, katolícka cirkev, osoby s potravinovými intoleranciami, neoliberáli a mnohí ďalší. Nemá cenu obšírnejšie komentovať, či a kedy je táto zlosť oprávnená. Aspoň pre názornosť však uvediem, že príslušníci generácie, do ktorej spadám aj ja sám, údajne – ak nie podľa autora, tak aspoň podľa jednej z rozprávačských entít v texte – „netušia, čo je to judaizmus, tak ako netušia, čo bol a čo mohol byť fašizmus“ (s. 188). A ďalej: „Mileniáli a mileniálky sa mračia, berú do rúk smartfóny a už aj sa púšťajú do hľadania slovíčka rabín“ (s. 189). Mračiacemu sa čitateľovi generácie Y tieto záležitosti, žiaľ, nie sú v knihe bližšie objasnené – mňa osobne by obzvlášť zaujímalo, čo mohol byť fašizmus, nad touto prapodivnou formuláciou sa totiž nedá nepozastaviť.

Výpočet dier vo vedomostnej výbave mileniála je však rozsiahlejší, takže aspoň obraz tohto ľudského typu je plastický a plný, až k nemu niet čo dodať. Rozprávač tu teda bez pochýb tne do živého, no prípadná legitímnosť jednotlivých ponôs ani ich rétorická priebojnosť nijako neobjasňujú, prečo sa v danom texte nachádzajú a hlavne prečo sú také početné. Autor tu pritom jasnozrivo anticipoval škrípanie zubami a v poviedke Číhajú v nej rôzne maškrty potenciálne výhrady vložil ironicky do úst odpudivej postavy Zeleného rytiera: „Povedz mi, prečo si sa znížil k takej pičovine ako neoliberalizmus? Prečo si o tom vôbec začal? Narušil si tým éterickú blanu celej tejto pivničnej legendy“ (s. 123). Nuž, čo s knihou, ktorá sa sama takto operatívne komentuje, čitateľ a jeho hodnotiaca aktivita sú tu vlastne len do počtu. Nad textom sa predsa týči autor-vladár, ktorý je vždy o krok pred ostatnými a všetko sám uvedie na správnu mieru. Zelený rytier si vezme uťatú hlavu a poberie sa do sychravého britského nečasu, súc vykázaný z priestorov Camelotu.

Kniha okrem útočnej rétoriky ponúka aj najrôznejšie hlučné bľaboty a dunenia, bezuzdné špekulácie o akýchsi neurčitých možnostiach a postulátoch, rozbujnené paranoidné vývody a encyklopedicky rozvetvené traktáty o odťažitých, medziplanetárnych problémoch: „Každý školák vie, [...] že hľadať mimozemskú civilizáciu nemá zmysel. Po prvé: vedci pripúšťajú, že vo vesmíre existuje zhruba 100 miliónov nebeských telies s takými podmienkami na život, aké máme na Zemi. Koľko národov žije na Zemi? Dajme tomu, že aspoň tristo. Koľko jazykov používa týchto tristo národov? Výsledné čísla si vynásobte 100 miliónom. Je hlúpe predstavovať si, že na jednej obývateľnej planéte žije len jedna mimozemská rasa s jednou kultúrou, s jednakým štátnym usporiadaním a s jedinou ideológiou“ (s. 140). U Macsovszkého nejde o nič nové, tieto tendencie sú koniec koncov kľúčovým prvkom svojrázneho pôvabu jeho próz. V najnovšej knihe sú však tieto postupy vystupňované, a to neraz za hranicu únosnosti. Taktiež sa tu v nevídanej miere rozmohla napomínajúca, všetkých a vo všetkom poučujúca modalita. Pod jej vplyvom sa obraz každého – len nie autora – rozpúšťa do ponižujúcej karikatúry, ktorá má spravidla parametre fejtónového písania, tu pikantne aktuálneho, tam bohorovne univerzálneho, no takmer zakaždým prudko zjednodušujúceho. Príkladom tohto všestranne káravého diskurzu môže byť aj časť dlhšej pasáže z poviedky Meditačné strediská: „Červená armáda oslobodzuje. Americká armáda, kade chodí, oslobodzuje. Beztriedna spoločnosť oslobodzuje. Ďalšia vlna sexuálnej vlny – v súčinnosti s drogou, automobilom a rock and rollom – takisto oslobodzuje. Počkať, mám ťažkosť. Nikto mi nechce uveriť, že sotva dokážem odlíšiť rock and roll od rolls-roycea. [...]  Indivíduá sú rovnoprávne, majú rovnakú hodnotu, každý je rovnako nadaný, a preto si každý zaslúži rovnakú šancu. Oslobodzovanie pokračuje. Nikdy neskončí. Ešte toľko, ale toľko zotročení sa musí zlikvidovať. Nákazy zotročujú. Negatívne testy oslobodzujú. Ochranné masky oslobodzujú“ (s. 51).

S večnými ironikmi to už tak chodí – na všetko sa pozerajú z vtáčej perspektívy svojho nebotyčného nadhľadu a onen inak produktívny odstup sa v určitom bode môže preklopiť do polohy asociálneho cynizmu či únavne jalovej provokatívnosti, najmä ak ironickému odstupu nepodlieha aj expandujúce ego autora. V deväťdesiatych rokoch sa aj prostredníctvom literárnej irónie darilo demaskovať a demystifikovať neduživé, lenivé myšlienkové stereotypy a ideologické apriorizmy, ktoré sa v našom kultúrnom priestore stihli nahromadiť v predošlých dekádach. Veľká vlna demaskovania a demystifikovania však už dávno prebehla a dnes irónia čelí riziku, že sa vyčerpá. Jedným z neklamných sprievodných symptómov vyčerpania tejto stratégie je potom aj bezhlavé prskanie síry všetkými možnými smermi bez čo i len náznaku onej nadľahčenosti, s ktorou sa ironici odjakživa smiali na pochabostiach svojej doby. 

Domnievam sa, že čítať jednotlivé texty v ich pôvodnom časopiseckom kontexte a s náležitým odstupom času by bolo menej drastické, niekedy možno aj radostné, avšak ich knižné nahromadenie – na takmer tristo stranách – je už povážlivým hazardom s mentálnou rovnováhou čitateľa. Kameňom úrazu je aj nejasná hranica medzi vážnosťou a recesiou či svojvoľnou semiotickou hrou. Podľa akého kritéria oddeliť rozumné od patologicky nekoherentného? Reflexívnosť patrí medzi konštantné prvky Macsovszkého prozaického písania, čo sa však prítomnej knihy týka, čitateľ zrejme spraví najlepšie, ak sa týmito pasážami nebude intenzívnejšie zaoberať, prípadne ak ich úplne preskočí. Možno to bude v rozpore s intenciou textu, no je namieste, aby bol voči sebe ohľaduplný – autor to zaňho nespraví.

Napokon, ak sa text môže svojvoľne zahrávať s čitateľom, prečo by sa čitateľ nemohol svojvoľne zahrávať s textom? Neohľaduplné diela môžu recipienta napríklad vyhnať do oblasti paratextových prvkov, tu okrem autorovej poznámky zaujme aj anotácia, ktorej väčšia časť pozostáva z opytovacích viet: „Kto riadi dianie na zemeguli? Rada deviatich neviditeľných veľmajstrov? Zlomyseľní géniovia či ľudomilní babráci? Je správne za každú cenu opravovať vyšinutý svet?“ Áno, otázka predstavuje spôsob, ako sa jedinec konfrontuje s oným „vyšinutým svetom“, ktorý nie a nie dávať zmysel. V románe iného pestovateľa literárnej paranoje nájdeme múdru vetu: „Ak ťa prinútia klásť nesprávne otázky, nemusia sa obávať odpovedí.“ Koho tým myslel? Predsa Ich, buď zlomyseľných géniov, alebo ľudomilných babrákov. Otázok a prislúchajúcich odpovedí-neodpovedí je aj v súbore skutočne neúrekom, no čo si s tým všetkým počať, nevedno. Vo mne potom Macsovszkého kniha provokovala predovšetkým také odchylné, paratextové otázky ako: Kto generuje decentné pastelové farby na obálkach prozaickej edície vydavateľstva Drewo a srd? Podľa akej vzorkovnice? S akým kreatívnym úmyslom? A čo všetka tá striedma geometria, ukrýva v sebe posvätné či, naopak, okultné významy?

Záver anotácie hovorí – tu už sa nepýta – aj o „podstrčenom zrkadle“. Reč je zrejme o zrkadle nastavenom tomu vyšinutému svetu, v ktorom za každým rohom číhajú neskrotní táraji a spoza každého ševeliaceho kriaku svätí blázni šepocú hermetické pravdy intergalaktického dosahu. Tu sa však vynárajú ďalšie otázky: Prečo to všetko autor tak horlivo klonuje aj do tohto vzhľadne pôsobiaceho knižného artefaktu? Aby čitateľa náležite vyškolil, napríklad v téme amerických zločinov počas vojny vo Vietname? Aby mu blahosklonne ukázal, aký je stádovito naivný a obmedzený, keď už aj ten nešťastník v kríkoch oplýva väčšou duchaplnosťou? Ak je totiž niečo sebavedome zvrátené, vzpierajúc sa akémukoľvek kritériu normálnosti, parodovať sa to nedá; ak je niečo všadeprítomné a všetkým na očiach, nie je čo analyzovať. Macsovszkého zrkadlo pritom nie je analyticky zväčšujúce ani parodicky pokrivené, ono akoby len replikovalo a kumulovalo to, čo je a čo podistým aj bude. Možno by bolo presnejšie povedať, že Macsovszky nič nereplikuje, že to je, naopak, mimotextové dianie, ktoré sa za ostatné roky priblížilo Macsovszkého fikčným svetom, pričom on mu len šiel v ústrety s otvorenou náručou. Realita kopírujúca literatúru sa spomína aj v jednej z táravých pasáží v súbore (s. 177 – 178) a dotkne sa toho aj anotácia, ponúkajúca obraz proroka priam starozákonného kalibru – i s tými sa dnes akoby roztrhlo vrece, nehovoriac o psychonautoch a astrálnych cestovateľoch. O jasnovidných danostiach autora som sa, napokon, už zmienil. Nech je ako chce, výsledok je totožný. Jeho proporcie sú neľudské, chýba mu aspoň nejaký ten úzky výklenok, kde by sa čítajúci mohol o čosi zachytiť a ustrážiť si príčetnosť, aby ho mocný, burácajúci prúd nestrhol so sebou do útrob hradného kanalizačného systému.

(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)